Môj Boh, moje všetko    

A nakoniec, františkánska mystika prekonáva pokušenie elitárstva a individualizmu tiež tým,
že neoblomne trvá na identifikácií s krížom, solidaritou s chudobnými a trpiacimi všeobecne.
Solidarita s trpiacim svetom, áno, i s trpiacim Bohom, bola Františkovou štartovacou
čiarou - nehľadal súkromnú morálnu dokonalosť. Solidarita chráni kontemplatívnu cestu pred
introvertnou, presladenou zbožnosťou, súkromnou spásou alebo pred akýmkoľvek iným asociálnym,
privatizovaným pojatím náboženstva, keď sa domnievam, že môžem k Bohu prísť inak než v spojení
so všetkým stvorením. Františkánskym mottom je Deus Meus et Omnia: "Môj Boh - moje všetko."
  František musel byť neoblomný čo sa týka chudobných a chudoby, pretože vedel,
že spiritualita sama pre seba, bez konkrétnych skutkov služby a lásky, často vedie
len k prebujnelému egu a klamným predstavám. Naša túžba po tom, aby sme boli ľuďmi považovaní
za svätých, mimoriadných, bezproblémových, za tých, čo majú pravdu a sú morálne lepší,
v sebe obsahuje hlboký narcistický apel. Tieto falošné motivácie sú paradoxne najistejšou
cestou, ako sa s Bohom minúť - a pritom nahovoriť mnoho zbožných rečí a urobiť mnoho
zbožných rituálov.
  Veľkou iróniou viery je, že ozajstná skúsenosť s Bohom nám skutočne hovorí,
že sme mimoriadni, milovaní a vyvolení - zároveň si však uvedomujeme, že to isté platí
i pre ostatných! Podľa toho poznáme, nakoľko je naša skúsenosť autentická /asi to nebude
zo dňa na deň/. My predsa ubližujeme druhým a oni ubližujú nám. Jediné, čo nás robí veľkými,
je naša účasť na nezmerateľnej veľkosti celého spoločenstva svätých. To, že tiež patríme
do spoločenstva hriešnikov, môžeme preto kľudne znášať ako bremeno s vedomím, že ho spolu
s nami nesú všetci ľudia. A tak sa konečne stávame súčasťou veľkého "tanca stvorenia",
o ktorom hovorí Thomas Merton. Už neide o to, aby sme mali pravdu, postačuje byť jej súčasťou.

prevzaté
Richarh Rohr
Nadšenie pre lásku
voľný preklad