Je to ako s milencami:
keď je všetko tak, ako má byť, nepoznáte,
kto koho bozkáva.
-Gregory Orr
Slovo mystika je nešťastné v tom zmysle, že ono samo podlieha
mnohým mystifikáciám - mystika tak je odsúvaná do vzdialenej,
zahmlenej sféry, ktorá sa zdá byť prístupná len niekoľko málo
vyvoleným. Pre mňa mystika znamená jednoducho povedané
poznávanie duchovných vecí cez vlastnú skúsenosť - nie z kníh,
nie z druhej ruky, dokonca ani z tej cirkevnej.
Väčšina organizovaných náboženstiev - bez toho, aby to bol
ich zámer - nás v skutočnosti odrádza od mystickej cesty,
pretože nám takmer výlučne predpisuje dôverovať vonkajšej
autorite: Písmu, tradícii, najrôznejším "odborníkom na pravdu"
/tomu všetkému hovorím nádoby/ - namiesto toho, aby nás učili
dôležitosti a hodnote vnútornej skúsenosti /teda obsahu/.
Väčšinu z nás dokonca varovali pred tým, aby sme vôbec verili
sami sebe. Rímsky katolíci musia dôverovať predovšetkým tomu,
čo povie cirkevná hierarchia. Protestanti by sa zas mali vy-
varovať vnútornej skúsenosti, pretože je nebezpečná, nebiblická,
teda vlastne nepotrebná.
Obe tieto cesty pritom človeku upierajú možnosť skutočne
zakúsiť Boha a vytvárajú mnohokrát pasívnych /alebo pasívne
agresívnych/ jedincov, alebo ešte horšie, jedincov, ktorí už ani
neveria, že existuje akýsi Boh, ktorého by bolo možné zakúsiť.
Učia nás, aby sme nedôverovali svojej vlastnej duši - a teda
i Duchu Svätému. Porovnajte si tento prístup s Ježišovou známou
vetou:
"Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila."Toto nepovedal
ľuďom, ktorí pred ním vyznávali niejaké dogmy alebo mu tvrdili,
že je Boh. Neboli skúšaní podľa zoznamu morálnych kritérií
a často ani nepatrili do "správnej" skupiny! Boli to ľudia,
ktorí proste v dannej chvíli s dôverou a otvoreným srdcom
prijímali Božiu milosť a verili, že Bohu na ich duchovnom hlade
záleží.
Dve významné novodobé hnutia, ktoré sa nevyhýbajú osobnej
skúsenosti, sú letniční kresťania a charizmatici. Domnievam
sa, že ich "krst Duchom" je skutočným príkladom počiatočnej
fázy mystického stretnutia s Bohom. Medzi nedostatky, ktoré
často bránia ďalšiemu dozrievaniu ich mystickej skúsenosti,
patria nedostatočné teologické základy, neznalosť vývojovej
psychológie a určitý sociálny rozmer, ktorý by ich držal
pri zemi, posvätenej vtelením. Bez týchto predpokladov môže
ich autentická skúsenosť viesť k prebujnenému egu, povrchnej,
konzervatívnej teológií a pravicovým názorom. Podstata
a opravdivosť ich mystickej skúsenosti pritom nemizne,
ale ostáva skrytá pod povrchom.
Je paradoxom, že aj keď sú ľudia vedení k dôrazom na veci
vonkajšie, rovnako sa spoliehajú sami na seba. My všetci
sa nevyhnutne na svet pozeráme optikou svojho temperamentu,
sme podmienení zážitkami z ranného detstva, svojou mozgovou
činnosťou, spoločenským statusom a očakávaním, vzdelaním,
osobnými potrebami i kultúrne zakotvenými predstavami a pred-
sudkami. Áno, naša skúsenosť môže byť naozaj zavádzajúca,
pokiaľ predpokladáme, že to, ako v dannej chvíli veci vidíme
my, musí byť spoločné všetkým ľuďom. Tento narcistický postoj
našu nedôveru k osobnej skúsenosti len priživuje. Ešte bežnejšia
je situácia, keď si ľudia myslia, že ich skúsenosť pochádza
stopercentne od Boha, a nemajú pritom vyvinuté žiadne "filtračné
mechanizmy", ktoré by im umožňovali spracovať a oddeliť ich
vlastné ľudské domnienky a vplyv ega. Zabúdajú na Pavlove
napomenutie, ktoré nás má učiť skromnosti:
"Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme."
/1Kor 13;9/
Ako nepadnúť ani do jedného z týchto extrémov? Obzvlášť medzi
laikmi sa v dnešnej dobe opäť objavuje a doceňuje z minulosti skôr
ojedinelá prax duchovného vedenia. Je to osvedčený spôsob, ako
zodpovedne prežívať svoju osobnú skúsenosť s Bohom na základe
Písma, sedliackeho rozumu, súdnosti, psychológie a Tradície
/Tradíciu s veľkým "T" používam pre nemennú, večnú Tradíciu;
tradíciu s malým "t" pre bežne rozšírený prístup v zmysle
"takto sa to vždy robilo"/. Ak skĺbime všetky tieto aspekty,
máme pred sebou azda najlepší spôsob, ako nájsť a nasledovať
"Božiu vôľu". Za veľký prínos v oblasti duchovného vedenia
musíme ďakovať predovšetkým jezuitom, pretože v súčastnosti
môžeme využívať i mnohé ďalšie výborné školy a prístupy.
Myslím si, že práve františkánska mystika je dôverihodna,
prostá - ale nijako jednoduchá - cesta pre všetkých hľadajúcich.
Odmieta mystifikáciu spôsobenú príliš abstraktným záujmom o doktríny,
moralizujúcu morálku a falošnú askézu / aj napriek tomu sú františkáni,
ktorí sa dali na túto cestu/. Umožňuje ísť do ulíc a osloviť svet,
je "schodná", a preto atraktívna. Nemusíte žiť v celibáte, v izolácií,
nemusíte byť vzdelanejší, ani v žiadnom inom ohľade lepší ako vaši
blížny - ako nám dokazujú mnohí sekulárni františkáni. Tieto cesty
totiž môžu zabraňovať skúsenosti samej: pustovník môže žiť v naprostom
zajatí dualizmu a viesť trýznivý vnútorný život - čo vedie i k trýzneniu
ostatných. Kdežto takí novinári alebo ženy v domácnosti, ktorí nevedia
kde im hlava stojí, ale srdce i myseľ majú nedualistické, môžu osvietiť
a inšpirovať svoje okolie, rodinu a všetkých, s ktorými prichádzajú do styku,
bez toho aby sme viedli akékoľvek zbožné reči. Krásnymi príkladmi sú Nelson
Mandela, Mary Oliverová alebo napríklad Wendell Berry.
Františkánsku mystickú cestu k Bohu sa pokúsim zhrnúť v konkrétnych
bodoch a odlíšiť ju od ostatných ciest, aby jasne vynikla jedinečnosť
Františkovho ducha. František išiel na dreň a vyhýbal sa prílišnému dôrazu
na nepodstatné veci. Dokonca i Tomáš Akvinský hovorí, že Ježišové učenie
obsahuje veľmi málo pravidiel. Každá okľuka Františkovi musela pripadať
ako pokušenie, podobne ako mladému Budhovi. Pokušením mníchov je z franti-
škánskeho uhľa pohľadu stránenie sa sveta, pokušením púštnych otcov a matiek
askéza. Katolickým pokušením je moralizovanie a celibát, pokušením seminára
intelektuálstvo. Protestantov zas pokúša súkromná zbožnosť a neomylná viera
a pokúšením nás všetkých je zámena prináležitosti k určitej skupine
a praktizovanie rituálov za skutočne osobné a premieňajúce stretnutie
sa s Bohom.
Františkova duchovná jedinečnosť a veľkosť spočíva v tom, že sa dokázal
všetkým týmto pokušeniam vyhnúť a preplaviť ich nástrahami. A nielen to,
dokázal, že pri tom všetkom je možné patriť do skupín, ktoré milujeme.
Poznal, že nutne potrebujeme základný tábor, v ktorom sa pripravujeme
na skutočnú cestu viery, nádeje a lásky. Živé spoločenstvá nás robia
zodpovednými, úprimnými a rozvíjajú nás. František rozhodne nebol
individualistom v modernom slova zmysle.
Viem, že my františkáni sme nie vždy dokázali svojho otca nasledovať
a vyvarovať sa týchto pokušení. A tiež viem, že zďaleka nie všetci
v skupinách, ktoré sme spomenuli, týmto pokušeniam podliehajú. Poukazujem
na odlišné cesty nie preto, aby som niekoho kritizoval - mníchov, protestantov,
akademikov - ale aby sme jasne videli, ako sa František dokázal vyhnúť
nepodstatným veciam, za čo vďačil predovšetkým svojej intuícií a Duchu Svätému.
Uspel predovšetkým preto, že robil niečo, čo bežní katolíci robiť nemali:
dôveroval svojej vlastnej duchovnej skúsenosti. Spomeňte si, čo napísal
vo svojom Testamente: "Nik mi nehovoril, čo mám robiť."
voľný preklad
Richard Rohr