František stelesňuje všetko, po čom my ľudia bytostne túžime. Podobne
ako kozmický Kristus /Teilhardova Omega dejín/ ma v sebe silu,
ktorá ľudstvo ťahá dopredu k scholastickej "poslednej príčine" ......
Priťahuje nás jednoducho preto, že sám nevynechal žiadny
kus našej duchovnej cesty. Len skutočne premenení ľudia totiž môžu
premieňať druhých a nastaviť latku ľudstva o niečo vyššie. Práve
takto vyzerá najúčinnejšia pomoc, ktorej je človek schopný.
Závisle formy pomoci nikdy celkom nestačia.
  Pokiaľ sa nachádzame na prvom alebo druhom stupni vedomia
/požadujeme istoty a poriadok, prípadne odpovede a vysvetlenia/
a pokiaľ sa naše očakávania odrážajú aj na systémovej úrovni,
nemáme ani minimálnu kapacitu pre pochopenie ľudí ako je František
alebo Ježíš. Tí celkom jasne dospeli k vrcholu tretieho, nedualistického
stupňa vedomia /"Ja a Otec sme jedno."/ Ján 10,30. Kultúry a cirkvi,
ktoré sa ich snažia interpretovať, sa však pohybujú na prvom stupni.
Už vidíte, kde je problém? Najdokonalejšie príklady ľudstva a božstva
si prispôsobujeme k svojmu vlastnému, pohodlnému obrazu a nijako zvlášť
netúžime po tom, aby sme ich posolstvo dokázali prijať v celej jeho
úplnosti.
  Odborníci na osobný rozvoj tvrdia, že na to, aby si ľudia navzájom
dokázali aspoň trochu porozumieť, musia mať naozaj veľmi dobrý deň.
V histórii sa neustále opakuje ten istý vzorec: prichádzajú proroci
a mystici, ale ľudia sa ich posolstvu zubami nechtami bránia.
  .....
Týchto ľudí obyčajne nemávame príliš v láske - často sa ich bojíme
alebo ich priamo nenávidíme. V tomto prípade je František pozoruhodnou
výnimkou. Niejakým spôsobom dokázal, že si ho zamilovali nie len kresťania,
ale i ľudia, ktorí vyznávajú úplne iné náboženstva, alebo sa považujú
za neveriacich.
  Boh nám teda posiela do cesty osobnosti, ktoré nás ťahajú dopredu.
My kresťania im hovoríme svätí. Nedokážeme sa sami posunúť dopredu,
pokiaľ neuvidíme živý príklad alebo archetyp, ktorý by nám ukazoval smer.
Až potom sa v našom vedomí sformuje presvedčenie, že aj my môžeme byť taký.
Františkov príbeh po stáročia premazáva súkolia ľudského vedomia a svätosti.
To sa potom môže šíriť ďalej ako rieka a prenikať do všetkých miest
na spôsob osmózy. Veľmi silne som to pocítil, keď som bol pozvaný,
aby som na jednom stretnutí doprevádzal dalajlámu. Nepovedal o mnoho viac
ako "moje náboženstvo je láskavosť", ale štadión v Louisville napriek tomu
praskal vo švíkoch a zástupy ľudí siahajúce až za most cez rieku
Ohio tam boli, len preto aby ho mohli vidieť a pokúsili sa ho dotknúť.
  .....
  Františková energia bola v pravom slova zmyslu nákazlivá. Ako hovorí
evanjelium , "vychádzala z neho sila" /Lk8,46/. Náboženstva východu
majú všeobecne väčší cit pre význam osobného príkladu ako kresťanstvo.
Okolo duchovných majstrov sa sústreďujú ašramy a dychtiví žiaci,
zatiaľ čo my kresťania, kanonizujeme svätcov až po smrti, ako keby sme
za živa nevedeli, čo s nimi. V mnohých krajinách, ktoré som navštívil,
som pri tom poznal, že ľudia omnoho viac sledovali moje oči, gesta, potreby,
/ne/prítomnosť úsmevu a /ne/pokoj ako to moje kázanie a náboženské reči.
Pokiaľ mi chýbal výraz a energia, moje prednášky pre nich boli stratou
času.

voľný preklad
Richard Rohr