Archívy

Reklama

Nesmrteľný diamant : Ostrie skúsenosti. 2.č

Nezamieňajme si ale "pokorne a s úctou" s ľahkovážnosťou, roztomilosťou alebo ledabolosťou.
Učitelia múdrosti by povedali, že práve opak je pravdou. Vidieť takým spôsobom je tvrdá práca,
kde človek udržuje celý vnútorný priestor naraz otvorený: myseľ, srdce i telo. Je to stredobod
každej autentickej spirituality a nie je to jednoduché alebo bez toho aby sme tomu venovali
úctivú a nie-sbastrednú pozornosť-čo je postup, ktorý by som ja nazval modlitbou. Takáto
modlitba je pravdepodobne vzácna, aj keď ja dúfam, že nie tak celkom.
  To musel mať na mysli cisterciansky mních Thomas Merton, keď takmer na konci svojho
života uvidel usmievajúceho sa a odpočivajúceho Buddhu na Srí Lance a napísal: "Teraz som
nazrel a prenikol pod povrch a dostal sa za tieň a pretvárku." My všetci sa snažíme dostať
za tieň a prevlek každej metafory, každého symbolu, každej slovnej formulácie, aby sme narazili
na tvrdú a pravdivú-a nádhernu-realitu, ktorá je za obyčajnými slovami. Rovnako ako
Mertonovi i nám to trvá väčšinu života a nejedná sa len o sekundovú reakciu na to či ono.
To je moja hlboká túžba. Nie som zástancom dekonštrukcie, ale rekonštrukcie. Veľmi rád
ľuďom hovorím, že opakom kontemplácie nie je akcia - je to reakcia. Predčasná a príliš
rychlá reakcia je temer vždy egocentrická a seba-vzťažná.
  Ateisti i fundamentalisti podľa všetkého stále zostávajú na tejto strane tieňa a pretvárky.
Tí aj oni sústavne odkazujú k zúženému a doslovnému pohľadu na realitu a málokedy chápu metaforu.
Myslia si, že symboly neobsahujú podstatu, a tak odmietajú náboženské symboly ako zlé, povrchné,
nepravdivé, nevedecké, alebo ako "iba symboly". Ich naprostá vernosť faktom demontuje realitu
na úzke dosky, po ktorých chcú chodiť a cítiť sa isto, ale už to nie je naleštený tanečný parket,
na ktorom by bolo dosť miesta, aby sa každý mohol pridať do tanca.
  Žijeme a pohybujeme sa v celkom symbolickom univerze. Symboly sú v skutočnosti jediným poriadnym
spôsobom, ako zažiť podstatu /grécky koreň slova sym-bolon znamená "spojovať/hádzať dohromady"/.
Pravé symboly sú akosi samé tím "niečím". Naša myseľ spojuje dohromady významy do značnej miery,
bez toho aby sme zaznamenali, že to vôbec robíme. Básnici, umelci a rozprávači príbehov to vždy
vedeli a dnes sú i vedci dostatočne úprimní, aby si všimli, že i oni potrebujú metafory,
aby poukázali na realitu /npr. pojmy ako čierne diery, teoria strún a veľký tresk/. Bez nových
symbolov, ktorými sú niekedy tiež slová, podvedomí známi symbol vecí nikdy neprenikne do vedomia
a neviditeľné nemá žiadnu šancu stať sa viditeľným. Budeme ďalej znudení a nudní. Nezakusujeme
svoju skúsenosť - a neexistuje žiadné ostrie našej skúsenosti, ktoré by nás jedným rezom otvorilo,
prerazilo naše rany a rozjasnilo naše šťastie.
  Symboly nám dovoľujú stále znovu nanovo koncipovať, reorganizovať a prednastavovať to najdôleži-
tejšie v našom živote, čo niečo znamená. Mnohí náš postmoderní svet spojovali s "krízou zmyslu"
a hovorili o svete, kde veciam chýba zmysel. V takom svete sa žije veľmi osamelo. Ľudia nemôžu žiť
šťastne bez zmyslu - a bez stále hlbšieho zmyslu. Symboly majú silu dať zmysel - zmysel, pre
ktorý sa každé ráno prebúdzame. Náboženstvo by malo byť majstrom v takomto nachádzaní zmyslu.
  Prečo inak čítame romány, vedieme siahodlhé rozhovory, chodíme do kina, milujeme sa? Nie snáď
preto, že hľadáme odpoveď na onú najväčšiu ľudskú otázku: "Aký zmysel má to, čomu hovoríme
"môj život"?" Alebo:"Aký má toto všetko zmysel?" Naše odpovede sú dané tým, pre čo práve žijeme
a umierame /rodina, manžel či manželka, vlasť, Boh, verné priateľstvo, láska, peniaze/. Bez
zmyslu sme iste niečim menej než človekom a sme hlboko nespokojní. Zmysel je poväčšinou značne
mimopojmová záležitosť, nie je to predmet, ktorý by sme mohli vtesnať do slov, a teda je v tomto
zmysle taktiež "iracionálna". Ale zmysel len čaká na to, aby sa mohol prejaviť a chopiť sa
v správnu chvíľu toho správneho symbolu. Pozorujeme západ slnka, a on zrkadlí čosi, čo je už
kdesi v nás a len čaká, aby sa mohol rozžiariť. Pozeráme na Picassovu Guernicu, a chápeme a cítime
nezmyselnosť a hrôzu vojny.
  V takej chvíli sa obvykle cítime viac živí, viac spojení a skutoční, dokonca i keď to,
čo pociťujeme, je zármutok. Vnútorné ja je vyjadrené, vnútorný duch je vydychnutý a vnútorný
a vonkajší svet sa stretli. Univerzálna reakcia je úľava a uspokojenie. Gréci tomu hovorili
katharsis alebo emocionálne očistenie. Katolíci to nazývajú sviatosť. Svet má opäť zmysel,
aspoň na chvíľu.

prevzaté
Richard Rohr
voľný preklad
Pridal lazar44 on 06/09/2020 12:28