Sedeli ste už na lavici, ktorú vyrobili slovenskí väzni ? Práca pekná. Pohodlnosť hodnotím tak na tri z desiatich.
    Ale nie o tom som chcela. Sedím si takto o 4:50 ráno na policajnej stanici v malom meste a s dvoma ospálimi príslušníkmi policajného zboru vypĺňam dotazník o nezvestnej osobe, teda 7 takých dotazníkov.  Adrenalínu mám na rozdávanie. Aj napriek tomu, že som celú noc nespala, necítim únavu. Premáhajú má iné emócie, zlosť, strach, bezmocnosť. Vtipkujeme cez slzy o veciach, ktoré sú pre ľudí, čo nevedia s kým pracujem vrcholom nevkusu.

    On, dieťa bez lásky, cíti sa neprijatý a tak sa snaží zapadnúť kamkoľvek. Voli drogy, úteky, partnerské vzťahy. Do tých ide skutočne naplno. Deň pred tým sa s ním dlho rozprávam o jeho hendikepe. Tvári sa, že rozumie. No necíti. Tie isté slová počul už asi tisíckrát. Ale v konečnom dôsledku sa cíti byť všetkým ukradnutý. Rozprával o rodine, o ideálnej rodine, akú mal, no v hĺbke srdca aj on vie, že je to len túžba a s realitou to má pramálo spoločné. Záleží mi na ňom a ja neviem, či je schopný to pochopiť. Či dokáže prijať pomoc po toľkých sklamaniach. Má pätnásť rokov a predsa v niečom len päť. Nevie kto je a kto bude. Má sny, ale nemôže si dovoliť ich snívať. Je dieťa, ale nedovoli si ním byť. Poteší ho, že mi môže ukázať, ako si vie zaviazať šnúrky jednou rukou a hanbí sa priznať sa, že mal sex. A preto sa zas a znova učím ho nesudiť ale prijať. Hľadám odpoveď, ako mu pomôcť kráčať v pred. S túžbou, že čo najskôr zazvoní telefón s predvoľbou niektorého z policajných oddelení. A on bude spať v relatívnom bezpečí.