Archívy

Reklama

(Bez) mocnosť

Niekedy mi ruky padajú v bezmocnosti. Keď diskutujem na témy, prečo je dôležité sa s deťmi rozprávať o tom, čo chcú v živote. Prečo je dôležité hovoriť im "ty to dokážeš". Inokedy mám pocit víťazstva, napriklad včera. Bola som v osade. Pomyslíte si, čo je to za víťazstvo?" Pre mňa osobne je to veľké víťazstvo, hneď v dvoch rovinách.
   Prvá je osobná, v tej konkrétnej osade som bola prvýkrát. A ako človek som mala isté očakávania. A doslova som sa bála toho, čo môžeme uvidieť i keď som bola pripravená na veľa veci z minulosti. Tá druhá rovina bol vzťah. On žije v domove. Tam, v osade sa necíti doma. Chodí tam na prázdniny "upevňovať vzťahy“. Tie, ktoré sa nevytvorili z rôznych dôvodov, bol najmladší z odohraných deti, neexistujú nástroje, ktoré by tomu efektívne pomohli.
   Po ceste som dvakrát dostala otázku, či to naozaj chcem a či sa nebudem báť vrátiť tou cestou späť. Prešli sme sa tam a ja som mala pocit, že sme obaja vyšli na Everest.
Ešte pred tým prekonal svojich pár Everestov pri čaji. Kreslili sme rodostrom, bol dosť rozvetvený. Smiali sme sa a skoro aj plakali. Každý by mal na to iný dôvod. Ja som skoro plakala, keď sa vyzliekol z vetrovky a mal na sebe krátke tričko. Vonku bolo -5 a pocitová teplota ešte nižšia. Alebo vtedy, keď mi rozprával o tom, že si mysli, že je hlúpy. On prehĺtať sliny, keď sme sa bavili o tom, prečo ho nechceli v jednej z množstva škôl kam chodil.
   Občas mám pocit, že sme taký mimozemšťania, ja sa nebojím ísť cestou, ktorou chodí len málo ľudí a on sa necíti doma tak, kde by sa mal.
A tak mám nádej, že ešte spolu budeme môcť prekonať pár Everestov, pretože nás to oboch posúva.
Pridal lenicka117 dňa 04/01/2020 09:24 18 komentáre