Spomínam si na maturitnú tému slohovej práce, niečo v zmysle: "Odišla som aj keď som nemala." Práve tento pocit má dnes pohlcuje.
   Mimo iného mi hlas v telefóne oznámil, že je na psychiatrii. Mala pozitívny test na drogy. Priznala sa mne. Neochotne, na základe ultimáta aj riaditeľke domova, kde žije. Vybavenie ambulantnej terapie trvalo mesiac a vlastne sa jej ani nedočkala.
  Sedím s kávou a spytujem sa sama seba. Mohla som urobiť viac ?  Mohla som ja viac tlačiť na nich ? Mohla, nemohla. Je tam.  Chcela niečo cítiť, nevie aké to je. Vlastne si to zakázala už dlhý čas pred tým, ako začal tento jej experiment. Zakázala si cítiť smútok zo smrti rodičov,  to, že tety, ktoré sa o ňu starajú ju majú rady a ona vo vzťahu k nim zlyháva. Dnes sa jej  vraj dostalo "pomoci". Dúfam, že ju využije. Dúfam, že neprepláva tunelom systému. Ešte viac dúfam, že ju nikto neoznačil ako užívateľku drog. To ona nie je.
  Chcela len niečo cítiť a vyznať sa v tom. Jednoducho povedané zabudla žiť v sedemnástich. A tak sa to bude učiť odznova. A ja mám možnosť byť pri tom.  Nebude to ľahké.
          Tak držte palce!