Rozpráva spontánne.tak isto spontánne a bez zaváhania klame. Klame, lebo sa tak naučil. Klame o pive, o tom, že kradol, že rozbili okno na opustenom dome. Viem o tom,  no v hĺbke srdca mu chcem veriť, tak, ako mu ešte nikto neveril. Snažím sa prijať toho malého chlapca v tele pre jeho emócie obrovskom. Svet je pre neho miesto , ktoré ho zraňuje a on údery opätuje. Pomýlené si občas myslí, že takto skóre vyrovná. Vstáva a znova unavene padá do emócií, v ktorých sa neorientuje. Prečo ho opustili ? Prečo robil chyby ? Neviem mu odpovedať. Na tieto otázky neexistuje správna odpoveď.  Správnou odpoveďou je azda láska a prijatie. Skúša milovať a byť milovaný, ale aj to mu nevychádza, zlyháva. Rozprávame sa, občas mám pocit, že mi začal rozumieť. Toto moje presvedčenie však trvá len veľmi krátko. A z toho celého ostáva len pocit, chuť vykričať celému svetu: " Haló, potrebuje pomoc, nie zajtra, hneď, už nemá čas." Často vnímame opustené deti tak, že potrebujú pomoc. Najjednoduchšie je zaniesť im plyšáky, či oblečenie. Väčšina z nás si tak uspokojí svoju potrebu pomáhať. No ak by sme si dovolili preniknúť hlbšie a byť bližšie, zistili by sme, že oni sa každý deň budia a zaspávajú s miliónom otázok, ktoré mi našťastie riešiť nemusíme.