Archívy

Reklama

Nesmrteľný diamant : Naše falošné ja je to, čo si myslíme, že sme.

Naše falošné ja je to, čo si myslíme, že sme. Naša myseľ mu neprepožičiava skutočnosť.
Naše falošné ja je prakticky celé spoločenským výtvorom, vďaka nemu sa môžeme vydať
na svoju životnú cestu. Je to súbor dohôd medzi naším detstvom a rodičmi, dohoda s rodinou,
susedmi, kamarátmi zo školy, partnerom alebo manželom i s našim náboženstvom.Je to nádoba
pre naše oddelené ja. Ježiš by to nazval naším "mechom na víno", ktorý, ako hovorí, nie je
schopné udržať nové víno /Mk 2,21-22/.Nádoba nášho ega rada zostáva "uzavretá a neznáša zmeny."
  Naše falošné ja je to, ako sa definujeme vonkajšou láskou, vzťahmi alebo vonkajšou Božou jednotou.
Po rokoch strávených usilovným budovaním tohto oddeleného ja so všetkými jeho nálepkami
a zaujatosťami, sme na ńom veľmi pripútaní. A prečo by aj nie? Je tým, čo poznáme, ba všetkým
čo poznáme. Posun za jeho hranice je vždy pociťovaný ako strata alebo umieranie. Možno ste
zaznamenali, že majstri a učitelia ako Ježiš a Budha, sv. František a všetky Terézie
/z Avily, Lisieux, Kalkaty/, Háfiz, Kabír i Rumi hovoria o umieraní ďaleko viac, než by
bolo prijemne. Všetci vedia, že pokiaľ sa nenaučíme umeniu umierať veciam a včas ich opúšťať,
budeme sa držať nášho falošného ja tak dlho, dokiaľ nás nezabije.
  Súčasná televízna show o amišoch odhalila všeobecnú pochybnosť o tom, že niekto je schopný
odpustiť tak úplne a z celého srdca, ako to podľa všetkého dokázali amišovia, keď odpustili
človeku, ktorý roku 2007 zabil ich deti. Komentátor uznal, že amišovia sú dokonale vycvičení
v odumieraní sebe samým a v opúšťaní. Vedia, že sú spojení a zároveň sú súčasťou väčšej božskej
skutočnosti, čo sa nám zdá trochu naivné. Ale opúšťať život, bolesť a zášť je pre nich omnoho
ľahšie než pre nás. Títo "prostí ľudia" môžu mať v rôznych smeroch obmedzený a obmedzujúci pohľad
na svet, ale v základných veciach, ako je rozlišovanie toho, čo je pravé a čo pominuteľné sú
odborníci a majú pred nami náskok. Tým sa pravdepodobne vysvetľuje ich kľud a ich zdánliva radosť
a spokojnosť, čo väčšina z nás ani zďaleka nedosahuje.
  Povedal by som to isté o sestrach Matky Terezy, s ktorými som niekoľko týždňov žil v ich dome
v Kalkate tesne po tom, čo Matka Tereza zomrela. Rovnako ako amišovia i Misionárky Lásky sa tak
sústredia na pravé Ja v Bohu, že prakticky pohŕdajú tým falošným. Ponúkajú osvetľujúce svedectvo
o radikálnom žití v pravom Ja vo svete prevažne falošného ja. Práve toto by mali mnisi, rádovi
bratia a sestry symbolizovať v každej kultúre. Robíte to i vy zakaždým, keď sa usadíte v tichu
a odmietate sa predvádzať a niečo produkovať. Pomenovávame to "kontemplativným sedením" a je
potrebné sa k nemu vrátiť aspoň raz za deň, dokiaľ sa falošné ja neukáže ako pominuteľné ako /jepice/
sliepka a dokiaľ nie sme znovu zjednotení s pravdou.
  Bol to Thomas Merton, cisterciansky mních, ktorý ako prvý navrhol používať termin FALOŠNÉ JA.
Urobil to, aby mnohým kresťanom objasnil Ježišové centrálne a často opakované učenie, že totiž
musíme umierať sami sebe alebo musíme "stratiť sami seba, aby sme sa našli" /Mk 8;35/.
Tento výrok spôsobil peknú paseku a pre svoje negatívne a asketické vyznenie, keď sa obvykle
interpretoval ako výzva k trestaniu tela, znamenal v kresťanských dejinách podstatný krok späť.
Jeho zmyslom ale nie je sebabyčovanie, ale naopak osobné oslobodenie. Po stáročia sa kresťania
mylne domnievali, že keď "zomrú" svojmu telu, ich duch z niejakej príčiny zázračne povstane.
  Okrem toho, že sa v náboženstve poväčšinou objavuje všeobecne platónske popieranie tela,
nemohol Pavol vybrať nešťastnejšie slovo pre úhlavného nepriateľa DUCHA: telo /napr. Gal 5;15-24/.
Dnes by sme pravdepodobne použili pojem "ego" alebo "malé ja", ktoré by bolo oveľa bližšie
pôvodnému významu toho, čo tým myslel Pavol. Spomeňme si, že kresťanstvo je náboženstvo, ktoré
verí, že "Slovo sa stalo telom" /Jan 1; 13/, a Ježiš sa dokonca v "tele" navrátil po Zmŕtvych-
vstaní /Lk 24; 40/. Telo pre nás teda nemôže byť špatné. Pokiaľ je niečo proti telu, nemôže to
byť autenticky kresťanské. Thomas Merton správne rozpoznal, že to nebolo "telo", čo musí zomrieť,
ale "falošné ja", ktoré aj tak nepotrebujeme. Stáva sa totiž veľmi rýchlo náhražkou za našu
hlbokú a najhlbšiu pravdu.

prevzaté
Richard Rohr
Nesmrteľný diamant
Pridal lazar44 on 30/06/2019 03:04