Archívy

Reklama

Repete : Ježišová modlitba

Ježišov štyl učenia, využívajúci príbeh, podobenstvá a enigmatické výroky, nepochybne vzišiel z jeho vlastnej modlitebnej praxe.
Jeho vedomie bolo odlišné od vedomia más i od vedomia náboženských predstavených, z ktorých mnohí proti nemu bojovali.
Zdá sa, väčšina ho nepochopila alebo ho dokonca ignorovali, aj napriek všetkým jeho ohromujúcim divom a zázračným uzdraveniam.
On sa tým však nenechal odradiť, iba svoju reč plnú podobenstiev zakončil slovami:
"Ale vaše oči sú blahoslavené , že vidia, a vaše uši, že počujú."  Mt 13,16
Skoro akoby pripúšťal, že kontemplatívne/neduálne chápanie bude výnimkou, a nie pravidlom. Ako len Ježiš získal takú vnútornú
slobodu a silu? /Pokúsme sa na to odpovedať bez toho, že by sme príliš rýchle siahli na vysvetlenie: "Pretože bol Boh!"/
  1. Ježiš sám dával zjavne prednosť tichej modlitbe. Spoločnú, liturgickú alebo slovne formulovanú modlitbu spomínajú evanjeliá
len veľmi málo. Často však čítame slová ako:
"Nadránom, zavčasu, ešte za tmy vstal a vyšiel von. Odobral sa na osamelé miesto a tam sa modlil.
Mk 1,35; taktiež Mt 14,23 a Mk 1, 12-13/.
Lukáš nám popisuje, ako sa Ježiš modlil osamote takmer pred všetkými významnými udalosťami. Štyridsať dní strávil na púšti,
čo znamená, že sa iste nezúčastnil rodinných šabatovych obradov, a verejných bohoslužieb v chráme.
Je tu samozrejme jeho posledná súkromná modlitba v Getsemanskej záhrade.
  2. Jeho vlastné učenie o modlitbe je nesmierne priamočiare a inštruktívne:
  a/ Varuje svojich vstúpencov pred veľmi reálnym nebezpečenstvom verejnej modlitby alebo pred modlitbou "v synagógach" /Mt 6,5/.
Nezdá sa, že sme poslúchli jeho rady a kladieme dôraz na cestu osobnej modlitby, ktorá môže vyvážiť zrejmé,
s egom spojené rizika spoločnej modlitby.
  b/ Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.
A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí /Mt 6,6/.
Toto je opäť dosť jednoznačné, zároveň ide o dôverné pozvanie, zvlášť keď väčšina príslušníkov jeho národa nemala nič také
ako vlastnú izbietku.
  c/ "Pri modlitbe nehovorte priveľa ako pohania, ktorí si myslia, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť.
Nenapodobňujte ich teda!"  Mt 6,7
To je opäť veľmi priama výzva, ktorá je však tradíciou - katolíckou, pravoslávnou i protestantskou - zreteľne ignorovaná.
Cirkvi majú obvykle radšej verejné bohoslužby a množstvo slov. /Takto sa my kňazi cítime stále užitoční./
  3. Keď Lukáš píše o jedinej slovnej formulovanej modlitbe, ktorú kedy Ježiš učil, o modlitbe Otče náš /modlitba Pána/,
predkladá nám veľmi pôsobivý úvod. Pripomína, že sa Ježiš "na niejakom mieste modlil", keď ho jeden z jeho učeníkov požiadal:
"Pane, nauč nás modliť sa, ako to učil svojich učeníkov i Jan" /Lk 11,1-2/.
Skupiny obvykle mali svoje oficiálne skupinové modlitby - niečo ako "modlitba mieru" súčastných anonymných alkoholikov.  
Táto modlitba identifikuje nás a našu spiritualitu druhým i nám samim. Samotná skutočnosť, že o to museli Ježiša požiadať,
zrejme znamená, že im žiadnú formálnu modlitbu do toho času nedal! Možno to bol dokonca ústupok. Keď zdôrazňujeme verejné,
formálne a spoločné modlitby a tiež spoločné obrady, zatiaľ čo ľuďom neukážeme cestu k tomu, aby mohli zakúsiť svoj vlastný
vnútorný život /Ducha svätého vo svojom vnútri/, náboženstvo tak udržujeme na úrovni spoločenskej zmluvy;
často je tým, čo nazývame kultúrnym kresťanstvom alebo občianskym náboženstvom. Je pre nás ľahšie vidieť to v islame
než v kresťanstve. Iste práve z tohto dôvodu proroci tak často kritizovali kňazov, prinášanie obetí a chrám
/Jr7,1-11; Iz 1,11-17; Am 5,21-24 a Oz 6,6 často citované Ježišom/.
  Spoločné a verejné modlitby udržujú spoločenstvo a jeho náboženstvo pospolu, ale nedochádza pri nich nutne k premene ľudí
na hlbšej úrovni. V skutočnosti sa skupinová solidarita a v skupine získaný pocit istoty často stávajú náhražkou skutočnej
vlastnej cesty. Rozumejte mi dobre. Nehovorím, že verejná modlitba je nanič, ale že máme venovať pozornosť Ježišovým celkom
zreteľným varovaniam pred ňou. Obávam sa, že vo svojej vlastnej cirkvi som sa stretol s mnohými kňazmi, ktorí sa po väčšinu
svojich dní modlili breviár a slúžili omšu, nevykazovali však známky akéhokoľvek vnútorného života či hĺbky. Možno to nie je
osobné zlyhanie, ale skôr "chyba systému". My všetci žijeme v niejakej spoločnosti, ktorá z veľkej časti predurčuje naše energie,
našu hĺbku, a nakoľko dokážeme načúvať alebo dokonca myslieť, predstavovať si a snívať. Ako veľmi dobre vysvetlil René Girard,
sme v jadre imitatívnymi bytosťami. Naša svätosť je vždy najprv skupinovou svätosťou; podobne náš hriech je, skôr než sa stane
naším vlastným, hriechom spoločenským.
  Modlitba na verejnosti sa ľahko stane podávaním hlásení Bohu, skupine alebo vlastnému sebaobrazu. Ježiš hovorí, že to nie je
nevyhnutné, pretože "váš Otec vie, čo potrebujete, skôr než ho prosíte"/Mt 6,8/.
V spoločnej modlitbe existuje riziko, že jej prostredníctvom niekto začne vylepšovať svoj obraz v očiach druhých
i vlastné sebaponímanie; to je presne to, na čo Ježiš poukazuje a pred čím varuje v príbehu o colníkovi a farizejovi /Lk 18,9-14/.
Spomeňte si, že farizej hovorí na verejnosti všetko správne a dokonca i v súkromí robí všetko správne, ale Ježiš napriek tomu hovorí,
že "ten mýtnik sa vrátil ospravedlnený do svojho domu a nie farizej". Mýtnik stal v synagóge celkom vzadu, len sa bil do pŕs,
o jeho správnom chovaní nepadne ani slovo. Ale odišiel "ospravedlnený". Dosť udivujúce, keď uvážime, na čo dnes v našich
náboženských učeniach kladieme dôraz!
  Zdá sa, že Ježíš nás stále učí tomu, že pravdepodobne potrebujeme "modlitbu nehovorenia", modlitbu ticha či modlitbu kontemplácie,
ktorá by mala vyvážiť všetky naše "modlitby hovorenia" a dať im základ. Mnoho kresťanov má zjavne s modlitbou ticha málo skúseností
a skôr sa jej bojí alebo ju dokonca odsudzujú. Nik ich neučil, čo majú robiť so svojou príliš aktívnou mysľou, a tak sa boja ticha.
Bez vnútorného života sa naša verejná modlitba čoskoro stane povrchnou, egocentrickou a vo vzťahu k našej duchovnej ceste
dokonca kontraproduktívnou. To je veľmi dôležité v šiestej kapitole Matúša, kde Ježíš zdôrazňuje niternosť a správny úmysel
v každej z troch duchovných disciplín - dobročinnosti, modlitbe a pôste.
  Západná kultúra má sklon k extrovertnosti a tak trochu sebavedomej "horlivosti". Modlitba sa veľmi rýchlo môže stať pokusom
o to, aby sme zmenili Boha a vyvýšili seba, namiesto, aby bola tým, čim byť má - vnútornou praxou, ktorá má zmeniť toho,
kto sa modlí, čo sa deje vždy, pokiaľ sa postavíme kľudne pred touto tajomnou a naprosto bezpečnou Prítomnosťou a dovolíme Bohu,
aby nás svojím pohľadom prenikol a uzdravil naše nevedomie, odkiaľ pochádza deveťdesiat päť percent našich motivácií a reakcií.
  Všetko, čo skutočne môžeme urobiť, je opätovať tento pohľad. Potom ako povedal tak dokonale Majster Eckhart,
"oko, ktorým sa pozeráme na Boha, bude tým istým okom, ktoré sa prvé pozeralo na nás". My len uzavrieme kruh!

Nahá prítomnosť
Richard Rohr
prevzaté
Pridal lazar44 on 07/05/2019 01:09