Túžba po celistvosti

V západnom svete sme až donedávna hovorili o "sexuálnej
revolúcii". Úprimne povedané, vôbec si nemyslím, že skutočná
sexuálna revolúcia je už za nami. V skutočnosti je ešte väčšina
z nás kdesi v štádiu rebelantstva voči represívnej a potláčanej
minulosti a pochybujem, že práve toto si zaslúži pomenovanie
"revolúcia". V minulosti boli kresťania prakticky vo všetkých
cirkvách obmedzovaní ohromným množstvom zákonov. Zákazy však
nie sú ani veľmi poučné, ani veľmi povzbudzujúce. To však môže byť
len začiatok.
Nielenže musíme vedieť, že ako ľudia sme bytosti s telom, v kto-
rom prebýva duch, ale potrebujeme aj čas na reflexiu, aby sme
zistili, čo vlastne táto skutočnosť znamená, a aký je jej hlbší zmy-
sel. Musíme sa naučiť odlišovať od seba vzory života a vzory smrti.
Obávam sa, že mnohí ľudia sa nachádzajú v tesnej blízkosti smrti
a ešte sa im nepodarilo prebiť k životu.
......
Na začiatku vám chcem ponúknuť malé cvičenie. Na prvý pohľad
bude možno vyzerať neprirodzene, ale dúfam že mi pomôže
objasniť moje východiská. Ak máte trochu času, sadnite si a zo-
stavte zoznam všetkých ľudí, ktorých by ste si vedeli predstaviť
ako svoju ženu/svojho muža; všetkých ľudí, ktorých blízkosť
vyhľadávate, alebo ste vyhľadávali, pretože z nich vyžarovala,
alebo vyžaruje hlboká príťažlivosť. Môžu to byť aj muži aj ženy.
O týždeň neskôr si znova sadnite a popremýšľajte, aké vlastnosti
vás na týchto ľuďoch tak veľmi fascinujú, alebo vás fascinovali.
Prečo to bola práve tá či oná osoba - a nie niekto iný? Hoci vás
to bude niečo stáť, predsa sa len pokúste napísať zoznam spomí-
naných vlastností.
Keď zoznam dokončíte, urobte pod neho čiaru a pod Ňu napíšte -
vaše vlastné meno! Väčšina zúčastnených pravdepodobne objaví
to isté, čo som objavil aj ja /bola to pre mňa jedna zo
základných duchovných skúsenosti!/: všetky vlastnosti boli v
skutočnosti zrkadlovým obrazom mojej duše. Prv než som
mohol niekoho naozaj milovať, musel som sa najprv naučiť
"milovať so sebou". Len to sme schopní dávať ďalej, čo už sami
v sebe kdesi máme. Všimol som si, že všetko, čo som sa usiloval
milovať kdesi mimo mňa, bolo niečo, o čom som mal už predtým
v mojom vnútri istú hlbokú intuíciu.
Väčšina ľudí žije svoje sexuálne fantázie hneď aj navonok. Mali
by sme sa ale naučiť najprv ich prežiť vnútri. Mali by sme sa
vydať na cestu do vnútra, aby sme zistili, kto sme a čo vlastne
hľadáme.  Väčšia časť našej duše, našich myšlienok, našich vnú-
torných obrazov a fantázií je spravidla obývana inými ľuďmi.
Vlastnú dušu projektujeme na iných a milujeme niečo mimo
seba, namiesto toho, aby sme to najpr objavili, milovali a prijali
v sebe. Tak vzniká blázniva situácia, že existuje množstvo ľudí,
ktorí sami seba nenávidia, a zároveň sa usilujú milovať iných.
Nie je to možné a nikdy to nebude fungovať! A napriek tomu
je to, podľa mňa, situácia väčšiny ľudí tohto sveta. Platí to aj
pre mnohé manželstvá a rodiny, do ktorých som mal možnosť
nazrieť: dvaja ľudia, z ktorých má každý sám k seba odmietavý
postoj, sa pokúšajú navzájom sa milovať. Milujú sa, ale na úkor
seba samých. Samozrejme, že to nemôže dobre skončiť.
Vnútorný svet je väčší ako vonkajší. Kým sa nezačneme cítiť
dobre a doma vo vlastnom vnútornom svete, nepodarí sa nám
pochopiť vlastnú sexualitu. Sexuálne vzťahy totiž nie sú o nič viac
než rituál, symbolícke konanie, ktoré sa usiluje vyjadriť vnútornú
realitu. Dôležitá je skutočnosť, nie rituál! Ak nám rituál stojí
v ceste, môže sa stať, že nikdy neodhalíme realitu. "Celý" človek
je taký, v ktorom sa rituál a realita stali jedným. Vtedy naše telo
hovorí pravdu našej duše.
Sexualita je určite tá najuniverzálnejšia a najfascinujútejšia
téma ľudstva. Ľudia, čo to popierajú, klamú. Preto je taká fascinu-
júca, lebo sa týka toho bodu ľudskej osobnosti, kde je jajväčšia
pravdepodobnosť, že telo prerazí bariéru k duchu. Ide o bod,
kde dokážeme seba i iných zraniť na tom najcitlivejšom mieste,
ba dokonca sa tam môžeme aj celkom zničiť. Môže sa v ňom
zhromaždiť neuveriteľne veľa pravdy a energie za predpokladu,
že objavíme moc medziľudskej náklonnosti a dokážeme túto
príťažlivosť premeniť do vzájomného symbolického vzťahu - a za
predpokladu, že to dokážeme urobiť takým spôsobom, ktorý si
obe osoby váži a prispieva k ich rozvoju. Toto by bola ozajstná
sexuálna revolúcia! Takíto ľudia by boli naozaj schopní ohrom-
ných vecí!
U mnohých z nás však bola sexualita tak dlho potláčaná a uzav-
retá v kráľovstve tieňov, že naše sexuálne vzťahy a potreby patria
k najzranenejším bodom nášho životného príbehu a našej osob-
nosti. Je veľmi málo ľudí schopných bez strachu a nekŕčovito
hovoriť o svojom sexuálnom živote.
Pod sexualitou rozumiem predovšetkým skúsenosť, že sme izo-
lovaní a rozdelení. Presne takúto hlbokú samotu a odcudzenie
zažívajú aj mladí ľudia v puberte: "Som na jednej strane bariéry
a ty si na druhej. Neverím, že sa nám niekedy podarí stretnúť."
Pre muža v tomto štádiu je žena niečo fascinujúce, no zároveň je
preň hrozbou. Rovnako to cítia aj ženy voči mužom.
Túto bariéru sa potom usilujeme prekonať rýchlym sexuálnym
vzťahom, no zážitok z neho je veľmi často vnímaný ako stros-
kotanie a len veľmi zriedka ako úspech. Najprv totiž musíme
sami v sebe nájsť a spojiť mužské a ženské. Ak sa žena rozhodne
vojsť s mužom do slobodného vzťahu nezaťaženého strachom,
musí najprv vo svojej duši objaviť mužskú stránku, naučiť
sa s ňou vychádzať a cítiť sa s ňou dobre. Mladý muž sa zasa
musí spriateliť so svojou ženskou stránkou, lebo až vtedy bude
schopný skutočne milovať ženu. Nejde tu o žiaden nový objav.
Všetci duchovní majstri a mystici hovorili o ceste do vlastného
vnútra.Svätá Terézia z Avily hovorí o ľudskej duši ako o hrade
s mnohými komnatami, postupne vedúcimi do jeho útrob. Prvá
komnata tohto "vnútorného hradu" je komnata sebapoznania.
Svätá Terézia tvrdí, že je úplne zbytočné vstupovať do ďalších
priestorov vnútorného sveta, ak sme predtým podrobne nepre-
skúmali a doslova neobývali prvú izbu.
Sexualita však neznamená len izolovanosť. Sexualita je vždy
aj zážitkom tlaku a túžby po zjednotení. Je hlbokou túžbou po
celistvosti a po stávaní sa jedným. Lenže my sa spravidla usilu-
jeme stať sa jedným mimo seba samých a pred tým, než sa sta-
neme jedným sami v sebe a sami so sebou. Vnútorný tlak a túžba
po jednote patrí k podstate a ku zmyslu ľudského bytia. Všetko
na nás aj v nás kričí: "Som nekompletný! Niečo mi chýba!" Naša
fascinácia inými ľuďmi a všetkým živým je vyjadrením našej
závislosti na iných a našej potreby byť s inými. Boh nás stvoril
tak, aby sme pomaly prichádzali k poznaniu vlastnej neúplnosti.
Preto sme  vždy znova a znova zaľúbení do rozličných vonkajších
projekcií našej vlastnej duše.
Dúfam, že je zrejmé, že tu pod sexualitou chápem niečo veľmi
hlboké, niečo, čo siaha oveľa ďalej, než len po genitálie, hoci
sexualita sa často vníma len cez tento rozmer. Kým nepocho-
píme, čo sexualita skutočne znamená, zbytočne by sme márnili
čas hovorením o pohlavnom styku a o genitáliách.
Sexualita je totiž aj naša schopnosť a túžba žiť vo vzťahu.
V každom ľudskom vnútri žije vášeň pre vzťah. Neustále sa obze-
ráme po zrkadlách, ktoré by nám ukázali, kto sme. Tým, čo odrá-
žajú niektoré dôležité časti našej osoby, vyznávame: "Milujem
ťa!" Naozaj ich milujeme, no zároveň sa vždy usilujeme milovať
v nich aj seba samých.
Naša sexualita je umenie komunikácie celej našej osoby, vrátane
nášho tela. Je pokusom vyjadriť a "preniesť" tak naše telo ako aj
našu dušu.
Kedy možno hovoriť o dobrom sexuálnom vzťahu? Povedal by som,
že vtedy, keď je pravdivý, skutočný. Keď svojím telom
hovoríme presne to, čo povedať môžeme, čo môžeme povedať
v úplnej slobode, čo naozaj aj povedať chceme - a za čo môžeme
prevziať zodpovednosť. Ak to tak nie je, klameme vlastným telom.
Telom totiž môžeme klamať neporovnateľne viac ako len ústami!
Klamať sa však nedá bez toho, aby sme pri tom nezničili tajom-
stvo ľudskej osobnosti. Ak klameme, stávame sa rozorvanými
a rozpoltenými, stávame sa schizofrénnymi.
Slovo diabolský pozostáva z dvoch gréckych slov a znamená
poprehadzovať a porozhadzovať. Zlo je vždy dualistické! Zlo
spočíva v tom, že pripustíme vlastnú rozorvanosť v tom zmysle,
že jedna časť nášho života je tu a druhá niekde inde.
Slovo symbolický je rovnako zložené z dvoch gréckych slov
a znamená hádzať a dohromady. Sexualita je vo svojej podsdtate
nanajvýš symbolická. "Hádže dohromady" telo a ducha, čo
vysvetľuje, prečo majú sexuálne symboly nad nami takú moc
a prečo už od počiatku dejín existovali vo všetkých kultúrach
falické symboli a symboli plodnosti. Preto je aj pornografia taká
fascinujúca, hoci zaujíma najmä mužov /z nejakého dôvodu je
mužská sexualita osobitne sústredená na oči a na videnie/.
Už len pohľad na nejaký sexuálny symbol sa človeka silno dotýka
na hlbokej a ne-racionálnej moci sexuality sa niektore kultúry
rozhodli okolo nej vytvoriť obrovské zóny tabu a udržať tak
pod kontrolou jej obrovskú moc. Na jednej strane je to úplne  
pochopiteľné, no zároveň si myslím, že je načase otázka,
či by takúto obrovskú energiu nebolo možné využiť aj tvorivo.
Vráťme sa naspäť k podmienkam dobrého sexuálneho vzťahu.
Sexuálny vzťah je dobrý vtedy, ak je výrazom celej osoby - a nie
iba jej časti. K tomuto bodu však zvyčajne dospejeme až po sérií
poloprávd a pomýlení. Väčšinou nevieme, ako a kde by sme mali
začať. Ide o nasledovné: Tajomstvo, ktoré slávime v Ježišovi,
a ktoré nazývame "tajomstvo inkarnácie" alebo "Božie vtelenie",
je tým istým tajomstvom, ktoré sa musí udiať aj v každom z nás.
Aj my sa musíme učiť - ako Boh! - spojiť ducha s telom.
Inkarnácia a integrácia - obe tajomstvá sú vlastne identické.
Duch svätý by chcel aj v nás dosiahnuť jednotu tela a ducha.
Urobil to v Máriinom lone, keď stvoril Ježišovo telo, a presne to
isté by chcel urobiť aj v nás.
Kedy sa sexuálny vzťah stáva "zlým"? Vtedy, keď si isté časti
nášho života chceme ponechať pre seba a nezjednotiť ich s ostat-
nými. Môže to mať mnoho foriem. Ak sa chcem, napríklad, riadiť
výlučne "hlavou" a byť "rozumný", môže to skončiť aj zle. Väčšia
časť európskych dejín vďačí za svoju podobu práve tomuto
jednostrannému obdivu voči ratio. Duch izolovaný od tela však
môže byť rovnako "zlý" ako telo bez ducha. Nie som predsa iba
hlava! Ale nie som iba penis, alebo vagína! Som osoba ako
celok. Moje genitálie sú na to, aby vyjadrili, kým som. Inak robím
násilie sám na sebe.
Neverím na rozlišovanie medzi svätým a profánnym. Napriek
tomu označujem isté veci a slová za nečisté. Podľa mňa je však
nečistá len špina. Niečo sa môže pošpiniť iba vtedy, keby sa to
odštiepilo od celku. Tajomstvo inkarnácie nám hovorí, že všetko
je potenciálne sväté.  Dozvedáme sa z neho i to, že práve telo
a ľudské bytie je miestom Božieho zjavenia a stretnutia s božským.
Kresťanstvo je jediné náboženstvo, ktoré verí, že Boh sa stal
telom. Bohužiaľ, kresťanstvo bolo už od počiatku - a vidieť
to už v Novom zákone! - akosi zvláštne nepriateľský naladené
voči telu. Nerozumiem tomu. Podľa mňa tu ide o subtílny pokus
Zlého podvodne nás odviesť od toho, čo je skutočne dobré.
Nie je nič, čo by bolo samo o sebe dobré, alebo samo o sebe zlé.
Akurát cesta, na ktorú sa rozhodneme vydať, môže byť dobrá
alebo zlá. Otázka znie: Kam kráčame s našou sexualitou? Čo z nej
robíme? Čo pre nás znamená? Sme na ceste dokonalejšej jednoty
tela a ducha? To, čo robíme, podporuje našu schopnosť medzi-
ľudskej komunikácie, našu úctu k druhému a našu zodpovednosť
voči iným? Alebo ide predovšetkým o výraz nášho egoizmu a po-
treby vlastniť?
Kresťanská tradícia definovala cudnosť z nejakého čudného
dôvodu spravidla tak, akoby šlo v prvom rade o vyhýbanie sa
niečomu, o vyvarovanie sa niečoho za každú cenu. Cnosťou
sme zas nazývali to, ak niekto nikdy neurobil chybu. Vidieť to,
napríklad, v prehnanom glorifikovaní panenstva v katolíckej
tradícii, hoci panenstvo naozaj môže byť povolanie a dar milosti.
Bolo by možno ale oveľa múdrejšie, keby sme cnosťou nazvali
to, ak niekto dokáže vyjsť zo svojej chyby, vďaka nej sa posunie
ďalej a neostane v nej visieť. Učiť sa môžeme len z vlastných chýb.
Možno práve v tom sa skrýva pravý zmysel usporiadaného života.
Práve ten si zjavne vyžaduje veľkú disciplínu, mnoho pokánia,
a okrem toho aj veľkú mieru úprimnosti a zraniteľnosti medzi
dvoma ľuďmi.
Ak chcú dvaja ľudia ľudsky a duchovne rásť, tak práve sexualita
ich môže nakoniec priviesť k dozrievaniu a ku vzájomnej komu-
nikácii.
Pred niekoľkými mesiacmi som navštívil svojich rodičov. Sú
pôvodom nemeckí katolíci, majú približne sedemdesiat rokov
a už roky počúvajú kazety s mojimi prednáškami. Jedného večera,
keď sme spolu veľmi dlho a úprimne hovorili, obidvom sa odrazu
objavili v očiach slzy. Uvedomili si, že o mnohom, čo sme spolu
prerozprávali, v mladosti ani len netušili, pretože im o tom nik
nepovedal. Uvedomili si, že väčšina manželstiev ich súrodencov
bolo len studené a zahorknuté existovanie vedľa seba, hoci -
zvonku videné - si ostali "verní až po hrob". Poslúchli síce zákon,
no nikdy neobjavili jeho ducha. Moji rodičia vtedy veľmi osmut-
neli a mama to vyjadrila takto: "Prečo nám nikdy neohlasovali
Evanjelium?" Otec na to povedal: "Nezdá sa mi, že by sme spolu
vychádzali nejako zvlášť dobre. Počas 45 rokov manželstva sme
sa často a hlboko zraňovali. Nik nám však nepovedal, ako máme
spolu hovoriť a vzájomne vychádzať. Povedali nám len, že máme
mať deti a máme si byť verní, kým nás smrť nerozdelí." Mojim
rodičom niekto zatajil silu Ducha a slobodu Evanjelia! Je naozaj
zvláštne, že aj napriek tomu existujú ľudia, ktorým sa podarilo
dopracovať k pravej slobode. Hoci, podľa mojej skúsenosti, je ich
naozaj len veľmi, veľmi málo.
Súčasná mladá generácia je, pochopiteľne, zasa v nebezpečenstve,
že bude robiť chyby na druhej strane. Dnes sa nám ponúka
také obrovské množstvo možností a domnelých slobôd, že človek
sa v krátkom čase môže tak roztrieštiť a opotrebovať, že nakoniec
už vôbec netuší, kto vlastne je.
Myslím, že základná pravda kresťanstva je ukrytá v tajomstve
vernosti. Nikdy nepochopíme, čo znamená "verný Boh" a nikdy
ho nestretneme, ak neobjavíme aj v sebe samých schopnosť
k vernosti a ak nezakúsime verné priateľstvo a lásku u iných.
Pre každého z nás je životne dôležité, aby sme sa aspoň raz v živote
do niečoho vložili - inak nikdy neobjavíme hĺbku vlastnej
duše.
My sa však vyhýbame ceste do vernosti a do zodpovednosti, pre-
tože prvé, čo nás na tejto ceste postretne, je naša vlastná temnota
a neschopnosť milovať.
Keď Ježiš po svojom krste odišiel do púšte, stali sa mu, podľa
Markovho evanjelia, dve veci: "stretol divé zvieratá" - to bolo
prvé! - "a anjeli mu posluhovali". Každý z nás by chcel mať anje-
lov, ale pred šelmami v nás máme ohromný strach!
Každý úzky vzťah s iným človekom je ako zrkadlo, do ktorého sa
pozeráme. Medové týždne sa rýchlo pominú a po nich je každý
blízky vzťah dôkazom, že nevieme, ako treba milovať. Najradšej
by sme sa tomuto poznaniu vyhli. Máme strach pred divými
zvieratmi, ktoré sa skrývajú v našom vnútri - pred našimi agre-
sívnymi, ustráchanými, neistými stránkami, keď je zjavné, ako
veľmi nevieme milovať. Lenže anjelov môžeme stretnúť len vtedy,
ak sa odvážime ukázať svojmu partnerovi naše divé zvery, a keď
zažijeme, že náš partner ich akceptuje a odpúšťa nám. Jedno
bez druhého nejde! Ak chce niekto objaviť hlbokú krásu skrytú
v každom človeku, ak v ňom chce objaviť neuveriteľnú schopnosť
milovať, musí sa odhodlať a vstúpiť do hlbokých a intímnych
vzťahov.
Slovo intimita pochádza z latinčiny a znamená "späť do strachu".
Len ten je schopný intimity, kto dokáže prejsť mnohými bránami
strachu. A v nás je toľko strachu, že nie sme schopní milovať,
alebo že nie sme hodní lásky! Naša sexualita nás možno preto
tak fascinuje a zároveň straší, lebo tušíme, že by nás mohla vyslať
práve na túto cestu do intimity.  

Richard Rohr
Nahý Boh