Archívy

Reklama

Repete : Pravovernosť

„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán.
Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky
od vašich myšlienok.“

/Iz 55, 8 – 9/

„Obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stane,
urobíte z neho syna pekla, dva razy horšieho, ako ste sami!“

/Mt 23,15/

Uf! Prečo by Ježiš povedal niečo také, ako čítame v druhom citáte? Nie je to trochu neférové,
či dokonca bezcitné? On to hovorí „pravoverným“ veriacim, učiteľom a študentom Zákona, teda ľuďom,
ktorí „vedia“. Aby sme to lepšie pochopili, musíme si uvedomiť, že Ježiš, ako aj ostatní proroci,
videli seba samého ako radikálneho reformátora náboženstva. Rovnako musíme vziať do úvahy to,
ako náboženstvo vníma svoje poznanie.
  Biblia ilustruje zdravé a nezdravé náboženstvo priamo vo svojom texte, a Ježiš nám ponúka
jednoduché kritérium, ako tieto dve veci rozlišovať. Nie je to nijaká veda, ide o veľmi jednoduché
vizuálne a praktické kritérium – „rodí dobré alebo zlé ovocie?“ /porov.Mt 7, 15-20; Lk 6, 43-45/.
Ježiš je až zarážajúco praktický.
  Keď náboženstvo neodvádza dobrú prácu, skoro všetky ostatné aspekty spoločnosti budú tiež nezdravé.
Keď je náš obraz Boha pravdivý, aj náš sebaobraz bude pravdivý. Ak je náš obraz Boha napadnutý jedom,
pravdepodobne budeme aj my jedovatí. A pred týmto jedom Ježiš varuje.
  Náboženstvo je najlepšou vecou na svete, ale môže sa stať aj tou najhoršou. Ak je náš vzťah k Bohu
životodarným vzťahom /vzťah osôb v Trojici je toho najlepším a najplnším príkladom/, takmer všetko
ostatné v spoločnosti, dokonca aj tie rozbité časti, budú obnovené, uzdravené a osvietené!“
Preto je skutočná „pravovernosť“ /správna viera/ taká dôležitá. Ale v Biblii budeme vidieť,
že pravovernosť nie je niečo, čo sa deje len v našej hlave. /V skutočnosti sa toto slovo v Biblii
ani nenachádza!/. Celý biblický text zdôrazňuje, že mať „pravý vzťah“ je oveľa viac ako mať pravdu.
Niektorí to volajú ortoprax či „správne praktizovanie“. Ježiš neustále vyhlasuje ľudí
za spasených alebo uzdravených pre správny vzťah k nemu, ale nikdy ich nezavrhuje pre ich systém viery
či príslušnosť k skupine.

  Ježišove tvrdé slová na začiatku tejto kapitoly vychádzajú práve z veľkého významu, ktorý pripisuje
ortopraxi. Je ovplyvnený prvým citátom z Izaiáša, ktorý Židov učí pokore pred tajomstvom Boha
/Sir 3, 11; Jób 1,6; Ž 139; Rim 11,33-35/, a nie získavaniu ľudí pre ich údajne spasenú skupinu,
zatiaľ čo ostatní sú synmi pekla oveľa viac ako synmi neba.

  Keď sa domnievame, že máme plné poznanie, môžeme sa stať arogantnými a príliš sebaistými. Keď vieme,
že nemáme plné poznanie, oveľa viac sa snažíme o láskyplné správanie. Toto som si uvedomil, keď som
pozoroval prirodzené ľudské vlastnosti. Tí, čo poznajú Boha, sú vždy skromní; tí, čo ho nepoznajú,
sú vždy pomerne sebaistí.
  Pohybujeme sa tu na veľmi tenkom ľade. Na jednej strane hovoríme, že je dôležité mať správne,
pravoverné učenie o Bohu, ale ani na okamih si nemyslieť, že vieme všetko, či dokonca väčšinu vecí o Bohu.
Na ostrí tohto noža nájdeme rovnováhu, ktorú nám ponúka Biblia.
.....
  Takže ak náboženstvo nepristupuje k svojmu poznaniu s pokorou, stane sa namysleným, hlúpym a povrchným.
Myslím, že toto mal Ježiš na mysli vo svojej kritike v citáte na začiatku ...
  Keď hovoríme o Bohu a transcedentých veciach, musíme používať metafory a prirovnania. Nijaký jazyk nie je
dostatočný na opísanie svätosti. Ako som  raz videl na obraze svätého Jána od Kríža, musíme si dať prst
na pery, aby sme si pripomenuli, že Boh je nekonečne neopísateľný a nevysloviteľný. Alebo ako Židia,
odmietať čo i len vysloviť meno „Jahve“.
  Na rozdiel od iných vedných disciplín teológia nemôže nájsť externý dôkaz pre svoje tvrdenia,
hoci sme sa o to pokúšali.
......

Veci skryté
Richard Rohr
Pridal lazar44 on 16/04/2018 03:50