hore

lazar44·04.03.2018 20:08

@dolores
Áno má, a má more času, aby dosiahol, čo chce.
Ale ako to bolo s Mojžišom a faraónom,
On učí svoj ľud.
 Rohr tu kladie dôraz na tých, čo s Ním spolupracujú.



Naposledy upravil lazar44 dňa 2018-03-04 20:12 GMT

hore

lazar44·04.03.2018 20:17

@rasto624
Máš právo hovoriť o svojej viere.
Ja stojím alebo padám pred svojím Pánom.
Neposudzuj. Kto si, že si to dovolíš?
Iste nájdeš presný citát.

hore

lazar44·04.03.2018 20:49

@francis
Lapide:
Myslím, že oba spôsoby myslenia západného sveta môžeme redukovať na grécky a židovský.
  Grécky spôsob je buď-alebo, a ten bohužiaľ infikoval celý Západ. Najlepším príkladom je Nový zákon.
Existuje buď vykúpenie alebo zatratenie, sú deti svetla a deti temna.
Je to čierno-biela maľba,  ktorej fantázia nesiaha ani k šedým odtieňom. Povedané inými slovami:
buď mám pravdu a potom ty a všetci ostatní pravdu nemáte, alebo naopak. Ale ja predsa nemôžem nemať pravdu,
Bože chráň, myslí si priemerný egoista.
 V židovskom spôsobe myslenia, a najlepším dokladom toho je hebrejská Biblia , je typické ako-tak.
Najväčším izraelským kráľom je Dávid, a je tiež cudzoložník;  Korach je najväčší rebel proti Bohu a Mojžišovi,
a jeho synovia sa považujú za tvorcov najkrajších žalmov. V židovskej Biblii neexistuje čierna a biela, iba škála
3 000 nuancí šedej. Čierna ako totálne zlá a biela ako totálne dobrá neexistuje. Existuje ľudstvo, ktoré je
relatívne a pohybuje sa v rôznych odtieňoch šedej a neexistuje buď-alebo, lebo to je len u Boha.
Mikuláš Kusánský, veľký kardinál 15. storočia, hovorí dvomi slovami – Boh je coincidentia oppositorum – splynutie
všetkých protikladov,
to, čo Váš veľký predchodca Maharal, rabbi Löw z Prahy, v 16. storočí formuloval možno ešte lepšie.
Hovorí: protiklady v živote v podstate neexistujú, len dva rôzne aspekty pravdy. Uvádza to krásnym spôsobom,
podobenstvom:
Hebrejská Biblia začína slovom „Bereschit“,  prvým písmenom je Beth. Prečo Biblia nezačína prvým písmenom Aleph,
keď by to bolo logické, prečo práve Beth, ktoré je druhé? A pretože si trikrát prečíta prvú stranu, vidí,
že dvojka je kľúčom k celému svetu: Boh stvoril Zem založenú na pároch. Začína to svetlom a tmou, nebom a zemou,
slnkom a mesiacom, pevninou a morom, faunou a flórou. Prečo ale všetko spočíva v tejto dvojakosti,
ktorá je v skutočnosti jednotou vo dvoch? Pretože každá druhá polovica nespočíva len v kontraste,
ale pomáha porozumieť  sebe samej. Nebola by noc, pokiaľ by nebol deň, more, pokiaľ by neohraničovalo pevninu,
žena, ktorá by cez muža nebola ženou. Spojenie oboch je Božské, je to tá božská sila, ktorú z nedostatku iného
názvu voláme láskou, vzájomnou príťažlivosťou, chuťou stať sa jedným v dvoch, ako to chcel Boh.

Voľný preklad
Boh a človek hľadajúci zmysel

hore

lazar44·04.03.2018 20:55

@francis

Často sme pokúšaní nedôverovať Bohu, ale dôverovať našej tradícii viery a dôvery v Boha.
Nie je to to isté! Naša viera je neraz našou tradíciou, v ktorej môžeme hovoriť o svätcoch a teológoch z minulosti,
čo dôverovali Bohu. To je veľmi šikovný spôsob, ako sa vyhnúť vlastnej skúsenosti, desivým stretnutiam
so živým Bohom, prebiehajúcemu vteleniu. Máme sklon dôverovať minulosti pre ňu samu,
akoby Boh prišiel na zem nato, aby ochránil ľudské tradície, alebo akoby minulosť bola
nejakým spôsobom svätejšia než prítomnosť. Ježiš výslovne hovorí, že to nie je pravda./porov. Mt 15,3/
  Musím povedať, že milujem tradíciu. Hovorím však o tradícii odovzdanosti tomu úžasnému a obrovskému tajomstvu Boha.
V tom zmysle to vždy bude Tradícia nevedomosti. To je to, čo nazývame apofatickou tradíciou
alebo "oblakom nevedomosti". Sloboda nevedieť je základným konceptom viery, pretože "teraz poznávam iba čiastočne,
ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný"/1Kor 13,12/.
Potrebujeme dostatok poznania, aby sme mohli udržať a uniesť tajomstvo nepoznania.  .....
  Je úžasné, ako náboženstvo prevrátilo túto biblickú myšlienku viery naruby a vytvorilo tradíciu presného
poznania, zdanlivej predvídateľnosti a úplnej istoty o tom, koho Boh má či nemá rád.
Ako by sme si mysleli, že máme Boha vo vrecku. Vieme, čo sa Boh chystá povedať, pretože si myslíme,  
že naša denominácia má v tom všetko úplne jasno. V takomto systéme Boh nie je slobodný a musí dodržiavať
naše pravidlá a nasledovať naše rozhodnutia. Ak Boh  nie je slobodný, my máme problém,
pretože zakaždým, keď Boh odpúšťa alebo prejavuje milosrdenstvo, porušuje vlastné pravidlá,
čím sa dopúšťa strašného rozporu!
  Úžasná vec o Hebrejoch je, že nepotláčali svoju realitu. Odmietali sa nechať ovládať poverčivými mýtmi.
Určitým spôsobom sa Izrael nikdy nezriekol svojich vlastných protirečení života, hororov a priepastí ľudských dejín,
ktoré sa nakoniec stali "krížom" v Ježišovi. Tieto ťažké skutočnosti sa však ukázali už v Jóbových príbehoch,
v ich vlastných skúsenostiach z exodu a exilu, ako aj v tých neustálych napádaniach a okupáciach
cudzími veľmocami. Často museli mať na jazyku podobné slová ako tie, ktoré vraj vyslovila Terézia z Avily:
"Ak sa takto správaš k svojím priateľom, nechcem vidieť tvojich nepriateľov."

prevzaté: Veci skryté
Richard Rohr
Písmo ako spiritualita

hore

lazar44·04.03.2018 21:01

@francis

Ak sa z tohto pohľadu pozrie svet na kresťanov, zbadá z väčšej časti ľudí, ktorí obhajujú a chránia sami seba
a nie ľudí, ktorí sa vydávajú na cestu ako Abrahám. Abrahám, "otec viery", zanecháva to, čo mal isté,
a vymieňa za to, čo nemá isté. Jeho jediným dôvodom bolo prisľúbenie, prisľúbenie toho, čo počul vo svojej duši.
Zdá sa mi, že to, čím sa musí líšiť viera budúcnosti od tej dnešnej, je istý druh hlbokej dôvery.
Táto dôvera musí byť konkrétna a osobná. Budeme musieť dôverovať takým spôsobom, že prekonáme potrebu vyhrať,
alebo mať pravdu. Ježiš nám nepovedal, že musíme mať pravdu, ale že musíme milovať. Európske dejiny
sú tragickým príkladom ľudí, ktorí chceli mať pravdu miesto toho, aby milovali. Už si nemôžeme dovoliť ani jeden
deň v našom živote ísť z cesty Pánovi a jeho putovaniu, jeho ceste. Dôvera, ktorá sa od nás bude žiadať,
bude od nás chcieť, aby sme hľadali jednotu na hlbšej rovine ako doteraz. Len ak to dokážeme v našom vlastnom vnútri,
môžeme to robiť aj navonok. Ak som urobil cestu dovnútra, do mojej vlastnej duše, a som schopný prijať svoje temné
stránky, potom budem v stave prijať aj temné stránky iných. V našom spoločenstve máme jedno trvalé príslovie:
"Radšej budem robiť niečo nedokonalé v jednote, ako niečo dokonalé oddelene." Lebo to najdôležitejšie, čím chce Boh
obnoviť a posvätiť zem, je jednota. Nech sme kdekoľvek, práve v tom okamihu sa musíme pokúsiť vytvoriť jednotu.
  Dôvera, ktorá bude od nás v Cirkvi budúcnosti vyžadovaná, pozostáva v tom, že budeme vedieť brať Boha vo svete
a v dejinách vážne. Musím byť v stave veriť v to, čo počujem - a potom v súlade s tým konať, čo verím.
A to ma niekedy oddelí - dokonca aj od tých, ktorých milujem. Takáto viera bude musieť byť tak silno zakorenená
vo vnútornej autorite, v tejto "duši", že premôže aj protirečenie blízkych a zrelších priateľov. Budeme musieť
natoľko veriť svojej vnútornej skúsenosti, že nebudeme musieť každého ťahať na svoju stranu, aby sme uverili sami sebe.
Musíme dostatočne dôverovať, aby sme odolali cynizmu, smrti a hnevu, ktoré vychádzajú z nášho vnútra.

prevzaté
Richard Rohr
Divý muž

hore

11111·04.03.2018 22:12

Rasto624

Zaujímave, že kde sa ťa pytajú tam mlčíš a nemáš slov a kde sa nepytajú toľko kecov máš
Ani pravo ani v ľavo, bez hlavy a päty myšlienky,  len svoj vlastný myšlienkový monológ.

Naposledy upravil 11111 dňa 2018-03-04 22:27 GMT

hore

11111·04.03.2018 22:28

Rastko

Ani nie

hore

11111·04.03.2018 22:33

Janjan

A v Slovenčine cirkev neučí?

Nie, že by češtine nerozumel, ale ....

hore

lazar44·05.03.2018 08:53

@francis, misomiso

Už vám viac neodpoviem.
Všetko, čo môžem urobiť, je toto:

Hebrejom 12; 25-29

25 Dajte si pozor, aby ste neodmietli toho, ktorý hovorí.
  Veď ak neunikli tí, čo odmietali toho, ktorý hovorí Božiu vôľu na zemi,
  o čo menej my, keď sa odvrátime od toho, čo hovorí z neba.
26 Jeho hlas vtedy otriasol zemou, teraz však sľubuje:
  Ja ešte raz zatrasiem nielen zemou, ale aj nebom.
27 A toto "ešte raz" naznačuje premenu toho, čo je otrasiteľné,
  lebo je stvorené, aby ostalo to, čo je neotrasiteľné.
28 A tak keďže prijímame neotrasiteľné kráľovstvo, zachovávajme si milosť
  a pomocou nej slúžme Bohu s úctou a bázňou, aby sme sa mu páčili.
29 Veď náš Boh je stravujúci oheň.

..............................................

Rimanom 10;

6  No spravodlivosť z viery hovorí takto: Nehovor vo svojom srdci:
  Kto vystúpi do neba? — aby priviedol Krista dolu —,
7  ani nehovor: Kto zostúpi do priepasti? — aby vyviedol Krista spomedzi mŕtvych.
8  Čo teda hovorí? Blízko teba je Slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci,
  to znamená slovo viery, ktoré hlásame.

..................................................

Európa bola tým kontinentom, o ktorom sme si mysleli, že ho ako kresťania máme vo vrecku.
Pozrime sa dnes na naše prázdne kostoly!
Ľudskú zmätenosť nemôžeme uspokojiť predstieraním, že máme všetko pod kontrolou, ale len tým,
že ľudí naučíme úprimnému a pokornému procesu učenia sa a počúvania. ..... Iba vtedy ľudia dosiahnu múdrosť
s pokojom a súcitnosťou.
Potom sa vyhneme hnevlivým prehnaným reakciám voči autorite a múdrosti, ktorá bola ľuďom nanútená bez možnosti
spoznať proces, ktorý k nej viedol. Vonkajšia autorita musí stáť na základe vnútornej autority.
Pavol v Liste Rimanom cituje:

"Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci" /Rim 10,8/

ako odpoveď na výzvu z Knihy Deuteronómium, ktorú by som rád zopakoval:

"Nehovor vo svojom srdci: Kto vystúpi do neba?, totiž priviesť dolu Krista"/10,6/.

Tajomstvo vtelenia je práve toto premiestnenie Boha sem dolu na zem raz a navždy.
Náboženstvo s kontinuálnou vertikálnou hierarchiou len vytvára veľmi pasívne, pasívne závislé
a pasívne agresívne kresťanstvo.
Boh prekonal túto priepasť tým, že do nás vložil organický zdroj:

   

"Veď tento príkaz, ktorý ti dnes dávam,
   nie je pre teba vysoký ani ďaleký; nie je v nebesách,
   aby si mohol vravieť: ,Ktože vystúpi za nás do neba
   a kto nám ho znesie a dá nám ho počuť,
   aby sme ho plnili?´ Ani za morom nie je, aby si sa nevyhováral
   a nepovedal: ,Ktože prejde za nás cez more a kto nám ho
   prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovať?!´
   Naopak, veľmi blízko sú tie slová; /sú/ v tvojich ústach,
   v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil" /Dt 30, 11-14/.

Židovsko-kresťanská tradícia nemala byť záležitosťou podávanou zhora nadol, ale naopak, organickým stretnutím
vnútornej Vedomosti, ktorú môžeme nazývať Písmo a Tradícia. Naše rozpory týkajúce sa Písma a Tradície pramenia z toho,
že sme sa súbežne nenaučili rovnako dôležitému procesu modlitby.

hore

lazar44·05.03.2018 11:42

Ale isté štruktúry pracujú na svojom "zabetónovaní."
Začína platiť:

Mt 24,5
Lebo mnohí prídu v mojom mene a povedia: Ja som Kristus . A mnohých zvedú.

Mk 13,6
Mnohí prídu v mojom mene a budú vám hovoriť: Ja som! — a zvedú mnohých.

Lk 21,8
On odpovedal: Dajte si pozor, aby vás nezviedli.
Prídu totiž mnohí a budú v mojom mene hovoriť: Ja som to!
a: Ten čas je už blízko!, no nechoďte za nimi!

Ale po ovocí spoznáte strom.


/Svojim životom, skutkami popierajú, všetko to, čo hlásajú;
pedofília na najvyšších miestach, aj v úradníckych radoch/


Naposledy upravil lazar44 dňa 2018-03-08 05:57 GMT

hore

janjan·05.03.2018 18:03

geronnimo,
vystihol si to úplne presne:  "či ťažko choré a umierajúce dieťa je pokrstené, je alfa a omega celej jeho existencie".

hore

lazar44·05.03.2018 18:16

@geronnimo
Všetko, čím som vás provokoval a vyrušoval, končí.
Ak by ste si dali námahu, a hľadali podstatu odkazu,
skoro každého môjho blogu, boli by ste pripravení pochopiť,
jeden z mojich posledných blogov.
Toto je moja filozofia a dá sa povedať aj teológia
s ktorou súhlasím a ju aj žijem, pokúšam sa žiť.

Potrebujeme novú interpretáciu kresťanskej viery?
Skúsenosť s teológiou Eugena Bisera

Autor: Štefan Šrobár

Keď chce kresťanstvo obstáť ako výzva pre prítomnosť a budúcnosť, musí poznať svoj stred.
Kríza kresťanstva je v základe kríza identity. Napriek tomu sa dnes vedomie viery dostáva do
oveľa silnejšieho pohybu, ako sa navonok zdá. Svedčia o tom rôzne akcie a diskusie nielen vo
vnútri cirkvi, ale aj mimo nej. Významný nemecký teológ Eugen Biser sa usiluje o nové
porozumenie a prognózu viery v postsekularizovanej dobe. Snaží sa tiež prekonať rôzne
prekážky, ktoré bránia dnešnému človeku hlbšie preniknúť k osobe a dielu Ježiša Krista a
jeho novému objaveniu Boha.
Kresťanstvo je terapeutické náboženstvo
V porovnaní s budhizmom sa ukazuje, že kresťanstvo nie je asketické, ale terapeutické
náboženstvo. Budhovi išlo o pokus vymazať vôľu človeka k bytiu a k životu. Naproti tomu
Ježiš smeruje k pretvoreniu človeka na Božieho syna a dcéru a obyvateľa Božieho kráľovstva.
V porovnaní so židovstvom treba povedať, že toto náboženstvo je od svojho založenia
mravnostným náboženstvom, zatiaľ čo kresťanstvo síce má mravnú úlohu, ale v nej sa
nevyčerpáva. Nejde mu totiž v prvom rade o výchovu človeka, ale o jeho pozdvihnutie a –
pretože Ježiš sám seba označuje za „lekára“ chorých (Mk 2, 17) – o uzdravenie človeka
vnútorne zraneného zlom a hriechom. Ježiš vystupuje v evanjeliu ako skúsený terapeut,
hovorí známy duchovný spisovateľ Anselm Grün, vedel si totiž nájsť správny prístup ku
konkrétnym ľuďom. Všetky choroby, z ktorých ľudí uzdravil, je možné zaradiť medzi
psychosomatické, keďže sa na nich podieľa aj psychika človeka. Slepota napr. často súvisí s
tým, že mnohé veci jednoducho nechceme vidieť. Ochromenie má svoju príčinu v strachu:
nedokážeme vyjsť zo seba, pretože nás v tom niečo brzdí a blokuje. Malomocný nedokáže
prijať seba samého, a pretože seba odmieta, cíti sa zavrhnutý a izolovaný aj od ostatných ľudí.
Ježiš vie, že je potrebná veľká trpezlivosť, aby ten, kto sám seba odmieta, prijal náklonnosť
od druhých. Keď malomocný, ktorý sa necíti vo svojej koži, prichádza za Ježišom s prosbou o
pomoc, dostaví sa uzdravenie v niekoľkých krokoch: Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku,
dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ (Mk 1, 41n) Na týchto dvoch veršoch je
možné dobre pozorovať Ježišovu liečebnú metódu. Prvým terapeutickým krokom je súcit.
Grécky výraz pre súcítenie (spolucítenie) znamená vlastne „byť dojatý až do útrob“. Ježiš
uvádza malomocného do miest, v ktorých sa ukrývajú jeho zraniteľné emócie. Potom vystrie
ruku, čím nadväzuje s chorým vzťah. Nejedná s ním ako s objektom, ale podáva mu ruku a
tým s ním vytvára kontakt. Objíma ho – to je vlastný význam gréckeho slova. Stykom s
malomocným sa Ježiš sám stáva nečistým – „špiní si ruky“. Všetku nahromadenú vnútornú
trpkosť a hnev pozoruje nielen zďaleka, ale dotýka sa druhého človeka práve v miestach jeho
malomocenstva. Ten, kto sa stretáva s ľuďmi, ktorí nedokážu prijať samých seba, dobre vie,
na aký „neporiadok“ v nich môže naraziť a môže mať dojem, že sa sám zašpiní. Ježiš nemá
takéto obavy, dotýka sa druhého a potom vysloví slovo: „Chcem, buď čistý“. Je solidárny.
„Lenže teraz je potrebné, aby rovnakú solidaritu prejavil aj chorý sám so sebou,“ zdôrazňuje
Grün. O duchovnom živote a obrátení srdca sa v súčasnosti píše nielen v náboženskej
literatúre, ale aj v literatúre psychoterapeutickej. (Napr. K. Horneyová: Neuróza a lidský růst.)
V súlade s týmito autormi známy indický jezuita Anthony de Mello vychádza z predpokladu,
že podstatou chybných životných stratégií, ktoré nás odvádzajú od hľadania zmyslu života, je
strach z neprijatia. Strach „že sa vám budú vysmievať, alebo že vás budú odmietať, keď sa
odvážite byť sami sebou a odmietnete sa v tom, ako sa obliekate, ako sa chováte a myslíte,
mechanicky prispôsobiť,“ hovorí Mello. A práve tento strach z neprijatia od iných vedie v
konečnom dôsledku k dvom zhubným stratégiám: Vzhľadom k sebe samému vedie k téze, že
človek „by mal“ byť iný, lepší, „niekto“. Strach z neprijatia mu stavia pred oči ideál, ktorý
by mal dosiahnuť a zameriava jeho život na úsilie zmeniť sa. Dôsledkom je nenávisť k sebe
samému, pretože dosiahnuť ideál sa nepodarí nikdy. „Stále ste so sebou nespokojní,“ hovorí
Mello a dodáva, „stále sa chcete zmeniť. Ste teda plný násilia a netolerancie k sebe samému,
ktoré s každým úsilím smerujúcim ku zmene len narastajú. Takže každú zmenu, ktorú
dosiahnete, sprevádza vnútorný konflikt.“ Vzhľadom k okoliu vedie strach z neprijatia k
ilúziám, že bez istých vecí ako napríklad uznanie, pochvala, úspech, sloboda či moc, nie je
možné byť šťastným, hovorí Mello. Keď sa po týchto úvahách znovu vrátime k evanjeliovému
príbehu uzdravenia malomocného, ako ho analyzuje Anselm Grün, zisťujeme, že práve od
strachu z neprijatia Ježiš zbavuje malomocného. Ježiš na neho pozrie a z jeho pohľadu je
možné vyčítať výzvu: Smieš byť taký, aký si. A znovu si musí aj chorý dať súhlas k tomu,
aby bol taký, aký v skutočnosti je. Týmto spôsobom sa očistí. Grécky výraz „katharisthei“,
ktorý je použitý v evanjeliu, je možné preložiť ako: „Buď, kým si: čistý, jasný, vytríbený.
Nemiešaj svoje emócie s odmietaním seba samého, s hnevom a trpkosťou. Buď celkom sám
sebou a ži neznetvoreným obrazom, ktorý si o tebe vytvoril Boh. Prestaň tento obraz
zatemňovať stálym negatívnym zmýšľaním o sebe,“ vysvetľuje Grün. Podľa Ježiša, ako nám o
tom svedčí Písmo, nie je spravodlivosť podstatná pre spásu, teda záchranu človeka. Podstatné,
čo Ježiš žiada, je milosrdenstvo. Spása je záležitosťou odpustenia, nie rovnováhy vín a zásluh.
Boh „rezignuje“ na spravodlivosť voči človekovi, a tak je len „spravodlivé“, aby aj človek
rezignoval v tomto zmysle na spravodlivosť voči iným, to znamená, aby im dokázal odpustiť
(Mt 18, 23-35). Anthony de Mello o odpustení hovorí: „Koľkokrát ma už priamo ochromilo
množstvo nenávisti, ktorú so sebou ľudia, dokonca aj kňazi a rehoľníci nosia životom,“ a
pokračuje: „Tieto pocity zloby, tvrdosti a nenávisti pôsobia ako otrava a spôsobujú nám
utrpenie. A napriek tomu na nich tak neuveriteľne lipneme. Niekedy by sme sa radšej vzdali
najcennejšej časti majetku, než nevraživosti, ktorú si v sebe voči niekomu pestujeme. Nie sme
jednoducho ochotní odpustiť.“
Od zvestovaného Krista k zvestujúcemu Ježišovi
Prvá otázka o Ježišovi znie: „Kto je to?“ (Mk 4, 41) Takto sa musíme pýtať preto, lebo na
počiatku a v strede kresťanskej viery a cirkevného spoločenstva nie je nejaká kniha, alebo
abstraktná idea, ale živá osoba, na ktorú svedecky ukazuje „kniha“ Nového zákona. „Čo je
kresťanské, nie je možné oddeľovať od osoby Ježiša Krista, to podstatne existuje v ňom
samom, v tom, čo je možné počuť z jeho úst a vyčítať z jeho života,“ hovorí teológ Hans
Kessler (Handbuch der Dogmatik). Už novozákonní pisatelia sa museli vyrovnávať so
skutočnosťou, že existovala snaha skutočného Ježiša z Nazareta s jeho osudom, ktorý
mnohých pohoršoval, potlačiť alebo ho duchovne sublimovať tak, aby sa stal príjemný a
najmä prijateľný. Pavol sa proti tomu ohradzoval a evanjeliá nám zachovali Ježišovo podanie.
Od tých čias sa v dejinách kresťanskej viery striedajú obdobia, v ktorých je Ježiš na vrchole a
obdobia, kedy sa na Ježiša takmer zabúda. K takému zabudnutiu na Ježiša prispeli tiež
preháňania a polovičatosti v hlásaní Ježiša a v teológii jeho jednostranné zbožšťovanie a
glorifikovanie, pri ktorom sa strácalo jeho človečenstvo; prevaha pojmovo abstraktnej
kristológie a viazanie sa na abstraktné dogmatické poučky; v protiklade k tomu historický
Ježiš, na ktorom sa nachádzajú nánosy bádateľov o ňom, alebo sa Ježiš stráca v podrobných
rozboroch textov, ktoré hovoria o ňom. A potom je tu výhradne cirkevný výklad Ježišovej
osoby, ktorý ponechal jednotlivcovi len malý priestor k osobnému objaveniu Ježiša, ako aj
občiansky prispôsobený a zneškodnený Ježiš, ktorý má sotva niečo spoločné s tým, za čo
Galilejský vykrvácal,“ dodáva Kessler. Takýto postup viedol k tomu, že zo „zvestujúceho
Ježiša sa stal v cirkvi zvestovaný Kristus; z Ježiša, ktorý vyzýva k viere, sa stal predmet a
obsah viery, Ježiš – učiteľ sa zmenil na súhrn náuky o Kristovi,“ hovorí Eugen Biser.
Kresťanská viera je teda v jadre viera v Ježiša Krista, orientácia na Ježiša, vzťah a priznanie
sa k nemu. Ježiš vlastne otvára správny vzťah dôvery človeka k Bohu a opravdivo humánny,
solidárny vzťah k ľuďom a stvorenstvu. On je cesta k Bohu a k spáse (Porov. Sk 4, 12;
Jan 14, 6), cesta, nie cieľ: per Christum in Deum (skrze Krista k Bohu). Podľa Bisera Ježišov
špecifický čin spočíva v korektúre tradovaného obrazu Boha, vrátane toho, ktorým sa nechal
motivovať a viesť Ján Krstiteľ. Pre Ježiša taký Boh sudca, o ktorom hovorí Ján, neexistuje.
Boh, ktorý planie hnevom, ktorému je dovolené padnúť do náručia len za cenu podrobenia sa
rigoristickým príkazom. Boh, ktorého Ježiš hlása, je láska. „Pre mňa je v strede Ježišovho
posolstva odhalenie Božej otcovskej lásky. Ježiš zotrel tieň krutého, hrôzu naháňajúceho
obrazu Boha, náležiaceho tradícii, aby namiesto neho ukázal tvár bezvýhradne milujúceho
Otca. Tým vyrazil z ruky politickým fanatikom svojej doby a všetkých nasledujúcich čias
náboženskú zámienku k boju a z ľudských sŕdc sňal kliatbu, ktorá vyvoláva najväčšiu úzkosť:
úzkosť z Boha,“ vyznáva sa Biser. Objavenie Ježiša a cesta k viere vedú cez stretnutia a
skúsenosť s veriacimi ľuďmi, skupinami a obcami, ktorých spôsob života je vierohodný a
dovoľuje vytušiť spôsob Ježišovho jednania. Kde sa otvorí možnosť vytvárať si vzťah k
človekovi, pomocníkovi a priateľovi Ježišovi, tam môže vyrásť nové otvorenie sa pre
tajomstvo Boha v ňom, pre zvláštnu, jedinečnú prítomnosť Boha v tomto človekovi Ježišovi z
Nazareta, ktorého podľa cirkevného vyznania viery vyznávame ako Božieho Syna a nášho
Pána. Výstižne to vyjadruje Heinz Schürmann: „Kresťania zajtrajška budú žiť s Ježišom v
temnote sveta, ktorý stratil Boha, ale v nej budú vidieť Svetlo. Ich zbožnosť bude
kontemplatívna zbožnosť oddanosti, ktorá existenciálne temnotu sveta bez Boha bude niesť
utrpením a víťazne ju prekoná.“
Obrat od viery z poslušnosti k viere na základe porozumenia
V Ježišovi Kristovi sa nám Boh dáva zahalene. Otvorenie sa človeka Bohu je na polovicu
uzavretím. Vyplýva to priamo z prirodzenosti človeka, z jeho kultúry a z jeho náklonnosti ku
hriechu. Tieto dve danosti sú neoddeliteľne prepojené s konkrétnymi životnými situáciami.
Boh vstupuje do kultúrneho horizontu, ktorý nie je vždy so samozrejmosťou naklonený k jeho
uznaniu, ale v rôznej miere je naladený buď k prijatiu, alebo k odmietaniu. „Moderná doba
sťažila prijatie viery z toho dôvodu, že radikálne zmenila ponímanie človeka,“ hovorí Antoine
Vergote, významný súčasný belgický teológ. O tom svedčí z jednej strany neuvážená a
niekedy príliš domýšľavá opozícia zo strany značnej časti cirkevných predstaviteľov aj
veriacich a z druhej strany rovnako nepoučené, niekedy až velikášske nepriateľstvo mnohých
osvietených hláv proti kresťanskej zvesti. Prijatie viery v situácii moderny vyžaduje zmenu v
existenciálnej hĺbke. V kultúrnej spoločnosti sú také premeny dlhodobým procesom. Pretože
aj bytie jedinca je preniknuté dejinnosťou a má účasť na kultúrnych a náboženských dejinách,
nemôže v ňom prebiehať osvojenie viery inak, než spracovaním otázok a rôznych druhov
odporu. Spojenie s Bohom vierou sa uskutočňuje vo svete, aj keď je nové a odlišné od sveta.
„Čo sa mne javí byť v tejto kríze náboženstva najpodstatnejšie je toto: mnohým súčasníkom
vnuká moderna predstavu, že kresťanská zvesť je odbavená záležitosť a viera už nemá
význam. Ľudia sa to v rôznych anketách neodvažujú vždy prehlasovať tak otvorene, pretože v
kútiku duše si hovoria ,Človek nikdy nevie‘,“ hovorí Vergote. Biser vníma súčasnú situáciu
viery následovne: „Zdá sa mi, že problémy, ktoré majú mnohí so svojou vierou, sa netýkajú
ani tak obsahov, ako skôr skutočnosti, že sa tieto obsahy tradujú formuláciami bez výkladu.
Keď sa však nejaká výpoveď odovzdáva ďalej v podobe nereflektovanej formulácie, dochádza
síce najprv k povrchnému porozumeniu, a má sa za to, že ju každý rozumie jednoducho preto,
že tak bola tradovaná po stáročia. No v ďalšom priebehu používania takých formulácií
dochádza k ich opotrebovaniu, lebo keď sa len stereotypne odovzdávajú, poklesnú jedného
dňa do vyprázdneného stavu, ktorý už nie je nikomu zrozumiteľný.“ Na základe výsledkov
Druhého vatikánskeho koncilu došlo k zmene v chápaní viery:
Od viery z poslušnosti k viere na základe porozumenia,
od viery z vyznania k viere na základe skúsenosti a
od viery na základe vlastného výkonu k viere na základe zodpovednosti.
Viere, ktorá chce rozumieť tomu, v čo verí, nejde len o prijatie niečoho vopred daného,
ako skôr o kreatívne spoluvytváranie, a to je dané človeku ako úloha.
S objavením kreativity viery ide ruka v ruke objav spoločného pôsobenia celého spoločenstva
veriacich na vieru každého jeho člena a obrátene. „Nikto nevie, z akých – možno priestorovo
veľmi vzdialených alebo časovo dávnych existencií veriacich ľudí, je živená jeho vlastná viera,“
hovorí Guardini, a dodáva:
„práve tak málo, ako málo vie o tom, ktorých ľudí so sebou nesie on sám“. (Die Existenz des Christen)
Ten, kto v spoločenstve našiel osobne Boha Ježiša Krista, nájde svoju osobnú cestu praktizovania
viery v aktivitách konaných uprostred sveta. Môže sa pritom inšpirovať mnohými príkladmi z
kresťanských dejín. Tam sa potvrdzuje to, čo nám zaznieva z evanjelií: Ježiš nedáva prednosť
žiadnej podobe života – ani mníšstvu, ani charite, ani kňazstvu. Práve preto, že Boh vstupuje
do sveta ako Iný, môže sa vzťah prežívanej viery vteliť bez preferencií do každej formy
života, podobne ako fakt o láske medzi ľuďmi neuprednostňuje žiadny štýl verejného života.
Voľba je vždy osobná, podmienená ľudským kontextom a individuálnou históriou a
prispôsobivosťou. Viera osobne osvojená môže pri uznaní reality sveta zostať akoby
neviditeľná pre druhých, keď sa zjavuje len diskrétnymi znameniami bdelosti a radostnej
dôvery. Môže však aj spôsobiť nečakanú vynikajúcu odozvu ako niečo naviac. Môže ju
vyvolať veriaci, ktorý sa buď horlivo angažuje v misijnom alebo výchovnom sprostredkovaní
viery, z ktorého niečo nepostihnuteľné vyžaruje do prostredia. V kultúre, ktorá je
nepriateľskou výzvou pre kresťanské náboženstvo, sa viera v každom prípade zdieľa skrze
veriaceho, ktorý sám prešiel cestou pomalého osobného dozrievania.
Kresťanstvo je mystické náboženstvo
Martin Buber vo svojich „Dvoch spôsoboch viery“ kritizuje kresťanskú vieru
sprostredkovanú formou poučiek a vyčíta jej, že klesla z výšin prorockej viery naplnenej
dôverou, ktorú zdieľal aj sám Ježiš, na formálne porozumenie viere, pri ktorej ide v prvom
rade o správnosť poučiek, ktoré sú pokladané za pravdivé. No pravým opakom tejto viery,
založenej na poučkách, ktoré obsahujú pravdu, nie je ani tak dôvera ako skôr mystika, ktorú
treba chápať ako túžbu dopracovať sa k obsahu, ktorý je popisovaný poučkami a má sa stať
obsahom vlastného života. Práve to mieni známy Rahnerov výrok, že kresťan budúcnosti buď
bude mystik, alebo už vôbec nebude, nakoľko mystika v tejto súvislosti je túžbou človeka po
skúsenosti s Bohom. Skúsenosť je ľudskou udalosťou o ľudských okolnostiach, avšak s
hlbokým významom, ktorý je ukrytý v jej vnútri.
„Tento hlboký význam je tým, čo nám umožňuje hovoriť o duchovnej skúsenosti,
skúsenosti viery, skúsenosti Boha,“
hovorí španielsky karmelitán Salvador Ros García. Je jasné, že keď je Boh pre nás celkom Iný,
Odlišný, jeho zakusovanie sa nemôže podobať vnútrosvetským skutočnostiam, hoci je tiež
pravdou, že sa táto skúsenosť uskutočňuje v udalostiach bežného života.
„Každý poznávajúci poznáva Boha implicitne vo všetkom, čo poznáva,“ povedal už Tomáš Akvinský
(Quaestiones disputatae de veritate). Z toho Zubiri odvodil, že
„skúsenosť Boha nie je skúsenosťou na okraji toho, čo je každodenným životom:
chodenie, jedenie, plač, výchova detí. Nie je skúsenosťou na okraji toho všetkého,
ale je práve spôsobom zakusovania v tom všetkom božskej podmienenosti, na ktorej človek závisí,“
(El hombre y Dios). Mnohí ľudia by dnes chceli niečo mimoriadne zažiť. Boh sa však neprejavuje
predovšetkým prostredníctvom mimoriadnych úkazov, ktoré človekom „zatrasú“.
Vnímavý človek môže Boha stretnúť aj v bežných javoch a úkazoch prírody, alebo cez udalosti
vo svete, ktoré inému nič nepovedia.

Literatúra
Albus, M.: Co vyznáváme? Rozhovor nad křesťanským krédem mezi E. Drewermannem a E.
Biserem. CDK, Brno, 2003.
Biser, E.: Na prahu třetího tisíciletí. Podaří se křesťanství do něj vstoupit? In.: Teologické
texty 3/2003, s. 90-92.
Garcia Ros, S.: Mystická zkušenost. In.: Teologické texty 5/2003, s. 184-188.
Grün, A.: 50 x Ježiš. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří, 2002.
Kessler, H.: Christologie. In.: Teologické texty 6/1996, s. 184-185.
Remeš, P.: Anthony de Mello a teorie duchovného života. In.: Teologické texty 4/2001, s.
147-149.
Šrobár, Š.: Prichádzajúci Boh. In.: Listy 5-6/2003, s. 57-58.
Vergote, A.: Proces zrání víry dnes. In.: Teologické texty 1/2002, s. 7-8.
Zvěřina, J.: Hledání Krista v dějinách. In.: Teologické texty 6/1996, s. 185-186.

hore

janjan·05.03.2018 19:37

"On je cesta k Bohu a k spáse, cesta, nie cieľ ..."

Učiteľ Cirkvi píše:
"Celá svätosť a dokonalosť duše spočíva v láske k Ježišovi Kristovi, nášmu Bohu, nášmu najvyššiemu dobru a nášmu Vykupiteľovi. Kto mňa miluje, povedal Ježiš, toho bude milovať môj večný Otec. ...
Dokonalosť vidia jedni v prísnom živote, druhí v modlitbe, tretí v častom prijímaní sviatostí, iní zasa v almužne. No mýlia sa: dokonalosť spočíva v tom, že milujeme Boha z celého srdca."

Sv. Alfonz MKária de' Liguori: Cesta lásky

hore

11111·05.03.2018 20:48

janjan napísal dňa 05/03/2018 10:16 :
Len by si nemal zabúdať na to, že "kontinuálna vertikálna hierarchia" tu bola od počiatku Cirkvi, pretože takto ju ustanovil Pán Ježiš. A tejto hierarchii doslova prikázal hlásať Evanjelium a krstiť.

janjan
Len tam nie je od Ježiša Krista PRIKAZ - UPALUJTE,ZABIJAJTE, ZNEUŽIVAJTE ŽENY A DETI!!! Ani hlásať SMRŤ a STRACH s prostredníctvom MEČA a KRVY  !!!!!!  

hore

janjan·05.03.2018 21:14

Nehaňte ľud môj ...

hore

lesanka333·05.03.2018 21:50

Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!
že ľud môj je len ľud sprostý;
často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
Počuješ? Spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbosť útlu spievajú hole,
no budú aj bohatierov. —

Nehaňte ľud môj, ústa nečisté!
že odhodok on je hlúpy;
múdrosťou jeho vykúpení ste
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slová rozumné,
čo deň po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké, umné;
ten ľud vedu si hotuje.

(Andrej Sládkovič)

hore

11111·05.03.2018 22:17

Janjan


Vieš pre koho je pravda "hanením",   pravdu nazýva "hanením" a pravdu neznesie a nevie neobstať.....



Len jedno Izaiáš 5,20
V tvojom prípade

A s plných úst vždy budem hovoriť ako to dal svätý Jan Pavol II

Aj evanielistu nazveš ,že "hanil ľud Boží" hanil sv.Petra, keď písal o troch Petrových zapretí Ježiša Krista?

Naposledy upravil 11111 dňa 2018-03-06 06:36 GMT

hore

janjan·06.03.2018 11:51

11111,
kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom ...

hore

11111·06.03.2018 12:07

Janjan

Koho upalujem alebo zabijam, ktoré dieťa či ženu zneužívam?  


Janjan ,Koho to,že kameňujem?  



Zato ty krivo bez okoľkou o mne, že "hanim"

A pritom máš najprv výber brvno zo svojho oka a potom inému smietku

Janjan
Tak nemal by si tým kameňom prvý hádzať ,keď sa tváriš ako to vieš, (iba slovnou manipuláciou bez skutku) , lebo konanie tvoje o tom nejak nesvedčí

***

Božie milosrdenstvo sa dostáva (a dá dostať) pri olutovaní (pri ľútosti) a krájaní sa, nie pri popieraní a zapieraním hriechu

***
Ale stále nemení to ,že Ježiš Kristus nekázal zabíjať,
zneužiť ženy a deti ani upálovať !!! Keď odbočuješ všetkým nezmeníš , také veci neboli prikazané Ježišom Kristom

Naposledy upravil 11111 dňa 2018-03-06 15:06 GMT

hore

janjan·06.03.2018 20:32

Katolík hovorí o svojej Cirkvi takto:
"Nebeský Ženích, odstráň škvrny zo svojej milovanej Cirkvi ..."
(Z Vešpier na dnešný deň.)

hore

lazar44·07.03.2018 19:34

@rasto
Posledné pre teba

"Evanjelium" bola dobrá správa o víťazstve  ohlasujúca novú éru  pre víťaznú stranu.
Samozrejme, Ježišova zvesť sa chápala ako niečo skutočne dobré a skutočne nové.
Toto stále platí aj dnes - ak kladieme  tie správne otázky a ak, ako Ježiš hovorí,
sme "chudobní v duchu" /Mat 5,3/. /To znamená, že nie sme príliš nároční,
namyslení alebo samoľúbi. Tieto typy ľudí sú takmer nepoučiteľné./
  Všetci budeme vždy potrebovať to, čo nazval "mysľou začiatočníka", zvedavého dieťaťa.
Táto kniha sa pokúša vysvetliť, že myseľ začiatočníka, čo niektorí volajú
"neustálou obnovovanou bezprostrednosťou", je najlepšou cestou k duchovnej múdrosti.
Ak je našou jedinou starosťou duchovný status našej skupiny alebo  naše osobné  
"sociálnej istoty" a výhody, evanjeliá pre nás nikdy nebudú nové, dobré či atraktívne.
Aj po ich prečítaní budeme naďalej  pokračovať v jazde na tempomate. Evanjeliá budú
"náboženstvom", ktoré je v našej kultúre bežné a očakáva sa od nás , ale nevyvolajú
v nás skutočný "úžas", ktorý by všetko postavil na ruby.
  Niektorí učenci zaujímavo tvrdia, že Ježiš prišiel, aby skoncoval s náboženstvom.
Nie je to také zlé, ako to znie. Prišiel, aby skoncoval s náboženstvom, aké vtedy bolo.    

Prevzaté
Veci skryté
Richard Rohr

hore

lazar44·08.03.2018 08:24

@gilgames

nevedel si ich vysvetlit. Misomiso sa Ta viackrat pytal na pointu minipribehu

A to on niečo nechápal?
Alebo sa staval do pózy "skúšajúceho"
niekoho, komu sa treba zodpovedať,
niekoho, od ktorého potrebuješ "súhlas", aby si tu mohol niečo napísať?
Samozvaný, namyslený vodca, ktorý "už všetko vie,"
natrepal do hlavy všetky poučky,
ktoré sa mal naučiť a neprenikne do jeho mysle už nič nové, pre jeho "uspokojenie",
veď on už všetko "potrebné vie". Starý zadubenec. Nemá mi nič nové povedať,
len opakuje staré frázy. S úškrnom zosmiešňuje to, čo nechápe.
Nech si nájde na tláchanie o ničom, niekoho seberovného.
Svoje deti nech si skúša a poučuje. Prečítal jednú starú knihu a tá ho uspokojila.
Lenivý, či pohodlný siahnuť po niečom novšom. Ale to by ho nútilo
začať rozmýšľať. A to bolí.
Dosiahol si, že som zostúpil k vám obom, čo ma neteší.