Mojou jednou metaforou je vnútorný priestor ticha. Našiel som ju v mystike a v transpersonálnej psychológií.
Pozná ho každá mystika. Evagrius Ponticus už v 4. storočí hovorí o Božom mieste v nás. Nazýva ho tiež,
Jeruzalemom, teda stánkom pokoja. V tom priestore v nás prebýva Boh a tam sa dostávame do kontaktu so svojim
bytostným JA.
Evagrius: tam uvidíte svoje bytostné Ja ako modrý safír. Iní mystici o ňom hovoria toto:
Katarína Sienská - o vnútornej cele.
Majster Eckhart - o iskričke.
Jan Tauler - základňa duše.
Terézia z Avily - vnútorná komnata v hrade vnútra.
Našiel som túto myšlienku u mystikov, bez toho, aby som mal s tým osobnú skúsenosť. Tieto metafory ma fascinujú.
Nakoniec som aj ja sám nadobudol niekoľko krát skúsenosť s úplným vnútorným stíšením, s tým celkovým zjednotením
s týmto Božím priestorom ticha.
Skúsenosti mystiky som potom znovu našiel v transpersonálnej psychológií. Tato psychológia hovorí o disidentifikácií.
Vychádza z toho, že v nás je nepozorovaný svedok, ktorý dokáže vnímať naše pocity. Keď sa v nás prebúdza hnev,
je v nás také miesto, z ktorého hnev môžeme pozorovať a kde sa s hnevom neidentifikujeme. Toto miesto - stanovište,
je to duchovné Ja. Tiež je to priestor ticha, o ktorom hovorí mystika, priestor, v ktorom prebýva v nás Boh.
Toto prepojenie modelu transpersonálnej psychológie a mystiky bolo pre mňa vždy dôležité. Došlo mi, že mystika
nie je niejaká celkom cudzia skúsenosť, ale skúsenosť, ktorá odpovedá našej bytosti. A táto skúsenosť je uzdravujúca.
Mystika na nás má terapeutický vplyv. Keď som sa zaoberal touto myšlienkou, prišiel som tiež na skúsenosť
vnútorného priestoru. Tento vnútorný pokoj môžem zakúsiť v meditácií. Na okamih bolo vo mne celkové ticho.
Bol som zjednotený sám so sebou, v tomto tichu som dosiahol vnútorný pokoj. Mnohí sa ma pýtajú, ako oni sami môžu
k tomu dospieť. Hovorím, že už predstava, že tento priestor vo mne je, pomáha. Táto predstava prechádza dlhou duchovnou
tradíciou a má svoje miesto už v Biblii.
Ježiš hovorí o vyčistení chrámu a hovorí, že má na mysli chrám svojho života /porovnaj Jan 2;21/.
Sme teda chrámom, a nie tržnicou, v ktorej by boli hluční predavači a peňazomenci. Sami seba ale často zakúšame
ako tržnicu a počujeme v sebe hlučné myšlienky predavačov. Peňazomenci nás môže podnecovať k úvahám, ako by ma ohodnotili
na trhu, aká by bola moja kurzová hodnota. V tržnici je dobytok, ovce a holubi, pudovosť, povrchnosť a myšlienky,
ktoré poletujú ako vtáci sem a tam. Kristus chce vojsť do svojho chrámu. Keď sa zkusujeme ako chrám, rozširujeme
sa vo vnútri. Dýchame. Cítime sa slobodní. Tam, kde do nás vstupuje Kristus, je Božie kráľovstvo.
Lukáš hovorí:
Božie kráľovstvo je "v nás", entos hemin/Lk17;21/.
Exegeti to väčšinou prekladajú ako "vo vás", ovšem Marti Luther to kedysi preložil asi najkrajšie:
Božie kráľovstvo je "uvnitř ve vás".Mal som povedomie o mystickej skúsenosti, o ktorej Ježiš v tomto texte hovorí,
a bral som to vážne. To nie je len zbožná fráza, ja tie slová môžem prežiť, a už tým, že ich vnímam a pokúšam sa
ich zakúsiť, sa niečo relativizuje. Nemôžem povedať, že to miesto je tu alebo tam. Nemôžem ho lokalizovať.
Ale viem, že pokiaľ ho v sebe počúvam, narážam nielen na svoje emócie, svoj životný príbeh a svoje zranenia,
avšak pod emóciami je vo mne priestor, v ktorom je všetko tiché. Nemôžem v ňom ustavične byť, ale môžem sa doň vracať
a zakúsiť ho, aj keď len na pár sekúnd. V tom okamžiku, keď som slobodný, sa všetko ostatné relativizuje. Môžem pozorovať,
že moje obavy a starosti už neurčujú celého človeka, ale len moje emócie a myšlienky. Je tu ale priestor, do ktorého
sa môžem vracať. Tam nemajú prístup úzkosti a obavy, a v tom je isté oslobodenie. Neznamená to, že by bolo všetko vyriešené,
pretože musím von, do sveta a daný problém musím riešiť, ale zakúsenie vnútorného priestoru všetky moje problémy relativizuje.
To je pre mňa dôležitý obraz, ktorý sa dotýka tiež práce - nie všetko, čo sa zvonka na mňa hrnie, ku mne musí doliehať.
Napomáha mi to pri duchovnom sprevádzaní a pri rozhovoroch s ľuďmi. Môžem sa emočne otvoriť, ale zároveň viem,
že je oblasť, do ktorej ostatní nemajú prístup.
...
Toto vedomie mi umožňuje , aby som bol otvorený druhým,
no nie som stále preťažený.
...
Na druhej strane som však skeptický. Naozaj je to tak? Ako môžeme také miesto vôbec vnímať?
Žiadnym trikom sa neprepracujeme k tomu, aby sme si ho boli stále vedomí, ale už predstava, obraz,
ktorý si utvoríme, ma vedú k istému druhu skúsenosti. Psychológia hovorí o spirituálnom Já alebo o neviditeľnom
pozorovateľovi, ktorý jednoducho vie sledovať emócie. Som schopný pozorovať vlastné emócie.
Stanovište, z ktorého pozorujem, je nezávisle na tom, čo pozorujem. V tomto zmysle, je to tiež antropologická
výpoveď.
Anselm Grun
prevzaté, krátené, voľný preklad