Môj priateľ, Peter, je zvláštny človek. Veľa nenahovorí, ale keď niečo povie,
musím o tom rozmýšľať aj doma. Je trochu tajnostkár. Minule padla reč na tému: zomieranie.
Keď začal, sústredene som ho počúval. O tom každý nerozpráva.
"Zobudil som sa v noci, na šuchotavé ťažké kroky. Blížili sa ... Zrazu sa ma niekto dotkol.
Pocítil som na pleci zvláštny dotyk.  Mojím telom prešlo chvenie, od hlavy až po päty.
Ako vlnenie. Pozrel som sa na hodiny: 3,46 ráno. Nechápal som, čo sa stalo.
Otočil som sa, na druhú stranu a zaspal. Na druhý deň, prišla sestra."
"Zomrel dedo v nemocnici." Spýtal som sa: "A o ktorej?"
"Ráno o 3,46" " Bol to on. Už som vedel, že sa prišiel rozlúčiť."
"A to je všetko?" Spýtal som sa. "Nie" znela jeho odpoveď. "Mal psa Alana.
Ten trávil, pri dedovi voľné chvíle, a robil mu spoločnosť."
"Domáci zistili, že z času na čas, ten pes utiekol. Pri návšteve cintorína, ležal pes
na hrobe deda. Keď ho chvíľu sledovali, pes prešiel na hrob dedovho zaťa, a potom domov
cez pol mesta. Zvláštne. Na cintorín ho nik nikdy nevzal. Ako vedel kde sú tie hroby?  
Ako ich v takom množstve našiel? Hroby sú vyše dvesto metrov od seba."
Povedal som: "To ostane záhadou. Zvieratá nie sú už také hlúpe."
Nabudúce, mu naznačím inú tému. Možno sa dozviem, niečo iné.