Málokto je citovaný tak často a s takou láskou ako Ježíš. Ako je teda možné, že ľudia stratili zo zreteľa jeho nedualistické
posolstvo? .....
Dualistická myseľ je v podstate neschopná akceptovať ortodoxnú doktrínu Nicejského koncilu, že Ježiš je zároveň plne Boh a plne
človek. Na toto nie je naša hlava postavená! Naša dualistická myseľ potrebuje členiť a rozdeľovať, a výsledok je taký, že v Ježišovi
vidí iba Boha a v ľudských bytostiach iba ľudí, napriek tomu, že nás Biblia a mystici uisťujú o opaku. Práve o prekonanie tohto
rozdielu išlo v Božom vtelení v Krista. Dôsledky, ktoré to má pre kresťanstvo a pre jednotlivých kresťanov, sú katastrofálne.
  Zatiaľ čo o Ježišovi ako o prvom nedualistickom mysliteľovi Západu boli napísané celé knihy ..... tu vám chcem predložiť jeden
z mnohých dokladov Ježišovho učenia o kontemplácii. Ako uvidíte, niektoré z jeho najprovokatívnejších výrokov dávajú omnoho väčší
zmysel, ak ich čítame nedualistickým spôsobom, a v mnohých prípadoch im ani inak nemôžeme porozumieť.
  Manifestácia veľkého JÁ SOM v Ježišovi, toto závažné kresťanské zjavenie, bolo pre veriacich tak vzrušujúce, že zabudli na to,
že jeho novo objavené božstvo je v rovnováhe s jeho ľudskosťou, ktorú osobne a ešte dôraznejšie proklamoval. Spomeňte si na vlastne
jediný spôsob, akým o sebe Ježiš hovoril - osemdesiatsedem krát v štyroch evanjeliách použil výraz ben´ adam, syn človeka.
V hebrejských textoch Biblie neboli veľké písmena, takže pseudotitul "Syn človeka", pochádzajúci z jednej nejasnej pasáže
v Danielovi, je, ako sa domnievam, neopodstatnený. Ježiš v skutočnosti zdôrazňoval:

"Som ako vy" - smrtelník, ľudská bytosť,
obyčajný človek!

Takýmto spôsobom je to isté slovné spojenie deväťdesiattri krát použité v Ezechielovi. Prečo by sme ho mali
inak chápať, keď vychádzajú z Ježišových úst?
  Natoľko sme sa zamerali na jeho božstvo, že sme nedokázali počuť, ako sám Ježiš hrdo proklamuje svoju ľudskosť a zreteľne
na ňu kladie dôraz. Väčšina kresťanskej éry bola zaťažená herézou, ktorá je oficiálne odsúdená. Často si myslíme, že Ježíš má len
božskú prirodzenosť, a tak sa míňame s hlavným zmyslom Ježišovho príchodu. Nedokázali sme pochopiť, že v Ježišovi sú ľudskosť
a božstvo v rovnováhe, čo pravdepodobne vysvetľuje, prečo sme nedokázali spojiť božské a ľudské v sebe samých.
  Pre dualistickú myseľ platí, že pravda je buď jedno, alebo druhé - nikdy nie oboje. V dôsledku toho sa stále pokladáme
za iba ľudské bytosti, ktoré sa zúfalo snažia stať "duchovnými", zatiaľ čo

v kresťanskom zjavení ide práve o to, že už sme
duchovní /"v Bohu"/ a našim obtiažnym, a ale nevyhnutným úkolom je naučiť sa byť človekom.

Ježiš prišiel, aby pre nás vytvoril model takej úplnej integrácie /por. 1K 15,47-49/ a povedal nám, že Boh vyzerá ako on -
- pričom každý videl, že vyzerá ako obyčajný človek!
  Pre túto úlohu sme nemali správny software. Teizmus verí, že existuje niejaký Boh. Kresťanstvo verí, že Boh a ľudstvo môžu
koexistovať  na rovnakom mieste! Tieto dve koncepcie univerza sú celkom rozdielne. Podľa mojej skúsenosti sú však kresťania
väčšinou veľmi dobrými teistami, ktorí jednoducho dali svojmu Bohu meno Ježíš.    
  Je súčasťou nášho človečenstva, že sa stále cítime tak zranení, tak úbohí, tak nemilujúci, tak sebanenávidiaci a toľko
potrebujeme osvietenie. Zdá sa, že ľudia sa po storočia snažili byť duchovnými a zbožnými, zatiaľ čo naše výsledky v oblasti
elementárnej ľudskosti sú skôr poľutovaniahodné.
  Ježiš sám viedol svojich súčasníkov k pokornému a trpezlivému prístupu k tomuto delikátnemu tajomstvu svojej podstaty:

"Vy však neviete, odkiaľ prichádzam, ani kam idem." /Jn 8,14/;
"Nikto nepozná Syna, iba Otec a ani Otca nepozná nikto, iba Syn a ten, komu to chce Syn zjaviť." /Mt 11;27/

Zjavne vedel, že bude dlho trvať, než ľudia toto tajomstvo jeho božskej aj ľudskej prirodzenosti strávia, pochopia, prímu
a zrovnajú sa s tým.

"Blahoslavený si, Šimon, syn Jonáša, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach",
hovorí Petrovi /Mt 16,17/

Je to krajný paradox a každý kresťan a každá ľudská bytosť s ním deň čo deň stále znova bojuje, ako v sebe samom, tak i u Ježiša.
  Nedokázali sme toto Ježišovo tajomstvo svojou mysľou pojať, aj keď sme boli uistený, že on je "novým človekom" /Ef 2,15/,
archetypálnou postavou, ktorá v sebe všetko zmieruje a zahrňuje /Ko 1,15-20/. Smutným dôsledkom toho je, že sme nedokázali vidieť,
cítiť a celkom prijať toto tajomstvo v sebe samých ani v druhých ľuďoch. Nenechali sme Ježiša, aby nás "spasil", dalo by sa povedať.
  Je to naše tretie oko, čo nám dovoľuje pritakať nekonečnému Ježišovmu tajomstvu a nekonečnému tajomstvu, ktorým sme sami pre seba.
Je to nakoniec jedno a to isté tajomstvo.


Nahá prítomnosť
Richard Rohr