Lk 6, 6-11
V inú sobotu vošiel Ježiš do synagógy a učil.
Bol tam istý človek s vyschnutou pravou rukou.    
Zákonníci a farizeji striehli na Ježiša, či bude aj v sobotu uzdravovať.
Hľadali, z čoho by ho mohli obžalovať.  
On vedel o ich zmýšľaní a preto človeku s vyschnutou rukou povedal:
Vstaň a postav sa do stredu. On vstal a postavil sa.
Ježiš im povedal: Pýtam sa vás, je dovolené v sobotu robiť dobre, alebo zle,
zachrániť život, alebo ho zničiť?  
Poobzeral sa po všetkých a tomu človeku povedal:
Vystri ruku. Keď tak urobil, ruka mu ozdravela.  
Zmocnila sa ich zlosť a radili sa, čo urobiť s Ježišom.

V tomto príbehu vystupujú tri mužské typy. Muž s odumretou rukou je jeden typ, zakoníci a farizeji druhý
a Ježiš je tretí. Keď sa pozorne pozrieme na tieto mužské typy a spýtame sa sami seba, kam patrím ja,
keby som sa ocitol v rovnakom príbehu, zistili by sme mnoho o sebe samých.
  Muž s odumretou rukou je typickým mužom dnešného sveta.
Všimnite si, že má odumretú pravú ruku. To je ruka viac používaná, produktívna ruka. Je to prototyp mužov ,
ktorí nie sú schopní dosiahnuť to, po čom túžia, uskutočniť to, čo by chceli.
  Je slabý. Náhodou je práve v synagóge a niekam sa posadil. Chýba mu akákoľvek iniciatíva a odhodlanie.
O nič nežiada. Dokonca ani o to, aby bol uzdravený, ako to robí väčšina ľudí v evanjeliových príbehoch o uzdravení.
Namiesto toho ho musí zavolať Ježiš k sebe. A keď ho Ježiš zavolá, stojí tam bez slova. Robí, čo mu Ježiš hovorí,
ale za celý čas nepovie ani slovo. Keď je uzdravený, ani nepoďakuje Ježišovi, ani nechváli Boha a ani nikomu nerozpráva
o svojom uzdravení. V jeho živote nie je pohyb, čaká, kým to urobí niekto iný a potom možno bude reagovať.
Nesmeruje so svojim životom niekam, dokonca mu ani nezáleží na tom, že nikam nesmeruje. Práve tento typ muža
je pre svojho syna najväčším sklamaním.
  Tento popis sa hodí na množstvo dnešných mužov, nielen v kontexte americkej spoločnosti, ale aj na celom svete.
Muži sa nevedia motivovať. Nemajú nijakú motiváciu, a ak ju majú tak tá ma podobu peňazí, sexu alebo moci.
Nič viac. Nemajú vnútornú motiváciu a bez vonkajšej motivácie peňazí, sexu a moci nevedia, ako sa majú rozhodovať,
čo chcú so svojím životom urobiť.
  Inými slovami povedané, vo väčšine mužov nie je žiadna "vnútorná šťava" ani žiadna radosť. Potrebujú niejakú
vonkajšiu okolnosť /napríklad zákon alebo strach/, ktorá by ich nakopla, naštartovala, ponúkla im istotu, povýšila ich,
odmenila ich a urobila na chvíľu "šťastnými". V spiritualite je zdroj energie, ktorá je motivujúcou a hnacou silou
nášho života.
  Spomenutá príhoda sa v Lukašovom evanjeliu často nazýva príbehom o uzdravení, ale pochybujem o tom, že bol ten muž
skutočne uzdravený. Možno bola v poriadku jeho ruka, ale všetko ostatné sa zdá byť nefunkčné. Tí z nás, ktorí máme skúsenosť
so službou uzdravovania v charizmatickej obnove alebo sme boli svedkami uzdravenia cez udeľovanie sviatostí nemocným,
vieme, akú dôležitú úlohu hraje psychologická a citová stránka uzdravovacieho procesu. Keď fyzické uzdravenie nesprevádza
uzdravenie duchovné, fyzické príznaky sa často vrátia. Fyzické uzdravenie je vždy podnetom k niejakej vnútornej zmene,
premene srdca alebo zmene smeru. Keď Ježiš uzdravoval ľudí, často im radil, aby vstali a šli alebo aby šli a už nehrešili.
V spomenutom príbehu nie je žiadny náznak, že by ten muž chcel urobiť niečo podobné. Jeho odpoveďou na zázračné uzdravenie
Ježišom je to, že tam len tak stoji ďalej.

  Zákoníci a farizeji predstavujú iný typ mužov v súčasnom svete. Je iróniou, že v príbehu sú to veriaci ľudia.
Berú náboženstvo veľmi vážne, ale napriek tomu sa snažia zamedziť šíreniu Božieho diela. Angažujú sa v náboženstve,
ale nechcú mať s uzdravovaním, slobodou alebo darom života nič spoločné. Ocitli sa v pasci svojho zmýšlania, v sieti
svojich morálnych princípov a sú zaslepení svojimi doktrínami. Z úzadia sledujú, čo sa deje, aby mohli kritizovať
a obviňovať. Sú to ľudia so zlým úmyslom, ale ten úmysel je starostlivo skrývaný. Najlepším spôsobom ako nenávidieť
a pritom kvôli tomu nepociťovať ani zrnko viny je nenávidieť kvôli Bohu.
  Môžeme ich pomenovať "konzervatívci moci"; zubami nechtami sa držia pozícií a moci, ktoré im dáva inštitucionálne
náboženstvo. Veľmi sa líšia od "konzervatívcov hodnôt", ktorí sa pevne držia pravých tradičných hodnôt evanielia.
Pod plášťom náboženských hodnôt ide zákoníkom a farizejom  v skutočnosti len o moc a vládnutie. Takýto ľudia sú nielen
v katolíckej cirkvi, ale aj v protestantských denomináciách, rovnako ako v judaizme a islame. Sú to ambiciózni hovorcovia
náboženskej moci, ktorí používajú meno Božie ako zásterku pre svoju vlastnú potrebu moci. Keď sa ich spýtate, tak ako sa Ježiš  
spýtal zákoníkov a farizejov, mlčia alebo sa zahalia do nepreniknuteľnej dymovej clony. Sú plní rozhorčenia, ale nikomu
neprezradia svoje skutočné motívy, dokonca ani sami sebe.
  Za povšimnutie v tomto príbehu je, že títo muži myslia a jednajú ako skupina. Nie sú to jedinci, ale predstavitelia
určitého druhu skupinového myslenia, ktorým je v tomto prípade náboženstvo. Rovnako by to mohol byť patriotizmus, kapitalizmus
alebo akýkoľvek druh etnického šovinizmu. Či už sa jedná o čokoľvek, je to vždy proti individuálnemu vedomiu a osobnému svedomiu.
Kolektívne myslenie je jedno z najlacnejších a najbežnejších náhrad za osobný rast a zrelé osobné svedomie. Farizeji predstavujú
potrebu korektnosti a prispôsobovaniu sa požiadavkam spoločnosti, čo je veľmo častá forma morálky prvého stupňa.
Skutočné svedomie a rizika čestného konania sú mimo ich chápanie a obvikle predstavujú vážnu hrozbu. Je prekvapivé,
že vo väčšine Ježišových príbehov sa ako lumpovia správajú ľudia spojení s náboženstvom.

Richard Rohr
prevzaté