Práve prežívame posledné dni kultúrneho kresťanstva. A je to tak dobre. Cirkev, ktorá chce obstáť je Cirkev
s vnútornou autoritou, Cirkev z ľudí, ktorí "vedia, že vedia". Nie sú to konzervatívci, ktorí obstoja,
a ani progresivisti - ale ľudia s vnútornou autoritou. Príliš veľká časť Cirkvi je postavená len na vonkajšej autorite.
Pre protestantov to bola Biblia. Pre katolíkov sú to úrady v Cirkvi a pápež. Oboje je vonkajšie a nemá ozajstnú silu, ak neodráža vnútornú plnosť moci.
Čo je "duša"? Pokúsim sa dať opisnú definíciu: Duša je to miesto v nás, ktoré je slobodné. Je to miesto, kde sme počuli,
ako Boh vyslovil naše meno, osobne a hlboko. Je to miesto, kde nám Boh zveril svoje meno. Ono slobodné miesto v našom vnútri,
kde sú obe mená jedno. To je duša.
Duša nie je niečo, čo nám môže dať niekto iný. Je to cesta, ktorú musíme zvládnuť sami, vedení milosťou.
Ak konáme z hĺbky duše, sme schopní naozaj "agovať" - konať, miesto toho, aby sme len "re-agovali". Ak vychádzame v našom
pohybe zo stredu, nekonáme zo strachu ani z pocitu viny. Keď si pozerám cirkevné dejiny, vidím, že boli často poznačené
a riadené pocitmi viny, strachom a hnevom. Nemôžeme už dlhšie budovať na re-akciách. Jediné, na čom môže Cirkev budovať,
je milosť- a tiež na ľuďoch, ktorí majú dušu, ktorí počuli, že ich Pán zavolal po mene, ktorí počuli, že v nich vyslovil
svoje meno.
Biblická viera je vždy akt vzdialujúci od strachu. Zdá sa mi, že najväčším nepriateľom viery dnes nie je pochybnosť ale strach.
Máme strach dôverovať tomu, čo sme počuli. Máme strach stať sa zraniteľnými.
prevzaté
Richard Rohr
Divý muž
marian123·01.07.2017 11:54
Jasne, že Cirkev potrebuje dušu, ktorá ju odlišuje od ostatných organizácií na tomto svete. Samo o sebe je to pravda. Pán Rohr vsak akosi zamlciava, že Cirkev túto dušu aj vždy mala, a to napriek hriechom jej členov, od laikov až po papezov. To, čo pán Rohr nazýva duša Cirkvi, je Kristus.