Veľmi často sa stretám s otázkou: „Ako zistím, či som už odpustil?“ A ja vždy len jednoducho odpoviem: „Keď na to myslíš, tak to už viac nebolí.“ A potom mnohí zisťujeme, že nás to stále bolí. Že si to celé neustále v sebe nosíme a nevieme pustiť. Keď môj kamoš Jeff, vzor či duchovný otec, hovorí o neodpustení, hovorí o človeku, ktorý pripravuje jed, ktorým chce otráviť toho, kto ublížil, no nakoniec ho vypije sám. Ako ľudia zlyhávame. Zlyhávame neustále. Niektorí v každom možnom okamihu. Iní menej často. Robíme chyby a zraňujeme, zrádzame a skrývame sa. A ja tomu úplne rozumiem. Sme predsa len ľudia. A verím, že mnohí rozumieme. Ale zrazu sa niekedy ocitáme na opačnej, druhej strane. Zradili nás, zranili nás, skrývajú sa pred nami. Takmer v každom zranení je nám niečo ukradnuté, vzaté. Niekto ma zradil a ukradol moju schopnosť dôverovať. Niekto ma opustil a ukradol moju túžbu po vzťahu. Niekto ma zbil a vzal moje snívanie o láske. A potom prichádzajú tie chvíle, keď zisťujeme, že to, čo nám bolo vzaté, stále nedokážeme nájsť. Že ostala len prázdnota a my nevieme, čo s ňou. Že roky neodpustenia z nás spravili zajatcov. A zrazu to na mňa akoby vyskočí z Biblie a už rozumiem svojmu hnevu, horkosti, bolesti a viem, že sa toho nechcem vzdať, lebo by to nebolo spravodlivé. Chcem ti povedať, že Bohu je možné všetko. Že sa dokáže vyrovnať úplne so všetkým. Že nech mu vyznáš čokoľvek, nebude z toho prekvapený, lebo to vedel. Nebude vystrašený a nezačne uvažovať nad tým, či si ešte stále hodný jeho lásky, lebo to vedel. Vieš, čo povedal Ježiš na kríži? Otec, odpusti im, lebo nevedia, čo robia. A takto som sa ja musela postaviť pred každého jedného, ktorý zranil. Nie fyzicky, ale vnútorne vo svojom srdci. Odpúšťam ti, lebo si nevedel, čo robíš. Odpúšťam ti, lebo si robil to najlepšie, čo si vedel, aj keď to nevyšlo. A zrazu to prúdi. Odpúšťam tým, ktorí nechceli, aby som sa narodila, lebo nevedeli, aká budem. Odpúšťam tým, ktorí sa mi smiali, lebo nepoznali moju a ani tú svoju hodnotu. Odpúšťam mame, lebo zomrela, lebo inak nemohla, lebo rakovina bola silnejšia. A tu sa pozastavím. Ako môžem niečo také vysloviť? Odpúšťať niekomu, kto zomrel kvôli chorobe? Chcem len, aby si vedel, že ako dieťa som prežívala obrovský hnev, lebo ma opustila. A hnev je prirodzenou reakciou na mnoho udalostí. Ale už viac nie som otrokom svojho hnevu, lebo odpustenie oslobodzuje.A tak odpúšťam otcovi, svojim súrodencom, ľuďom naokolo. Až sa zdá, že zrazu som akási ľahšia. A že to odpúšťanie je prirodzené. Až do chvíle, kým sa nezahľadím do zrkadla a nezbadám toho, kto to moje odpustenie potrebuje najviac. Seba samu. A tak cesta odpúšťania pokračuje. A neviem, či niekedy prídem na jej koniec. Ale čím viac sa stávam slobodnejšou a nežijem vo svojom hneve či horkosti, tým viac mám potrebu milovať tých, ktorí zraňovali. Tým viac túžim po tom, aby prežili, aká veľká je láska môjho nebeského Otca k jeho deťom. Ako bezpodmienečne a vášnivo miluje v každom okamihu napriek všetkému, čo urobili alebo neurobili. A taký je náš Boh. Milujúci Otec. Čakajúci, kedy sa rozhodnem vrátiť sa k nemu domov do jeho milujúceho a prijímajúceho objatia. Takýto je môj Otec, ktorý ma z tmy vyviedol do svetla. Z môjho zajatia do svojho domu. A z mojich zápasov do svojej náruče.Už asi miliónkrát mi odpustil neodpustiteľné a namiesto spravodlivosti ma zaplavil svojou láskou a milosťou. Takýto verný je náš Boh. ...

Viac na: http://www.cestaplus.sk/stoosemdesiatstupnov/nazov/odpustit-neodpustitelne
© Copyright www.cestaplus.sk