Milý moji dnešnou cestou vo vlaku. som znova stretol zaujímavých ľudí jednu staršiu pani zo psíkom mladú Maminku. A keďže vieme že vo vlaku je čas porozprávať si o všeličom najskôr sme sa rozprávali aké osudy ľudí sme postretali. Pani zo psíkom hovorila ako na jednej stanici stretla jednu pani, ktorá bola prikrytá hrubou dekou. Ľudia na ňu pokukávali, pokukávali škaredo na ňu pozerali a ani jeden nich nebol schopný si ju nejako viac všimnúť. Po chvíľke pozorovania spod veľkej hrubej deky vykuklo dieťatko neviem, či to bol chlapček alebo dievčatko no pani zo psíkom ho nazvala anjelikom. Krásne strapaté vlásky hotový anjelik. Akoby toho nebolo málo maminka pod dekou skrývala ešte jedno, úplne maličké bábätko. Mama jedla rožok a ten väčší anjelik na ňu z túžbou pozeral.
Tejto pani to prišlo veľmi ľúto. V taške mala čerstvo kúpený chlieb a balík pagacikov. Nabrala odvahy, pristúpila k anjelikovi a podala mu chlebík a pagáče. Chlapec sa nechápavo pozrel na mamu a schmatol dar ktorý bol len pre neho. Bolo na ňom vidieť že k jedlu sa dostal po dlhšom čase. Teta sa rozplakala až tak že musela ihneď z tej stanice odísť. Aj pri rozprávaní mala slzy v očiach.

Ďalšia moja spolucestovateľka spomenula zas iný príbeh. Odohral sa na lyžiarskom výcviku. Mladá mamička má vyštudované dve vysoké školy. Postavou pekná má pobehaný pekný kúsok sveta. Citujem" Na strednej škole som si rozumela len s pár ľuďmi patrila som k neobľúbencom a tak aj na tomto lyžiarskom sme sa držali po kope spolu. Jednému kamarátovi udrela kotva vleku priamo do čela. V tom momente,  priamo na svahu omdlel. Ja som išla kúsok za ním, ako tak som sa dostala na svah, vidím svojich spolužiakov zhŕknutých na jednom mieste. Prišla som bližšie a pozerám môj kamarát "neobľúbenec". Naši spolužiaci medici sa naňho len s úsmevom pozerali a ani jeden z nich sa k nemu nesklonil a nepodal prvú pomoc.
Ja som neváhala zhodila som bundu a položila kamaráta na ňu. Dovtedy asi pri teplote -21 ležal len na holej zemi, bez pomoci a oni naňho len cumeli a čumeli. Vravím im však mi kúsok pomôžte, akoby toho nebolo málo kotva spustila ešte aj epileptický záchvat, a kamarát čeľuste pevne zovreté a jazyk ktovie či nemá náhodou aj zapadnutý a oni nič a nič"....
PO Vypočutí SI Týchto Príbehov MA ZAMRAZILO A NEDALO MI SA S NIMI Nepodeliť A Pýtam SA: KDE SME SA TO DOSTALI, Hľadíme SI LEN NA SVOJE A NA Druhých S RADOSŤOU KAŠLEME. VIDNO TO Všade. KEĎ IDEM PO ULICI, KEĎ CESTUJEM VO VLAKU, KEĎ SA Rozprávam S ľuďmi. JE NAOZAJ Také Ťažké Opustiť SVOJE Zahľadenie NA SEBA A Podať Pomocnú RUKU??? NIE SME TU PREDSA NA TO, ABY SME SI Pomáhali? ABY SME Druhým Ukázali, že SME TU PRE NICH??? SME Schopný IM Nezištné Pomôcť??? NA čo SME VLASTNE NA TOMTO SVETE AK NIE KVOLI TOMU, ABY SME Druhým PODALI Pomocnú RUKU??? DOSTALI SME žIVOT. žIVOT Ktorý JE Naším Ohromným DAROM NO NIE PRE SEBA ALE PRE Tých Druhých!!!

Prajem sebe i vám aby sme náš život nepremrhali sťažovaním sa čo nám ešte chýba, čo ešte nemáme, dajme ho k dispozícií druhým či už ako mladý študenti, učitelia, kňazi, každý vo svojom povolaní, povolaní ktoré je tu pre druhých aby sme skrze neho ukazovali lásku a milosť ktorou nás obdarúva náš nebeský otec.... BUĎME TU PRE DRUHÝCH nie pre seba.... (Autor Peter Dérer)