Milý moji dnešnou cestou vo vlaku. som znova stretol zaujímavých ľudí jednu staršiu pani zo psíkom mladú Maminku. A keďže vieme že vo vlaku je čas porozprávať si o všeličom najskôr sme sa rozprávali aké osudy ľudí sme postretali. Pani zo psíkom hovorila ako na jednej stanici stretla jednu pani, ktorá bola prikrytá hrubou dekou. Ľudia na ňu pokukávali, pokukávali škaredo na ňu pozerali a ani jeden nich nebol schopný si ju nejako viac všimnúť. Po chvíľke pozorovania spod veľkej hrubej deky vykuklo dieťatko neviem, či to bol chlapček alebo dievčatko no pani zo psíkom ho nazvala anjelikom. Krásne strapaté vlásky hotový anjelik. Akoby toho nebolo málo maminka pod dekou skrývala ešte jedno, úplne maličké bábätko. Mama jedla rožok a ten väčší anjelik na ňu z túžbou pozeral.
Tejto pani to prišlo veľmi ľúto. V taške mala čerstvo kúpený chlieb a balík pagacikov. Nabrala odvahy, pristúpila k anjelikovi a podala mu chlebík a pagáče. Chlapec sa nechápavo pozrel na mamu a schmatol dar ktorý bol len pre neho. Bolo na ňom vidieť že k jedlu sa dostal po dlhšom čase. Teta sa rozplakala až tak že musela ihneď z tej stanice odísť. Aj pri rozprávaní mala slzy v očiach.

Ďalšia moja spolucestovateľka spomenula zas iný príbeh. Odohral sa na lyžiarskom výcviku. Mladá mamička má vyštudované dve vysoké školy. Postavou pekná má pobehaný pekný kúsok sveta. Citujem" Na strednej škole som si rozumela len s pár ľuďmi patrila som k neobľúbencom a tak aj na tomto lyžiarskom sme sa držali po kope spolu. Jednému kamarátovi udrela kotva vleku priamo do čela. V tom momente,  priamo na svahu omdlel. Ja som išla kúsok za ním, ako tak som sa dostala na svah, vidím svojich spolužiakov zhŕknutých na jednom mieste. Prišla som bližšie a pozerám môj kamarát "neobľúbenec". Naši spolužiaci medici sa naňho len s úsmevom pozerali a ani jeden z nich sa k nemu nesklonil a nepodal prvú pomoc.
Ja som neváhala zhodila som bundu a položila kamaráta na ňu. Dovtedy asi pri teplote -21 ležal len na holej zemi, bez pomoci a oni naňho len cumeli a čumeli. Vravím im však mi kúsok pomôžte, akoby toho nebolo málo kotva spustila ešte aj epileptický záchvat, a kamarát čeľuste pevne zovreté a jazyk ktovie či nemá náhodou aj zapadnutý a oni nič a nič"....
PO Vypočutí SI Týchto Príbehov MA ZAMRAZILO A NEDALO MI SA S NIMI Nepodeliť A Pýtam SA: KDE SME SA TO DOSTALI, Hľadíme SI LEN NA SVOJE A NA Druhých S RADOSŤOU KAŠLEME. VIDNO TO Všade. KEĎ IDEM PO ULICI, KEĎ CESTUJEM VO VLAKU, KEĎ SA Rozprávam S ľuďmi. JE NAOZAJ Také Ťažké Opustiť SVOJE Zahľadenie NA SEBA A Podať Pomocnú RUKU??? NIE SME TU PREDSA NA TO, ABY SME SI Pomáhali? ABY SME Druhým Ukázali, že SME TU PRE NICH??? SME Schopný IM Nezištné Pomôcť??? NA čo SME VLASTNE NA TOMTO SVETE AK NIE KVOLI TOMU, ABY SME Druhým PODALI Pomocnú RUKU??? DOSTALI SME žIVOT. žIVOT Ktorý JE Naším Ohromným DAROM NO NIE PRE SEBA ALE PRE Tých Druhých!!!

Prajem sebe i vám aby sme náš život nepremrhali sťažovaním sa čo nám ešte chýba, čo ešte nemáme, dajme ho k dispozícií druhým či už ako mladý študenti, učitelia, kňazi, každý vo svojom povolaní, povolaní ktoré je tu pre druhých aby sme skrze neho ukazovali lásku a milosť ktorou nás obdarúva náš nebeský otec.... BUĎME TU PRE DRUHÝCH nie pre seba.... (Autor Peter Dérer)

V živote, našom  bližšom, možno aj vzdialenejšom okolí  každodenne stretávame mnoho ľudí, úspešnejších, menej úspešnejších . Niektorí majú krásne dlhé hnedé vlasy, peknú postavu, sú vtipný, šarmantný, vkusne oblečený, pekný. No často krát narazíme aj na takých, ktorý nám sú sympatický trošku menej alebo vôbec. sú to napríklad ľudia ktorí majú nejaké telesné postihnutie...

Po dnešnom  vyučovaní som šiel na obed doplniť to, čo som do obedu  „spotreboval“ a musel som to adekvátne nahradiť.  Ako tak sedím pri stole, spolu sediaci diskutovali a ja som tak trošku načúval. Ako tak načúvam,  chtiac, nechtiac  zodvihol som hlavu  a všimol si jednu moju spolužiačku. Nižšia osôbka, pekné dlhé vlasy ale trošku ťažšie sa jej chodí, pri chodení jej pomáha taká opierka alebo vozík o ktorý sa opiera.
Už viackrát  som ju videl ako sa trápi stúpaním po schodoch. No dnes som si ju znova všimol ale zahľadel som sa na ňu trošku dlhšie. Veľmi hlboko  ma oslovili jej oči. Ako som tak na ne pozeral, nemohol som od nich odtrhnúť zrak. Napriek všetkým ťažkostiam som  v nich videl obrovskú nádej, dôveru možno aj odovzdanosť niečo naozaj hlboké čo som videl iba málokde, jednoducho ma fascinovali vravím si sila.
Keď doobedovala  ťažko sa zodvihla a chvíľku čakala či jej niekto pomôže odniesť  tácku, pretože sama by to určite nezvládla. Pomohol jej nakoniec jeden chalan ktorý mal podobný zdravotný problém ale bol na tom omnoho lepšie.
Hanbil som sa za to, že som nebol schopný vstať nechať  obed, obedom a že som nebol schopný nabrať odvahy, prekročiť  vlastný tieň egoizmu prísť a pomôcť jej.
Prečo sme taký slabý a neschopný vstať, zaprieť vlastné ego a všimnúť si aj ľudí ktorých si málokto všíma? Asi sa bojíme ako sa na nás budú druhý pozerať. Alebo sme prekričaný vlastným egom , ktoré hovorí“ Načo sa zaujímať o druhých, mám dosť starostí zo sebou.
Na záver.  Majme odvahu zastať sa iných, aj keď nám hrozí že budeme vysmiaty. (Autor Peter Dérer)

Staroba patrí do ,,plánu" každého človeka. Je to časový úsek, ku ktorému všetko smeruje, aby človek mohol lepšie pochopiť zmysel života. Starneme od chvíle, ako sme sa narodili. My mladí si to neuvedomujeme. Myslíme si, že na všetko máme veľa času, ale je tam jedno veľké ale. Je spojená z množstvom spomienok na príjemné či nepríjemné zážitky z mladosti. To, čo skôr narodený zažili, dosiahli. Je to obdobie ktoré je často spojené s depresiami, do ktorých upadajú naši rodičia, starý rodičia. Vo veľkej miere je spojená z často sa vyskytujúcimi, bolestnými zážitkami ktoré vyplývajú  z neporozumenia, netrpezlivosťou detí z vlastnými rodičmi pre ktoré urobili, alebo sa snažili robiť čo najviac...

V jeden deň keď som sa vracal zo školy, stretol som jedného milého pána. Neviem ani ako som sa s nim dal tak trošku do reči. Porozprával viaceré príhody s jeho mladosti. Spomenul  zdravotné problémy ktoré ho trápia. Ako tak rozprával, uvedomil som si pár vecí. Staroba je spojená s chorobami, ťažkosťami, odmietaním zo strany okolitých ľudí, často krát aj zo strany rodiny. Starší ľudia sú často obmedzený či pohybovo, už nemajú takú vitalitu akou oplývali kedysi. Často krát im aj mnoho vecí vypadá, no a starších ľudí to veľmi trápi a často upadajú do depresií, ktoré si my nevieme ani len predstaviť. No a predsa sme na nich aj napriek toľkým ťažkostiam, ktoré na nich neustále útočia taký necitliví? ...

Prečo je to tak? Prečo sme taký nevšímavý? Máme strach, priblížiť sa k starším ľuďom? Alebo nebodaj sa nám protivia? Starší ľudia sú ľudia, ktorý toho majú prežitého, oveľa, oveľa viac ako my, majú veľa spomienok, príjemných ale i nepríjemných. Zažili hrôzu vojny, mnohí stratili svojich blízkych, či už aj vo vojne, alebo padli za obeť mnohým, v tej dobe ešte neliečiteľným chorobám, ťažko pracovali na poliach, za pluhom, pri mláťačke. A my sme k nim protivný, neustále na nich možno aj nadávame, ponižujeme, vysmievame sa im, hlavne za ich chrbtom...

Prečo ich nevypočuť . Vypočutie nám nič nedá. Pre nás je to iba jednoduchá, bežná vec, vypočuť si niečo nové, nejaké zážitky, ktoré zažili tí, skôr narodení. No pre našich starkých je to, že sa môžu niekomu z niečím zdôveriť niečo porozprávať ohromná, pre nás nepredstaviteľná vec. Vec z ktorej môžeme našim starkým vyčarovať taký obrovský úsmev, zlepšiť im náladu o 180 stupňov, že aj slnko svieti v tom momente jasnejšie...
Zaslúžia si lásku, úctu, neničme im ich jeseň, života ich posledné rôčky života arogantnosťou, ponižovaním. Urobme nasledujúce kroky už teraz. Pretože ak si to odložíme na neskôr, spamätáme sa už neskoro až vtedy, keď už nebudú medzi nami...
Skúsme svojej smutnej starej mame povedať: som tu s Vami, ste pre mňa dôležitá. Poďte, objímem Vás. Nie, nie ste bláznivá. Je mi ľúto, že sa tak trápite, ale nič si nevyčítajte. Neubližujete mi, to skôr ja Vám, mojou nevšímavosťou, netrpezlivosťou...Ľúbim Vás. Neopustím Vás ďakujem za všetko. A potom to aj dodržať. Držme sa a zaželajme si veľa trpezlivosti, šťastia a chuti v konaní dobra ... (Autor Peter Dérer)

áska? Láska neexistuje! Je to len Chemická reakcia!??
Myšlienka ktorá zaznela počas obyčajnej cesty vlakom. Ak spolucestujúcich poznáte, cesta vám ubehne určite rýchlejšie. Týchto našich spolucestujúci poznám, dá sa povedať vcelku dobre. Boli dvaja, študenti a viedli medzi sebou konverzáciu, v ktorej zaznela aj chemická reakcia... Rozprávali sme sa o škole, ako známky, maturita a mnoho iných diskusií. Boli zaujímavé ale tento výrok ma úplne dorazil, vykoľajil. Išlo tu o to. Bavili sa o internátnom živote. Aký je zaujímavý, čo nemôžem poprieť alebo vyvrátiť, poznám to aj z vlastnej skúsenosti,  nezabudnuteľné zážitky zo stredoškolského internátu a samozrejme nejaké tie zážitky už aj z vysokoškolského života ktoré som už mal možnosť „okukať“. Medzi týmito zážitkami spomienkami sa diskusia rozvinula aj do tematiky vzťahy.
„Vzťahy, čo sú to vlastne vzťahy? Podľa mňa to je najväčšia...“ môžeme si domyslieť.“ Nechápem, nepochopím ako sa môže niekto z niekým furt ľuľkať, ty moje zlatíčko čo by som bez teba robil atď. atď.“ Druhý chalan na to: „ Presne tak čo na tom ty s prepáčením tupci, blbci, môžu vidieť, a ešte sa z toho tešiť, mať z toho radosť, každý večer čakať keď mi tá, ten „miláčik“ zazvoní a mne stačí ... a som spokojný, nič viac nehľadám, to je čo my stačí, chcem žiť, užívať si, pokiaľ žijem a potom keď už budem mať toho dosť, keď už budem na konci, tak možno si nájdem nejakú tú tetušku no a možno sa aj zoberieme vlastne načo sa zobrať, to už nie je v móde ale, aby ľudia nepovedali...
No ostal som mimo. Láska, tá vlastnosť, ktorú vlastní každý jeden človek. Mnoho ľudí vidí v ich láske zmysel svojho života, vidia v nej niečo čo môže zmeniť aj toho najzatvrdnutejšieho človeka na osobu citlivú, osobu vnímavú, úplne inú bytosť. Dovtedy som nepoznal takýto pohľad na svet je to smutné ale existujú aj takýto ľudia...
Láska neexistuje? Ja a nielen ja ale mnoho iných ľudí ju môže vidieť na mnohých miestach. Lásku, každý jeden z nás, či malý, či veľký, môže pozorovať napríklad na železničných staniciach. Môžeme ju vidieť na netrpezlivom dievčati ktoré z toľkým nadšením, toľkou trpezlivosťou čaká na železničnom nástupišti, ako sa zvykne písať vo vagónoch: „Dokiaľ vlak nezastaví a neotvoria sa dvere vozňa a už konečne z nich vystúpi, osoba ktorú tak netrpezlivo očakávala pustí tašky, samozrejme opatrne aby neporozbíjal darček pripravený alebo kúpený pre ňu:  Z LASKY. Chytí ju  a vyobjíma. A na tvári spomínaného dievčaťa sa objavia slzičky  šťastia...
Vidíme ju v letiskových halách, Kde mnoho rodinných známych, ktorý v týchto letiskových halách taktiež a znovu netrpezlivo očakávajú príchody svojich, detí , rodičov a neposlednom rade aj príchody svojich drahých priateľov, priateliek ktorým by radi zniesli aj modré z neba keby to vedeli, alebo keby boli schopný to uskutočniť. Láska ešte stále neexistuje?
Láska robí ľudí ľuďmi. Ako nemôže existovať, keď vidím dvoch ľudí, ktorí boli spolu a ak sa mali radi, tak aj po čase môžu alebo aj cítia niečo k druhej osobe, môže to byť priateľstvo, určitý kúsok, vnútri ktorom druhá osoba zanechala kúsok, seba...
Lásku môžeme vidieť aj už možno už pár ročných manželom ktorí, prvý krát vidia to maličké, bábo ich LÁSKY. Manžel sa pozrie na svoju manželku a povie jej:“ Milujem ťa, ďakujem že si mojou polovičkou už jeden, dva , tri a možno viac rokov, ďakujem že ťa mám a že máme toto maličké stvorenie.“ Stále len chemická reakcia, alebo len potreba zabezpečenia potomstva, splnenie ekonomicko -reprodukčnej funkcie rodiny ?...
Ľudia sme rôzny. Ani ja nie som najlepším človekom, mám svoje chyby, všetci máme chybičky „krásy“ bez ktorých by sme ani ľuďmi neboli, vieme o nich. Skúsme sa nenechať nimi ovplyvňovať a povedať veriť v lásku, lebo láska vie človeka aj toho najtvrdšieho, zmäkčiť, zmeniť o 180 stupňov...
Láska je pravým šťastím človeka, láska je najkrajší cit. Radosť aj bolesť , všetko znáša, A milovaným byť je preto našim najväčším šťastím. Dvom srdciam vo svete je predsa ľahšie žiť, do smrti si verný byť, to je najdrahšie... Dvaja na všetko, na lásku, život, na boj i bolesť i hodiny šťastia, na život a na smrť, dvaja...                            (Johane Wolfgan Goethe