„Poďte, zastaňte a obzrite sa“, hovorí profesor Kunze z Freiburgskej univerzity „Je tu všetko, čo potrebujete vedieť o živote“. Zvedavo zdvihnem obočie a obzerám sa po predsieni miestnej katedrály.

Neveľká miestnosť s kamennými stupňami po oboch stranách je plná pestro pomaľovaných sôch väčšinou žien. Hlúpe a múdre panny, svätice, alegórie siedmich slobodných umení a krásna temer nahá alegória rozkoše resp. sexuálnej túžby s medveďou kožušinou. (umenie Kunst/Ars aj túžba Lust/Voluptas sú v nemčine aj latinčine ženského rodu). Vedľa Voluptas tesne pri východe stojí Knieža tohto sveta. Sveták odetý a vyčesaný podľa stredovekej módy. Zboku tohto krásavca však vyžierajú červy. Ľahko čitateľná metafora zla pre tých, ktorí z kostola – alegórie neba – vstupujú do ruchu sveta.
Metaforický je aj hlavný portál s ukrižovaním a posledným súdom – Sixtínska kaplnka severu, ako ju nazval prof. Kunze. Ale nič tu neburáca. Dni hnevu sa vo Freiburgu nekonajú. Kristus pokojne sedí na svojom tróne a súdi jediným gestom – ukazuje svoje rany. „A vtedy všetci pochopíme, na prečo stojíme po pravici alebo ľavici. Závisí to od toho, ako sme sa postavili ku Kristovým ranám v ľuďoch, ktorých sme stretali“, hovorí Kunze.
„Pozrite sa do druhého pásu zdola. Vidíte, tam vstávajú mŕtvi z hrobov. Dobre sa im prizrite. Tí po Kristovej pravici si pomáhajú, jeden ťahá druhého z hrobu, držia sa za ruky, obliekajú si rúcha. A čo robia zatratenci? Každý sa pechorí so svojím náhrobným kameňom sám. Sú zhrbení ťažoba bremena ich tlačí k zemi. Ale každý sa stará len o seba, nepomáhajú si, zostávajú sami. Sebarealizácia v stredovekom podaní.“ Alebo zas jedna farbistá stredoveká kázeň pre náš svet? – rozmýšľam.
Dve a pol hodiny stojím so skupinkou študentov na mieste, kde sa súdilo, overovali sa miery, hralo divadlo. Prizerám sa scénam vykresaným do kameňa. Načúvam odpovediam predkov na večné otázky O smrti, o zmysle života, o dôležitých veciach, na ktoré v hektike dní zabúdame.