„Poďte, zastaňte a obzrite sa“, hovorí profesor Kunze z Freiburgskej univerzity „Je tu všetko, čo potrebujete vedieť o živote“. Zvedavo zdvihnem obočie a obzerám sa po predsieni miestnej katedrály.

Neveľká miestnosť s kamennými stupňami po oboch stranách je plná pestro pomaľovaných sôch väčšinou žien. Hlúpe a múdre panny, svätice, alegórie siedmich slobodných umení a krásna temer nahá alegória rozkoše resp. sexuálnej túžby s medveďou kožušinou. (umenie Kunst/Ars aj túžba Lust/Voluptas sú v nemčine aj latinčine ženského rodu). Vedľa Voluptas tesne pri východe stojí Knieža tohto sveta. Sveták odetý a vyčesaný podľa stredovekej módy. Zboku tohto krásavca však vyžierajú červy. Ľahko čitateľná metafora zla pre tých, ktorí z kostola – alegórie neba – vstupujú do ruchu sveta.
Metaforický je aj hlavný portál s ukrižovaním a posledným súdom – Sixtínska kaplnka severu, ako ju nazval prof. Kunze. Ale nič tu neburáca. Dni hnevu sa vo Freiburgu nekonajú. Kristus pokojne sedí na svojom tróne a súdi jediným gestom – ukazuje svoje rany. „A vtedy všetci pochopíme, na prečo stojíme po pravici alebo ľavici. Závisí to od toho, ako sme sa postavili ku Kristovým ranám v ľuďoch, ktorých sme stretali“, hovorí Kunze.
„Pozrite sa do druhého pásu zdola. Vidíte, tam vstávajú mŕtvi z hrobov. Dobre sa im prizrite. Tí po Kristovej pravici si pomáhajú, jeden ťahá druhého z hrobu, držia sa za ruky, obliekajú si rúcha. A čo robia zatratenci? Každý sa pechorí so svojím náhrobným kameňom sám. Sú zhrbení ťažoba bremena ich tlačí k zemi. Ale každý sa stará len o seba, nepomáhajú si, zostávajú sami. Sebarealizácia v stredovekom podaní.“ Alebo zas jedna farbistá stredoveká kázeň pre náš svet? – rozmýšľam.
Dve a pol hodiny stojím so skupinkou študentov na mieste, kde sa súdilo, overovali sa miery, hralo divadlo. Prizerám sa scénam vykresaným do kameňa. Načúvam odpovediam predkov na večné otázky O smrti, o zmysle života, o dôležitých veciach, na ktoré v hektike dní zabúdame.

„Bude sa Ti tam páčiť“, hovorili mi priatelia a známi, čo kedysi navštívili Freiburg. V tomto juhonemeckom meste som sa rozhodla rozložiť svoj „hlavný stan“ na tri mesiace.
Taxikárovi diktujem adresu svojho nového bydliska. Pomedzi kvapky dažďa si obzerám mesto. Občas mrknem na tachometer a prehĺtam, cena stúpa rýchlosťou padajúceho dažďa, tých pár kilometrov ma vyšlo tuším drahšie ako cesta z Bazileja.
Taxík zastane pred trojposchodovou oranžovou budovou temer na konci mesta. Z cesty mám pocit, že ďalej sú len polia a tmavozelené pahorky Schwarzwaldu. Na tabuli pred intrákom je pútnická mušľa, je to cirkevné zariadenie freiburgského biskupstva. Pani na recepcii ma už očakáva, všetko má pre mňa pripravené. Cupkám vedľa nej a vyvláčam kufor po schodoch k ťažkým skleneným dverám na prvom poschodí. Za nimi je moja WG, moja Wohngruppe. Dlhá sivá chodba s asi 20 dverami. Steny sú oblepené obrázkami z kalendárov, medzi dverami stoja  rozostavené sušiaky na bielizeň, pred dverami izieb ležia topánky a inliny. 15 izieb, kuchyňa, sociálky, kumbál, balkón. Pani z ubytka mi trpezlivo vysvetľuje, ako funguje kuchyňa, ako sa cestuje s MHD, vyfasujem plán mesta a brožúrku, akéhosi študentského sprievodcu na prežitie. S malo prešmyčkou v mene by sa táto moja prvá dobrá duša vo Freiburgu volala „Dobrá ako chlieb“ a meno by jej sedelo. Cítim z nej, že o ľudí sa stará rada.
Moje meno by dnes bolo únava. Utrmácaná z cesty sa prejdem po chodbe a podľa plagátov na stenách sa snažím odhadnúť, kto tu býva. Na plagátoch sú krajinky, mestá, budhistickí mnísi pod ďalekohľadom sú pri mojich dverách, oproti je Hegel ako frajer s čiernymi slnečnými okuliarmi. Skáčuce delfíny, človek idúci po lanovom moste v daždi s nápisom „Nikdy neprestaň začínať, nikdy sa nezačni vzdávať“, vytešený orangutan visiaci dolu hlavou zo stromu s nápisom „Na všetko je nejaké riešenie – niekedy úplne nové. “Menovky nesú väčšinou nemecké mená, len dve sa mi zdajú iné. Po týždni už viem priradiť menovky k tváram. K tváram študijné odbory a záľuby. Fyzik, teológovia, matematici, anglistky, germanistky, andragogička, právnici, biológ... Bežci, šéf zboru, speváčky, turisti, animátorky, nadšení kuchári.
No mesto ešte stále nepoznám. Ale už viem, že sa mi páči. Freiburg je láska na x-tý pohľad. Pri prvom stretnutí s mestom som očarenie nezažila. Možno pretože o Freiburgu nadšene rozprávali kamaráti a aj v turistických sprievodcoch figuruje ako jedno z najkrajších nemeckých miest, som od tejto metropoly nemeckého juhu čakala viac. Jadro mesta je však narušené od čias bombardovania počas druhej svetovej vojny. V povojnovom období bujnejúceho konzumu vyrástli medzi barokovými domami s fasádami v pastelových farbách hranaté, sivé obchoďáky a banky z betónu.
Najväčšia pamätihodnosť mesta však akoby zázrakom ostala od bômb ušetrená – Münster – Dóm Našej milej panej. Kunsthistorik z konkurenčného Bazileja Jacob Burckhardt ju 1869 nazval najkrajšou vežou na zemi. Prečo, si domýšľam len podľa pohľadníc. Vrchol veže je už mesiace obložený lešením. Nasvietený a fotený proti rannému nebu pripomína paličkovanú čipku z mnohých hviezdičiek, či kvietkov so špicatými lupienkami. 116 metrov pod  vrcholovou krížovou kyticou sa nachádza vstup do chrámu. „Poďte, zastaňte a obzrite sa“, hovorí profesor Kunze z Freiburgskej univerzity „Je tu všetko, čo potrebujete vedieť o živote“. Zvedavo zdvihnem obočie a obzerám sa po predsieni...

„A ako povieš, ďakujem?“
Dievčatko oproti mne len rozospato hľadí pred seba. Namiesto neho si odpovie čiperná stará mama s gaštanovým prelivom sama: „Merci alebo Oui“. „A Dobrý deň?“ Sedemročná blondínka očividne nemá chuť na hodinu francúzštiny v sobotu o siedmej ráno a tak len unaveno a trochu vzdorovito odvetí: „Babi, ale ja viem po anglicky.“ „Nie, tu sa hovorí po francúzsky. Alebo sa budeš musieť dohovoriť rukami nohami.“ Potuteľne sa usmejem. Náš vlak smeruje do Strasbourgu.

Straßburg, vznikol, ako napovedá jeho nemecký názov, ako hrad, pevnosť na významných cestách. V stredoveku bol významným ríšskym mestom. Práve toto obdobie histórie a jeho pamiatky ma lákajú.
Je osem hodín ráno, keď vychádzam zo stanice. Mesto ešte spí, hore sú len pankáči, čo so svojimi chlpatými kamarátmi posedávajú pred stanicou a na chodníkoch ulíc mesta. Ulice sú temer ľudoprázdne. Za výkladmi salónov de a the a patisserií sa však už zvŕtajú cukrári a okrem báboviek typických pre túto časť Alsaska aranžujú aj zákusky vyzdobené ako malé umelecké diela. Prechádzam mostíkom ponad riečku l´Ill. Čím ďalej sa vnáram do mesta, tým viac sa široké triedy menia na úzke tmavé uličky s vysokými, miestami hrazdenými domami, pomenované podľa cechov.
Stojím už temer na rohu jednej z nich, keď sa predo mnou objaví červenkastá štíhla kráska. Konečne. Ukázala sa 142 metrová veža Cathédrale Notre-Dame de Strasbourg. Oči od nej nemohol odtrhnúť už Goethe, dokonca ho chrám podnietil napísať štúdiu o architektúre. Aj dnes plagáty vyzývajú okoloidúcich, aby za katedrálu hlasovali ako za najobľúbenejšiu pamiatku vo Francúzsku. Kráska má svoje čaro, jej západná fasáda je ako z čipky a... nie je tuctová. Chýba jej totiž jedna veža – južná. V časoch francúzskej revolúcie hrozilo, že jej odfiknú aj severnú – vraj symbolizuje povýšenosť a moc Cirkvi. Magistrát sa však návrh neprijal a chytrí občania umiestnili na vežu frýgsku čiapku – symbol revolúcie. Ideologický boj bol vyhraný a severná veža stojí dodnes (už bez frýgskej čiapky).
Vstupujem do sivého priestoru: I keď vertikály povzbudzujú k modlitbe, je tu akosi otupno. Dlhé rady stoličiek sú prázdne, pred pár fragmentmi sochárskej výzdoby svietia obrazovky s popisom. Pre Slováka zvyknutého na krásne vyrezávané bočné oltáre je tu akosi pusto. Obrazoborci vyčíňali aj tu. Zachovali sa však farbami hýriace starobylé okná na severnej strane zobrazujúce kráľov Svätej rímskej ríše. Pozerám sa akurát na organ umiestnený na boku kostola ako lastovičie hniezdo, keď ku mne pricupká staršia pani a oznamuje, že bude omša. Pri hlavnom oltári sa však nič nedeje. Hlasy prichádzajú odinakiaľ. Vľavo dolu vedie pár schodíkov. Vedú do pomerne malého románskeho priestoru, kde po dlhej pauze opäť počujem ľudský hlas. Osadenstvo lode tvoria striebrovlasí seniori a pár migrantov. Započúvam sa do lahodnej francúzštiny a gregoriánu ranných chvál.
Po omši sa vraciam do horného kostola, ktorý sa na nepoznanie zmenil. Cez vitráže preniká svetlo a celá stavba akoby sa odľahčila. Naplnila sa ľuďmi, pred hlavným oltárom sa rozcvičuje dievčenský zbor v ružových tričkách z Kansas City. Hlásky trilkujú nezvyčajne vysoko. Škriatok na organe Bretzelsmann, čo si v stredoveku utŕhal na Turíce zo zhromaždených veriacich, je dnes ticho. Ponáhľam sa k dvom  ďalším zaujímavostiam – anjelskému stĺpu a orloju. Hudba tu stuhla do kameňa alebo kameň spieva? Anjeli hrajúci na hudobné nástroje v strednej časti piliera pôsobia nezvyčajne moderne. Pod nimi sú štyria evanjelisti, nad nimi iní traja anjeli s nástrojmi umučenia a tróniaci Kristus ukazujúci svoje rany. O pár metrov ďalej je stále funkčný orloj. Všetky funkcie a postavičky v pohybe možno obdivovať o 12.30. O štvrť na desať v hornom okienku sa len vymenili figúrky.
Obraciam sa smerom k východu. Na južnej stene sa otvára staručká Biblia zo skla a farieb. V predpoludňajšom slnku rozpráva príbehy z Kristovho života. Maličké polia stredovekých vitráží sú ako okienka tajničky. Hľadám v nich známe symboly, aby mi odkryli toľkokrát počuté príbehy. Z hrobu vstáva poviazaný Lazár a z úst nejakého človeka sa valia zvieratá...svine, preplnená loďka sa kolíše na vode a Kristus spí. O čosi nižšie je tabuľka preplnená ľuďmi. Až keď sa pozriem nižšie zbadám dolu chleby a ryby. Zvláštne, okná sú tematicky radené ako tajomstvá ruženca. Narodenie a detstvo, účinkovanie, utrpenie a život po zmŕtvychvstaní. Posledné okno je len ťažko čitateľné akoby cez hmlu. Možno ho reštaurátori nestihli očistiť a možno je to symbol.
Cestu von ukazuje obrovská 14 metrová rozeta. Podľa sprievodcu symbolizuje otvorené ruky Panny Márie ochrankyne Strasbourgu. Tou cestou sa vydávam do sveta.