„Bude sa Ti tam páčiť“, hovorili mi priatelia a známi, čo kedysi navštívili Freiburg. V tomto juhonemeckom meste som sa rozhodla rozložiť svoj „hlavný stan“ na tri mesiace.
Taxikárovi diktujem adresu svojho nového bydliska. Pomedzi kvapky dažďa si obzerám mesto. Občas mrknem na tachometer a prehĺtam, cena stúpa rýchlosťou padajúceho dažďa, tých pár kilometrov ma vyšlo tuším drahšie ako cesta z Bazileja.
Taxík zastane pred trojposchodovou oranžovou budovou temer na konci mesta. Z cesty mám pocit, že ďalej sú len polia a tmavozelené pahorky Schwarzwaldu. Na tabuli pred intrákom je pútnická mušľa, je to cirkevné zariadenie freiburgského biskupstva. Pani na recepcii ma už očakáva, všetko má pre mňa pripravené. Cupkám vedľa nej a vyvláčam kufor po schodoch k ťažkým skleneným dverám na prvom poschodí. Za nimi je moja WG, moja Wohngruppe. Dlhá sivá chodba s asi 20 dverami. Steny sú oblepené obrázkami z kalendárov, medzi dverami stoja  rozostavené sušiaky na bielizeň, pred dverami izieb ležia topánky a inliny. 15 izieb, kuchyňa, sociálky, kumbál, balkón. Pani z ubytka mi trpezlivo vysvetľuje, ako funguje kuchyňa, ako sa cestuje s MHD, vyfasujem plán mesta a brožúrku, akéhosi študentského sprievodcu na prežitie. S malo prešmyčkou v mene by sa táto moja prvá dobrá duša vo Freiburgu volala „Dobrá ako chlieb“ a meno by jej sedelo. Cítim z nej, že o ľudí sa stará rada.
Moje meno by dnes bolo únava. Utrmácaná z cesty sa prejdem po chodbe a podľa plagátov na stenách sa snažím odhadnúť, kto tu býva. Na plagátoch sú krajinky, mestá, budhistickí mnísi pod ďalekohľadom sú pri mojich dverách, oproti je Hegel ako frajer s čiernymi slnečnými okuliarmi. Skáčuce delfíny, človek idúci po lanovom moste v daždi s nápisom „Nikdy neprestaň začínať, nikdy sa nezačni vzdávať“, vytešený orangutan visiaci dolu hlavou zo stromu s nápisom „Na všetko je nejaké riešenie – niekedy úplne nové. “Menovky nesú väčšinou nemecké mená, len dve sa mi zdajú iné. Po týždni už viem priradiť menovky k tváram. K tváram študijné odbory a záľuby. Fyzik, teológovia, matematici, anglistky, germanistky, andragogička, právnici, biológ... Bežci, šéf zboru, speváčky, turisti, animátorky, nadšení kuchári.
No mesto ešte stále nepoznám. Ale už viem, že sa mi páči. Freiburg je láska na x-tý pohľad. Pri prvom stretnutí s mestom som očarenie nezažila. Možno pretože o Freiburgu nadšene rozprávali kamaráti a aj v turistických sprievodcoch figuruje ako jedno z najkrajších nemeckých miest, som od tejto metropoly nemeckého juhu čakala viac. Jadro mesta je však narušené od čias bombardovania počas druhej svetovej vojny. V povojnovom období bujnejúceho konzumu vyrástli medzi barokovými domami s fasádami v pastelových farbách hranaté, sivé obchoďáky a banky z betónu.
Najväčšia pamätihodnosť mesta však akoby zázrakom ostala od bômb ušetrená – Münster – Dóm Našej milej panej. Kunsthistorik z konkurenčného Bazileja Jacob Burckhardt ju 1869 nazval najkrajšou vežou na zemi. Prečo, si domýšľam len podľa pohľadníc. Vrchol veže je už mesiace obložený lešením. Nasvietený a fotený proti rannému nebu pripomína paličkovanú čipku z mnohých hviezdičiek, či kvietkov so špicatými lupienkami. 116 metrov pod  vrcholovou krížovou kyticou sa nachádza vstup do chrámu. „Poďte, zastaňte a obzrite sa“, hovorí profesor Kunze z Freiburgskej univerzity „Je tu všetko, čo potrebujete vedieť o živote“. Zvedavo zdvihnem obočie a obzerám sa po predsieni...