„A ako povieš, ďakujem?“
Dievčatko oproti mne len rozospato hľadí pred seba. Namiesto neho si odpovie čiperná stará mama s gaštanovým prelivom sama: „Merci alebo Oui“. „A Dobrý deň?“ Sedemročná blondínka očividne nemá chuť na hodinu francúzštiny v sobotu o siedmej ráno a tak len unaveno a trochu vzdorovito odvetí: „Babi, ale ja viem po anglicky.“ „Nie, tu sa hovorí po francúzsky. Alebo sa budeš musieť dohovoriť rukami nohami.“ Potuteľne sa usmejem. Náš vlak smeruje do Strasbourgu.

Straßburg, vznikol, ako napovedá jeho nemecký názov, ako hrad, pevnosť na významných cestách. V stredoveku bol významným ríšskym mestom. Práve toto obdobie histórie a jeho pamiatky ma lákajú.
Je osem hodín ráno, keď vychádzam zo stanice. Mesto ešte spí, hore sú len pankáči, čo so svojimi chlpatými kamarátmi posedávajú pred stanicou a na chodníkoch ulíc mesta. Ulice sú temer ľudoprázdne. Za výkladmi salónov de a the a patisserií sa však už zvŕtajú cukrári a okrem báboviek typických pre túto časť Alsaska aranžujú aj zákusky vyzdobené ako malé umelecké diela. Prechádzam mostíkom ponad riečku l´Ill. Čím ďalej sa vnáram do mesta, tým viac sa široké triedy menia na úzke tmavé uličky s vysokými, miestami hrazdenými domami, pomenované podľa cechov.
Stojím už temer na rohu jednej z nich, keď sa predo mnou objaví červenkastá štíhla kráska. Konečne. Ukázala sa 142 metrová veža Cathédrale Notre-Dame de Strasbourg. Oči od nej nemohol odtrhnúť už Goethe, dokonca ho chrám podnietil napísať štúdiu o architektúre. Aj dnes plagáty vyzývajú okoloidúcich, aby za katedrálu hlasovali ako za najobľúbenejšiu pamiatku vo Francúzsku. Kráska má svoje čaro, jej západná fasáda je ako z čipky a... nie je tuctová. Chýba jej totiž jedna veža – južná. V časoch francúzskej revolúcie hrozilo, že jej odfiknú aj severnú – vraj symbolizuje povýšenosť a moc Cirkvi. Magistrát sa však návrh neprijal a chytrí občania umiestnili na vežu frýgsku čiapku – symbol revolúcie. Ideologický boj bol vyhraný a severná veža stojí dodnes (už bez frýgskej čiapky).
Vstupujem do sivého priestoru: I keď vertikály povzbudzujú k modlitbe, je tu akosi otupno. Dlhé rady stoličiek sú prázdne, pred pár fragmentmi sochárskej výzdoby svietia obrazovky s popisom. Pre Slováka zvyknutého na krásne vyrezávané bočné oltáre je tu akosi pusto. Obrazoborci vyčíňali aj tu. Zachovali sa však farbami hýriace starobylé okná na severnej strane zobrazujúce kráľov Svätej rímskej ríše. Pozerám sa akurát na organ umiestnený na boku kostola ako lastovičie hniezdo, keď ku mne pricupká staršia pani a oznamuje, že bude omša. Pri hlavnom oltári sa však nič nedeje. Hlasy prichádzajú odinakiaľ. Vľavo dolu vedie pár schodíkov. Vedú do pomerne malého románskeho priestoru, kde po dlhej pauze opäť počujem ľudský hlas. Osadenstvo lode tvoria striebrovlasí seniori a pár migrantov. Započúvam sa do lahodnej francúzštiny a gregoriánu ranných chvál.
Po omši sa vraciam do horného kostola, ktorý sa na nepoznanie zmenil. Cez vitráže preniká svetlo a celá stavba akoby sa odľahčila. Naplnila sa ľuďmi, pred hlavným oltárom sa rozcvičuje dievčenský zbor v ružových tričkách z Kansas City. Hlásky trilkujú nezvyčajne vysoko. Škriatok na organe Bretzelsmann, čo si v stredoveku utŕhal na Turíce zo zhromaždených veriacich, je dnes ticho. Ponáhľam sa k dvom  ďalším zaujímavostiam – anjelskému stĺpu a orloju. Hudba tu stuhla do kameňa alebo kameň spieva? Anjeli hrajúci na hudobné nástroje v strednej časti piliera pôsobia nezvyčajne moderne. Pod nimi sú štyria evanjelisti, nad nimi iní traja anjeli s nástrojmi umučenia a tróniaci Kristus ukazujúci svoje rany. O pár metrov ďalej je stále funkčný orloj. Všetky funkcie a postavičky v pohybe možno obdivovať o 12.30. O štvrť na desať v hornom okienku sa len vymenili figúrky.
Obraciam sa smerom k východu. Na južnej stene sa otvára staručká Biblia zo skla a farieb. V predpoludňajšom slnku rozpráva príbehy z Kristovho života. Maličké polia stredovekých vitráží sú ako okienka tajničky. Hľadám v nich známe symboly, aby mi odkryli toľkokrát počuté príbehy. Z hrobu vstáva poviazaný Lazár a z úst nejakého človeka sa valia zvieratá...svine, preplnená loďka sa kolíše na vode a Kristus spí. O čosi nižšie je tabuľka preplnená ľuďmi. Až keď sa pozriem nižšie zbadám dolu chleby a ryby. Zvláštne, okná sú tematicky radené ako tajomstvá ruženca. Narodenie a detstvo, účinkovanie, utrpenie a život po zmŕtvychvstaní. Posledné okno je len ťažko čitateľné akoby cez hmlu. Možno ho reštaurátori nestihli očistiť a možno je to symbol.
Cestu von ukazuje obrovská 14 metrová rozeta. Podľa sprievodcu symbolizuje otvorené ruky Panny Márie ochrankyne Strasbourgu. Tou cestou sa vydávam do sveta.