Egoické ja je ja pred touto smrťou; duša je skutočná iba vtedy,
keď sme prešli smrťou nášho vždy slabnúceho falošného ja a vyšli
sme na druhej strane väčší a jasnejší. Háfiz, perzský mystický básnik
štrnásteho storočia, svojim neopakovateľným spôsobom hovorí:
"Boh sa snaží ti niečo predať, ale ty to nechceš kúpiť. V tom spočíva
tvoje utrpenie: v tvojom pošetilom dohadovaní, šialenom licitovaní
o cene!"
  Čokoľvek menšie než smrť falošného ja je v náboženstve zbytočné.
Falošné ja musí zomrieť, aby mohlo pravé Ja žiť, alebo ako hovorí
sám Ježiš: "Dokiaľ ja neodídem, nemôže Duch prísť"/Jan 16,7/.
To je celkom jasná, ale zároveň ohromujúca správa. Teologicky sa to dá
povedať i takto: Ježiš /dobrý človek/ musel zomrieť, aby mohol povstať
Kristus /univerzálna prítomnosť/. To je vzorec premeny. Ale opustenie
onoho pôvodného "dobrého človeka" je vždy obrovský skok viery práve
preto, že sa považuje za tak "dobrého". Biblicky je to naznačené
v zabíjaní veľkonočného baránka, ktorý je bez vady, ktorého priniesli
do domu a pravdepodobne mu už deti dali meno /Ex 12,5-6/.
To, čo má zomrieť, nie je obvykle špatné; v skutočnosti sa to často
zdá dobré a nutné.
  Naše pravé Ja je tá časť nás samotných, ktorá bude žiť navždy
a bude vidieť pravdivo. Je to Boží dych, ktorý nami prechádza. Naše
nepravé ja je tá naša časť, ktorá sa stále mení a časom aj tak zomrie.
Nachádza sa vo svete premenlivých foriem a rozhliada sa okolo seba,
pričom samu seba chápe ako centrálny referenčný bod - čo nie je nikdy
pravda. Falošné ja je pomýjavé, dočasné, a ako hinduisti a budhisti
hovoria, "prázdne". Zrelé náboženstvo nám pomáha urýchliť tento proces
umierania falošného ja - alebo aspoň zastaviť boj proti jeho zrejmému
odchádzaniu. Preto svätí žijú tak, že idú proti prúdu. Ako by nám
odkazovali, že tak či tak ide o voľný pád, takže prečo nenaskočiť
a nespolupracovať? Je omnoho jednoduchšie ponúknuť dopredu svoje
slobodné "ano", než byť k nemu prinútený na smrteľnej posteli alebo pri
niejakej tragédií. Svätý František celý svoj život hovoril:
"Vitaj, sestra Smrť!"
  Naše falošné ja nie je špatné ani zlé; je len smrteľné. Je relatívne,
nie absolútne. Je pomíňavé, nie podstatné, je to prevážne mentálny
a kultúrny konštrukt. Zomrie, keď vy zomriete. Z niejakého dôvodu
je pre nás jednoduchšie zamilovať sa do toho, čo zomrie a umiera,
než do toho, čo žije a bude žiť večne. Možno, že je naša láska
k nášmu falošnému ja určitý druh sympatie k tomu, čo je krehké
a potrebné, pochopiteľná náklonnosť k dočasným veciam, než odídu
- ak aspoň podvedome vieme, že odídu. To nie je špatné a v skutočnosti
tým celý proces začína. Rastieme vo vnútri obmedzeného priestoru
a v obmedzených situáciách, aj keď to nikto z nás nechce priznať.
Ktosi povedal, že keby sme vedeli, že budeme žiť natrvalo v tomto svete,
nikdy by sme nevyrástli. Mám dojem, že to je pravda.
  Naše falošné ja je naša nutná zahrievacia fáza, časť ega v nás
samých, ktorá buduje našu oddelenú identitu, obzvlášť v prvej
polovici života. V zásade je to naše neuplné ja, ktoré sa snaží o to,
aby bolo pokladané za naše celé ja. Zamilovávame sa do tejto časti
tak veľmi, že odmietame celok. Boh to určite chápe a je bez pochýb rád,
že sme zamilovaní aspoň do niečoho. Takáto láska nás naštartuje -
a nakoniec zistíme, že "láska vytrvá naveky" /1Kor 13,13/
a že ona je tou jedinou vecou, s ktorou môžeme navždy počítať
a ktorou navždy sme.
  Ale uvedomme si: zakaždým, keď sa rozhodnete milovať, zvolili
ste si tiež zomrieť. Zakaždým, keď naozaj milujete, opúšťate
sami seba ako autonomnú jednotku a odovzdali ste časť seba
niečomu alebo niekomu inému, a nedá sa to tak ľahko získať späť -
pokiaľ sa nerozhodnete prestať milovať, čo tiež mnohí urobia.
Tieto prvé chvíle extatického oslobodenia z uväznenia v sebe
sú nádherné, zmyslové a úžasne životodarné. Lenže keď chce potom
toto rozšírené ja ustúpiť späť do seba, zistí, že je teraz chytené
v omnoho širšej pravde. Musí urobiť rozhodnutie: buď sa ešte viac
rozšíri - umierajúc svojmu pôvodnému malému ja -, alebo sa znova
zavinie do seba, čo je len iný a horší spôsob umierania. V každom
prípade ale zomrie. T.S. Eliot to hovorí vo svojich Štyroch kvartetách
omnoho dramatickejšie:

  Jediná nádej, alebo inak zúfalstvo,
  leží vo voľbe hranice, alebo hranice -
  byť zachránený pred ohňom ohňom.
  Preskupenie našich ja z dvoch v Jedno prostrednictvom lásky
a celoživotných ťahanic je práve tento tanec premeny. Je to cesta
dôvery, nepretržité testovanie spoľahlivosti lásky a Boha / čo je,
ako časom zistíme, to isté/, ktoré nám nakoniec dovoli padnúť
v dôvere späť do nášho pravého Ja. Potom sme opäť jedným.
  Len nezabudnite, že my skúšame Boha omnoho viac, než
nakoľko Boh kedy skúšal nás. Naša obyčajná, dualistická, buď-alebo
myseľ, naše sebaochraňujúce ego bude odmietať túto "závratnú
zmenu perspektívy" a všemožne sa jej bude vyhýbať. Takže to vyjadrime
rázne a jasne:

  Čo umiera: naše falošné ja - a je len otázkou KEDY , nie ČI.
  Kto žije? Božské Ja, ktoré vždy žilo, ale teraz zahrňuje NÁS.
  A všimnime si, že tým, čo umiera, je ČO, a tým, kto žije, je KTO.

prevzaté
Richard Rohr