ČO UMIERA A KTO ŽIJE? 1.časť

V srdci človek necíti, že umiera, cíti len ľútosť kvôli človeku,
ktorý stoji vedľa neho.
                      ERNEST BECKER, THE DENIAL OF DEATH

"Môj Boh nie je predsa Bohom mŕtvych, ale živých, pretože pred ním
sú všetci živí," povedal Ježiš "tým, ktorí neverili vo vzkriesenie".
                                    Lk 20;38 a 27

Všetky náboženstva v určitom zmysle hovoria, že človek musí zomrieť skôr,
než zomrie, a potom bude vedieť, čo znamená umierať - a taktiež,
čo to neznamená! Východisko, z ktorého obvykle pozorujeme svet,
je úplne nevhodné k rozlíšeniu toho, čo je skutočné. Je väčšinou
nezmyselné hovoriť o úplnom základe nášho bytia, našom pravom Ja
alebo našej najhlbšej duši, pokiaľ sme sa s nimi aspoň raz skutočne
nestretli. To si vyžaduje, aby zanikla tá stará pozorovateľňa nášho mentálneho
ega a falošného ja. Nedá sa to obísť. Pokiaľ s tým človek raz prišiel
do styku, už navždy bude vedieť, že existuje niečo, na čo sa dá spoľahnúť
a čomu môžeme hlboko dôverovať. Posunieme sa od náboženstva iba viery
k náboženstvu nového spôsobu vedenia.
  Od tejto chvíle vieme, že máme dušu a naša duša sa stane primárnou
prijímacou stanicou. Mnoho duší je od počiatku "nespasených" v tom zmysle,
že si nevedia predstaviť, že by mohli byť zajedno s Bohom-Realitou-Univerzom.
Toto je lož falošného ja, ktoré pomaly a iba po množstve našich pokusov umiera.
Mnoho kňazov ma napáda za to, že hovorím o reálnej jednote /zjednotení/ sa s Bohom.
Akoby neverili vo svoj vlastný produkt. Nie je zvláštne, že tak málo ľudí
prijíma ich vlažnú správu.
  Len naša duša môže poznať dušu ostatných vecí. Len časť dokáže rozpoznať
celok, z ktorého pochádza. Ale najskôr musi niečo vo vnútri nás - naše pravé Ja -
ožiť. Tí, ktorý sa nestretli so svojou dušou, si budú myslieť, že len hlúpo kecáme,
keď hovoríme o duchovných veciach /1Kor 2;10-16/, a vo svojej obmedzenej skúsenosti
to budú myslieť celkom úprimne. A naopak, mnoho náboženských ľudí bude obhajovať
svoj vlastný nedostatok skúsenosti s Bohom tým, že vás budú označovať za "heretikov",
pretože vy hovoríte o veciach, ktoré presahujú ich obmedzenú skúsenosť. Aj oni sú
autentickí, i keď im chýba pokora a nie sú práve najmilší /najdrsnejšie dopisy
dostávam od náboženských ľudí/. To je presne dôvod, prečo Ježiš povedal:
"Všetci vás budú nenávidieť kvôli mne"/Lk 21;17/, a dokonca: "Blažený ste, keď vás
budú pre mňa nenávidieť"/Lk 6;22/. Chcel, aby sme boli na toto časté prekvapenie
pripravení.
  No ovšem existuje niečo ako hereza, a ja som vycvičený v ortodoxii a verím v ňu
/aj napriek tomu, že také slovo v Písme nenájdete/. Lenže Ježišová životná dráma
jasne ukazuje, že práve najväčší heretici majú často navrch. Môžeme snáď čítať správy
o nepriateľstve, prenasledovaní, utrpení a smrti Ježiša niejak ináč? Náboženské
falošné ja je tým najlepším a najviac obhajovaním ja zo všetkých. Keď sa Boh stal
našim osobným a skupinovým sluhom potom môžeme celkom beztrestne nenávidieť,
utlačovať, mučiť a zabíjať druhých. Náboženské falošné ja môže dokonca obhajovať
rasizmus, otroctvo, vojnu a úplné zapieranie alebo klam a  necíti žiadnu vinu,
pretože "si myslí, že tým uctieva Boha /plní svätú povinnosť voči Bohu/"/Jan 16;2/.
Ego si našlo svoju obhajobu, takže vo veciach zbožnosti radím byť veľmi opatrnými!
Pokiaľ vaše náboženstvo nevedie k premene vašeho vedomia, aby sa stalo súcitným,
je skôr časťou problému než jeho riešením.
  Dôvod, prečo musíme zomrieť skôr, než zomrieme, výslovne vyjadrila Kathleen
Dowling Singhová, žena, ktorá strávila svoj život hospicovou starostlivosťou:
"Obyčajná myseľ /falošne ja/ a jej sebaklamy umierajú pri "skúsenosti blízkej smrti".
Keď nás odnáša smrť nie je možné ďalej predstierať, že tým, čim sme, je naše ego.
Ego je transformované v samotnom odchode."
Niejaka forma smrti - psychologická, duchovná, vzťahová alebo fyzická - je jedinou
cestou, ako uvolniť putá nášho malého a oddeleného falošného ja. Jedine potom
sa vráti v novej podobe, ktorú nazývam vzkriesený Kristus, duša alebo pravé Ja.

prevzaté
Richard Rohr