kultúry, ba i náboženstvám zabrániť mu v tom. Ukážte mi, čo Boh nestrpí:
Boh dopustí, aby ženy boli znásilnene a znásilnene otehotneli. Boh strpí,
aby sa tyranovi darilo, a Boh mňa samého necháva dookola opakovať tie isté chyby.
Nevynucuje si svoje vlastné prikázania. Božia naprostá trpezlivosť a pripúšťanie
čohokoľvek sa v skutočnosti stali predmetom najväčších ľudských sťažností.
Konzervativci by tak radi mali Boha, ktorý zmetie hriešnikov, že prírodné
katastrófi vidia ako dôkaz svojich prianí, a niektorí dokonca vynašli vedľa
toho Božieho vlastný spôsob "zmetenia" hriešnikov. Liberáli Boha odmietajú,
pretože Boh dovoľuje holokausty a mučenie, a pretože im nepasuje do zdánlivej
logiky toho, ako by sa mal Boh chovať. Pokiaľ by sme mali byť naozaj úprimní,
Boh je pre nás kameňom úrazu a najväčším sklamaním. Radšej by sme mali
dominantného a riadiacého Boha než Boha benevolentného, ako dokazuje väčšina
oficiálnych modlitieb.
Boh i pravé Ja potrebujú byť len sami sebou, aby sa veľkoryso ukázali. Tým
je hlavná práca vykonaná.Prameň potom vždy potečie cez tých a k tým, ktorý ho budú chcieť.
Nebál by som sa dokonca definovať Boha ako "hlboko dopúšťajúceho" až po "škandálnu
spoluprácu so zlom", či už s prírodnými pohromami, alebo ľudským zlom. Nechať sa
uchvátiť a podržať takou božskou plnosťou je značne temné a riskantné, a pritom
presne takto chápeme "spásu". Pripúšťame, aby ten ktorý strpí všetko, strpel i to naše
najhoršie. Postupne sa učíme, ako zdielať božskú slobodu, a musíme Bohu odpustiť,
že je až tak veľkorysí. To nie je moja "liberálna" myšlienka, Ježiš hovorí presne to isté.
/viď Mat 20;15/, ale z niejakého dôvodu to nepočujeme.
Akonáhle duša dôjde do svojho pravého Ja, dokáže byť úžasne odovzdaná a môže byť
skoro akákoľvek, len nie sebecká alebo oddelená. Rovnako nemôže byť čímkoľvek by sme
potrebovali, aby bola, alebo akú by ju iní chceli, aby bola. Duša je prirodzene nespútaná
a nezávislá, nie je pripútana na veci a neuchvacuje. Svoj účel už dosiahla skôr čistým
bytím než určitým konaním toho a onoho. Spolu so svätým Pavlom môže rtúfalo riskantne
prehlásiť: "Pre mňa nie sú zakázané veci, ale nie všetko je mi k dobru. Pre mňa nieto
zakázaných vecí, ale ani sa nedám ničím ovládnuť" /1Kor 6,12/.
Konečne sme sa stali ľudskou bytosťou, namiesto "ľudskej činnosti". To si cvičíme, keď
sedíme v tichej modlitbe: cvičíme sa v nedokončovaní a zrejmých nezdarov, ktoré za chvíľu
radikálne zmenia náš vnútorný hardwar. Oduševneni ľudia, ľudia bez výnimky úprimní a pokorní
na seba často zoberú riziko: poznajú pravidlá a pritom vedia ako ich správne prekračovať.
Pravé Ja nepredstiera ani nepózuje. Ako hovorí Augustin, vykúpená duša "miluje Boha a robí
čo chce", čo znie jednoducho, ale až také ľahké to nie je. Dá sa to zredukovať na výrok:
duša a pravé Ja vedia, že "v mojom živote nejde o mňa", ale že "vo mne ide o sám život".
Pravé Ja je a zároveň vôbec nie je veľmi výnimočné. Všetko mu patrí všeobecne, takže nič
zvlášť nepotrebuje mať , ako by asi povedal môj otec sv. František.
Väčšina ľudstva je tak očarovaná falošným /vymysleným/ ja, že o pravom Ja vo veľkej
väčšine pochybuje, odmieta ho, alebo ho vôbec nepozná. A tak ľudstvo žije v úzkosti a neistote.
Vložili sme príliš času tvorby falošného ja, že už si ani nedokážeme predstaviť, že by nebolo
pravdivé alebo že by sme to neboli "my". Dokonca i mnoho veriacich strávi mnoho času
manikúrou a vytváraním "extra kresťanského" falošného ja, zatiaľ čo naše jadro alebo pravé
Ja zostane nedotknuté, a nie je vôbec odhalené /Ef 4,24/. Väčšinou je to hra ega, ktorá
nekončí dobre a nefunguje. Iba falošné ja chce byť najortodoxnejším katolíkom v Philadelphii
alebo najlepším republikánom v Alabame alebo si potrebuje dokazovať svoju heterosexualitu.
Pravé Ja spolu s drahou Matkou Máriou vie, že "Všemohúci mi urobil veľké veci a sväté je jeho meno"
/Lk 1,48/
Preto sme sa stali krehkou a roztrieštenou spoločnosťou. Navzdory našej vysokej úrovni
civilizovanosti a rozvoji každý žobre, aby bol braný na vedomie ostatnými, každý dúfa vo svojich
20 minút slávy. Ironické je, že sme sami seba nevzali vážne, ani sme nenechali Boha brať nás vážne,
pokiaľ sa takto stále potrebujeme chovať. Väčšina dnešných politických a kultúrnych výstrelkov
sa mení ako počasie, podľa dennodenných politických otočiek, na objednávku vytvorených titulkov
v novinách a správ v hlavnom vysielacom čase, ktoré musia vyplniť svojich 23 minút "novinkami".
Vo svete falošného ja nie je nič než móda a okázalosť a je až obdivuhodné, že sa vôbec ľudia
obťažujú niečomu takému veriť a kupovať to. Skutočne sme otrokmi reklamnej agentúry z Madison
Avenue a "šialencov z Manhattanu". Niet divu, že budhisti tomu všetkému natvrdo hovoria "prázdnota".
Tento svet falošného ja je smutný a krehký. A pritom odpoveď, ktorú hľadáme, je už dávno
vo vnútri každého z nás a vo veľkej väčšine vyriešená-žiadna móda, ale fakt. Naše pravé Ja vie,
že neexistuje žiadne miesto, kam by sme mohli ísť alebo kam by sme sa mali najskôr dostať.
Už dávno sme doma - slobodní a naplnení. To je podstata dobrých správ. Čo iného by mohla byť
"dobrá správa pre všetok ľud", ktorú anjeli sľúbili betlehemským pastierom /Lk 2,10/?
Ale zdá sa, že preferujeme svet víťazov a porazených, i keď väčšina prehráva. Dokonca radšie sami
seba budeme považovať za porazených a zlyhávajúcich, než aby sme veľkému Trpezlivému dovolili
víťazstvo oboch strán - čo je najskôr ten hlavní Boží zámer so svetom.
prevzaté, voľný preklad
Richard Rohr
Mat 20;15
Nemám azda právo urobiť so svojím, čo chcem? Alebo zazeráš na mňa, že som dobrý?‘
Ef 4,24
24 a oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Božieho obrazu
v spravodlivosti a svätosti pravdy.
Lk 2,10
10 Ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude radosťou pre všetkých ľudí,