SEXUALITA
Túžba po celistvosti

V západnom svete sme až donedávna hovorili o "sexuálnej revolúcii". Úprimne povedané, vôbec si nemyslím, že skutočná
sexuálna revolúcia je už za nami. V skutočnosti je ešte väčšina z nás kdesi v štádiu rebelantstva voči represívnej
a potláčanej minulosti a pochybujem, že práve toto si zaslúži pomenovanie "revolúcia". V minulosti boli kresťania
prakticky vo všetkých cirkvách obmedzovaní ohromným množstvom zákonov. Zákazy však nie sú ani veľmi poučné, ani veľmi
povzbudzujúce. To však môže byť len začiatok. Nielenže musíme vedieť, že ako ľudia sme bytosti s telom, v ktorom prebýva
duch, ale potrebujeme aj čas na reflexiu, aby sme zistili, čo vlastne táto skutočnosť znamená, a aký je jej hlbší zmysel.
Musíme sa naučiť odlišovať od seba vzory života a vzory smrti. Obávam sa, že mnohí ľudia sa nachádzajú v tesnej blízkosti
smrti a ešte sa im nepodarilo prebiť k životu.
......
Na začiatku vám chcem ponúknuť malé cvičenie. Na prvý pohľad bude možno vyzerať neprirodzene, ale dúfam že mi pomôže
objasniť moje východiská. Ak máte trochu času, sadnite si a zostavte zoznam všetkých ľudí, ktorých by ste si vedeli
predstaviť ako svoju ženu/svojho muža; všetkých ľudí, ktorých blízkosť vyhľadávate, alebo ste vyhľadávali, pretože
z nich vyžarovala, alebo vyžaruje hlboká príťažlivosť. Môžu to byť aj muži aj ženy. O týždeň neskôr si znova sadnite
a popremýšľajte, aké vlastnosti vás na týchto ľuďoch tak veľmi fascinujú, alebo vás fascinovali. Prečo to bola práve
tá či oná osoba - a nie niekto iný? Hoci vás to bude niečo stáť, predsa sa len pokúste napísať zoznam spomínaných
vlastností. Keď zoznam dokončíte, urobte pod neho čiaru a pod Ňu napíšte - vaše vlastné meno! Väčšina zúčastnených
pravdepodobne objaví to isté, čo som objavil aj ja /bola to pre mňa jedna zo základných duchovných skúsenosti!/:
všetky vlastnosti boli v skutočnosti zrkadlovým obrazom mojej duše. Prv než som mohol niekoho naozaj milovať, musel som
sa najprv naučiť "milovať so sebou". Len to sme schopní dávať ďalej, čo už sami v sebe kdesi máme. Všimol som si, že všetko,
čo som sa usiloval milovať kdesi mimo mňa, bolo niečo, o čom som mal už predtým v mojom vnútri istú hlbokú intuíciu.
Väčšina ľudí žije svoje sexuálne fantázie hneď aj navonok. Mali by sme sa ale naučiť najprv ich prežiť vnútri. Mali by sme
sa vydať na cestu do vnútra, aby sme zistili, kto sme a čo vlastne hľadáme.  Väčšia časť našej duše, našich myšlienok,
našich vnútorných obrazov a fantázií je spravidla obývana inými ľuďmi. Vlastnú dušu projektujeme na iných a milujeme niečo
mimo seba, namiesto toho, aby sme to najprv objavili, milovali a prijali v sebe. Tak vzniká blázniva situácia, že existuje
množstvo ľudí, ktorí sami seba nenávidia, a zároveň sa usilujú milovať iných. Nie je to možné a nikdy to nebude fungovať!
A napriek tomu je to, podľa mňa, situácia väčšiny ľudí tohto sveta. Platí to aj pre mnohé manželstvá a rodiny, do ktorých
som mal možnosť nazrieť: dvaja ľudia, z ktorých má každý sám k seba odmietavý postoj, sa pokúšajú navzájom sa milovať.
Milujú sa, ale na úkor seba samých. Samozrejme, že to nemôže dobre skončiť. Vnútorný svet je väčší ako vonkajší.
Kým sa nezačneme cítiť dobre a doma vo vlastnom vnútornom svete, nepodarí sa nám pochopiť vlastnú sexualitu.
Sexuálne vzťahy totiž nie sú o nič viac než rituál, symbolícke konanie, ktoré sa usiluje vyjadriť vnútornú realitu.
Dôležitá je skutočnosť, nie rituál! Ak nám rituál stojí v ceste, môže sa stať, že nikdy neodhalíme realitu. "Celý" človek
je taký, v ktorom sa rituál a realita stali jedným. Vtedy naše telo hovorí pravdu našej duše. Sexualita je určite tá
najuniverzálnejšia a najfascinujúcejšia téma ľudstva. Ľudia, čo to popierajú, klamú. Preto je taká fascinujúca,
lebo sa týka toho bodu ľudskej osobnosti, kde je jajväčšia pravdepodobnosť, že telo prerazí bariéru k duchu. Ide o bod,
kde dokážeme seba i iných zraniť na tom najcitlivejšom mieste, ba dokonca sa tam môžeme aj celkom zničiť. Môže sa v ňom
zhromaždiť neuveriteľne veľa pravdy a energie za predpokladu, že objavíme moc medziľudskej náklonnosti a dokážeme túto
príťažlivosť premeniť do vzájomného symbolického vzťahu - a za predpokladu, že to dokážeme urobiť takým spôsobom, ktorý si
obe osoby váži a prispieva k ich rozvoju. Toto by bola ozajstná sexuálna revolúcia! Takíto ľudia by boli naozaj schopní
ohromných vecí!
U mnohých z nás však bola sexualita tak dlho potláčaná a uzavretá v kráľovstve tieňov, že naše sexuálne vzťahy a potreby patria
k najzranenejším bodom nášho životného príbehu a našej osobnosti. Je veľmi málo ľudí schopných bez strachu a nekŕčovito
hovoriť o svojom sexuálnom živote. Pod sexualitou rozumiem predovšetkým skúsenosť, že sme izolovaní a rozdelení. Presne takúto
hlbokú samotu a odcudzenie zažívajú aj mladí ľudia v puberte: "Som na jednej strane bariéry a ty si na druhej. Neverím,
že sa nám niekedy podarí stretnúť." Pre muža v tomto štádiu je žena niečo fascinujúce, no zároveň je preň hrozbou. Rovnako
to cítia aj ženy voči mužom. Túto bariéru sa potom usilujeme prekonať rýchlym sexuálnym vzťahom, no zážitok z neho je veľmi
často vnímaný ako stroskotanie a len veľmi zriedka ako úspech. Najprv totiž musíme sami v sebe nájsť a spojiť mužské a ženské.
Ak sa žena rozhodne vojsť s mužom do slobodného vzťahu nezaťaženého strachom, musí najprv vo svojej duši objaviť mužskú stránku,
naučiť sa s ňou vychádzať a cítiť sa s ňou dobre. Mladý muž sa zasa musí spriateliť so svojou ženskou stránkou, lebo až vtedy
bude schopný skutočne milovať ženu. Nejde tu o žiaden nový objav. Všetci duchovní majstri a mystici hovorili o ceste do vlastného
vnútra.Svätá Terézia z Avily hovorí o ľudskej duši ako o hrade s mnohými komnatami, postupne vedúcimi do jeho útrob. Prvá
komnata tohto "vnútorného hradu" je komnata sebapoznania. Svätá Terézia tvrdí, že je úplne zbytočné vstupovať do ďalších
priestorov vnútorného sveta, ak sme predtým podrobne nepreskúmali a doslova neobývali prvú izbu. Sexualita však neznamená
len izolovanosť. Sexualita je vždy aj zážitkom tlaku a túžby po zjednotení. Je hlbokou túžbou po celistvosti a po stávaní
sa jedným. Lenže my sa spravidla usilujeme stať sa jedným mimo seba samých a pred tým, než sa staneme jedným sami v sebe
a sami so sebou. Vnútorný tlak a túžba po jednote patrí k podstate a ku zmyslu ľudského bytia. Všetko na nás aj v nás kričí:
"Som nekompletný! Niečo mi chýba!" Naša fascinácia inými ľuďmi a všetkým živým je vyjadrením našej závislosti na iných
a našej potreby byť s inými. Boh nás stvoril tak, aby sme pomaly prichádzali k poznaniu vlastnej neúplnosti. Preto sme vždy
znova a znova zaľúbení do rozličných vonkajších projekcií našej vlastnej duše. Dúfam, že je zrejmé, že tu pod sexualitou
chápem niečo veľmi hlboké, niečo, čo siaha oveľa ďalej, než len po genitálie, hoci sexualita sa často vníma len cez tento rozmer.
Kým nepochopíme, čo sexualita skutočne znamená, zbytočne by sme márnili čas hovorením o pohlavnom styku a o genitáliách.
Sexualita je totiž aj naša schopnosť a túžba žiť vo vzťahu. V každom ľudskom vnútri žije vášeň pre vzťah. Neustále sa obze-
ráme po zrkadlách, ktoré by nám ukázali, kto sme. Tým, čo odrážajú niektoré dôležité časti našej osoby, vyznávame: "Milujem
ťa!" Naozaj ich milujeme, no zároveň sa vždy usilujeme milovať v nich aj seba samých. Naša sexualita je umenie komunikácie
celej našej osoby, vrátane nášho tela. Je pokusom vyjadriť a "preniesť" tak naše telo ako aj našu dušu.
Kedy možno hovoriť o dobrom sexuálnom vzťahu? Povedal by som, že vtedy, keď je pravdivý, skutočný. Keď svojím telom
hovoríme presne to, čo povedať môžeme, čo môžeme povedať v úplnej slobode, čo naozaj aj povedať chceme - a za čo môžeme
prevziať zodpovednosť. Ak to tak nie je, klameme vlastným telom. Telom totiž môžeme klamať neporovnateľne viac ako len ústami!
Klamať sa však nedá bez toho, aby sme pri tom nezničili tajomstvo ľudskej osobnosti. Ak klameme, stávame sa rozorvanými
a rozpoltenými, stávame sa schizofrénnymi. Slovo diabolský pozostáva z dvoch gréckych slov a znamená poprehadzovať a porozhadzovať.
Zlo je vždy dualistické! Zlo spočíva v tom, že pripustíme vlastnú rozorvanosť v tom zmysle, že jedna časť nášho života je tu
a druhá niekde inde. Slovo symbolický je rovnako zložené z dvoch gréckych slov a znamená hádzať a dohromady.
Sexualita je vo svojej podstate nanajvýš symbolická. "Hádže dohromady" telo a ducha, čo vysvetľuje, prečo majú sexuálne symboly
nad nami takú moc a prečo už od počiatku dejín existovali vo všetkých kultúrach falické symboli a symboli plodnosti.
Preto je aj pornografia taká fascinujúca, hoci zaujíma najmä mužov /z nejakého dôvodu je mužská sexualita osobitne sústredená
na oči a na videnie/. Už len pohľad na nejaký sexuálny symbol sa človeka silno dotýka na hlbokej a ne-racionálnej moci sexuality
sa niektore kultúry rozhodli okolo nej vytvoriť obrovské zóny tabu a udržať tak pod kontrolou jej obrovskú moc. Na jednej strane
je to úplne  pochopiteľné, no zároveň si myslím, že je načase otázka, či by takúto obrovskú energiu nebolo možné využiť aj tvorivo.
Vráťme sa naspäť k podmienkam dobrého sexuálneho vzťahu. Sexuálny vzťah je dobrý vtedy, ak je výrazom celej osoby - a nie
iba jej časti. K tomuto bodu však zvyčajne dospejeme až po sérií poloprávd a pomýlení. Väčšinou nevieme, ako a kde by sme mali
začať. Ide o nasledovné: Tajomstvo, ktoré slávime v Ježišovi, a ktoré nazývame "tajomstvo inkarnácie" alebo "Božie vtelenie",
je tým istým tajomstvom, ktoré sa musí udiať aj v každom z nás. Aj my sa musíme učiť - ako Boh! - spojiť ducha s telom.
Inkarnácia a integrácia - obe tajomstvá sú vlastne identické. Duch svätý by chcel aj v nás dosiahnuť jednotu tela a ducha.
Urobil to v Máriinom lone, keď stvoril Ježišovo telo, a presne to isté by chcel urobiť aj v nás.
Kedy sa sexuálny vzťah stáva "zlým"? Vtedy, keď si isté časti nášho života chceme ponechať pre seba a nezjednotiť ich s ostat-
nými. Môže to mať mnoho foriem. Ak sa chcem, napríklad, riadiť výlučne "hlavou" a byť "rozumný", môže to skončiť aj zle. Väčšia
časť európskych dejín vďačí za svoju podobu práve tomuto jednostrannému obdivu voči ratio. Duch izolovaný od tela však
môže byť rovnako "zlý" ako telo bez ducha. Nie som predsa iba hlava! Ale nie som iba penis, alebo vagína! Som osoba ako
celok. Moje genitálie sú na to, aby vyjadrili, kým som. Inak robím násilie sám na sebe.
Neverím na rozlišovanie medzi svätým a profánnym. Napriek tomu označujem isté veci a slová za nečisté. Podľa mňa je však
nečistá len špina. Niečo sa môže pošpiniť iba vtedy, keby sa to odštiepilo od celku. Tajomstvo inkarnácie nám hovorí, že všetko
je potenciálne sväté.  Dozvedáme sa z neho i to, že práve telo a ľudské bytie je miestom Božieho zjavenia a stretnutia s božským.
Kresťanstvo je jediné náboženstvo, ktoré verí, že Boh sa stal telom. Bohužiaľ, kresťanstvo bolo už od počiatku - a vidieť
to už v Novom zákone! - akosi zvláštne nepriateľský naladené voči telu. Nerozumiem tomu. Podľa mňa tu ide o subtílny pokus
Zlého podvodne nás odviesť od toho, čo je skutočne dobré. Nie je nič, čo by bolo samo o sebe dobré, alebo samo o sebe zlé.
Akurát cesta, na ktorú sa rozhodneme vydať, môže byť dobrá alebo zlá. Otázka znie: Kam kráčame s našou sexualitou? Čo z nej
robíme? Čo pre nás znamená? Sme na ceste dokonalejšej jednoty tela a ducha? To, čo robíme, podporuje našu schopnosť medzi-
ľudskej komunikácie, našu úctu k druhému a našu zodpovednosť voči iným? Alebo ide predovšetkým o výraz nášho egoizmu a po-
treby vlastniť?
Kresťanská tradícia definovala cudnosť z nejakého čudného dôvodu spravidla tak, akoby šlo v prvom rade o vyhýbanie sa
niečomu, o vyvarovanie sa niečoho za každú cenu. Cnosťou sme zas nazývali to, ak niekto nikdy neurobil chybu. Vidieť to,
napríklad, v prehnanom glorifikovaní panenstva v katolíckej tradícii, hoci panenstvo naozaj môže byť povolanie a dar milosti.
Bolo by možno ale oveľa múdrejšie, keby sme cnosťou nazvali to, ak niekto dokáže vyjsť zo svojej chyby, vďaka nej sa posunie
ďalej a neostane v nej vysieť. Učiť sa môžeme len z vlastných chýb. Možno práve v tom sa skrýva pravý zmysel usporiadaného života.
Práve ten si zjavne vyžaduje veľkú disciplínu, mnoho pokánia, a okrem toho aj veľkú mieru úprimnosti a zraniteľnosti medzi
dvoma ľuďmi. Ak chcú dvaja ľudia ľudsky a duchovne rásť, tak práve sexualita ich môže nakoniec priviesť k dozrievaniu
a ku vzájomnej komunikácii.
Pred niekoľkými mesiacmi som navštívil svojich rodičov. Sú pôvodom nemeckí katolíci, majú približne sedemdesiat rokov
a už roky počúvajú kazety s mojimi prednáškami. Jedného večera, keď sme spolu veľmi dlho a úprimne hovorili, obidvom sa odrazu
objavili v očiach slzy. Uvedomili si, že o mnohom, čo sme spolu prerozprávali, v mladosti ani len netušili, pretože im o tom nik
nepovedal. Uvedomili si, že väčšina manželstiev ich súrodencov bolo len studené a zahorknuté existovanie vedľa seba, hoci -
zvonku videné - si ostali "verní až po hrob". Poslúchli síce zákon, no nikdy neobjavili jeho ducha. Moji rodičia vtedy veľmi osmut-
neli a mama to vyjadrila takto: "Prečo nám nikdy neohlasovali Evanjelium?" Otec na to povedal: "Nezdá sa mi, že by sme spolu
vychádzali nejako zvlášť dobre. Počas 45 rokov manželstva sme sa často a hlboko zraňovali. Nik nám však nepovedal, ako máme
spolu hovoriť a vzájomne vychádzať. Povedali nám len, že máme mať deti a máme si byť verní, kým nás smrť nerozdelí." Mojim
rodičom niekto zatajil silu Ducha a slobodu Evanjelia! Je naozaj zvláštne, že aj napriek tomu existujú ľudia, ktorým sa podarilo
dopracovať k pravej slobode. Hoci, podľa mojej skúsenosti, je ich naozaj len veľmi, veľmi málo.
Súčasná mladá generácia je, pochopiteľne, zasa v nebezpečenstve, že bude robiť chyby na druhej strane. Dnes sa nám ponúka
také obrovské množstvo možností a domnelých slobôd, že človek sa v krátkom čase môže tak roztrieštiť a opotrebovať, že nakoniec
už vôbec netuší, kto vlastne je.
Myslím, že základná pravda kresťanstva je ukrytá v tajomstve vernosti. Nikdy nepochopíme, čo znamená "verný Boh" a nikdy
ho nestretneme, ak neobjavíme aj v sebe samých schopnosť k vernosti a ak nezakúsime verné priateľstvo a lásku u iných.
Pre každého z nás je životne dôležité, aby sme sa aspoň raz v živote do niečoho vložili - inak nikdy neobjavíme hĺbku vlastnej
duše. My sa však vyhýbame ceste do vernosti a do zodpovednosti, pretože prvé, čo nás na tejto ceste postretne, je naša vlastná
temnota a neschopnosť milovať. Keď Ježiš po svojom krste odišiel do púšte, stali sa mu, podľa Markovho evanjelia, dve veci:
"stretol divé zvieratá" - to bolo prvé! - "a anjeli mu posluhovali". Každý z nás by chcel mať anjelov, ale pred šelmami v nás
máme ohromný strach! Každý úzky vzťah s iným človekom je ako zrkadlo, do ktorého sa pozeráme. Medové týždne sa rýchlo pominú
a po nich je každý blízky vzťah dôkazom, že nevieme, ako treba milovať. Najradšej by sme sa tomuto poznaniu vyhli. Máme strach
pred divými zvieratami, ktoré sa skrývajú v našom vnútri - pred našimi agresívnymi, ustráchanými, neistými stránkami, keď je zjavné,
ako veľmi nevieme milovať. Lenže anjelov môžeme stretnúť len vtedy, ak sa odvážime ukázať svojmu partnerovi naše divé zvery,
a keď zažijeme, že náš partner ich akceptuje a odpúšťa nám. Jedno bez druhého nejde! Ak chce niekto objaviť hlbokú krásu skrytú
v každom človeku, ak v ňom chce objaviť neuveriteľnú schopnosť milovať, musí sa odhodlať a vstúpiť do hlbokých a intímnych
vzťahov.
Slovo intimita pochádza z latinčiny a znamená "späť do strachu". Len ten je schopný intimity, kto dokáže prejsť mnohými bránami
strachu. A v nás je toľko strachu, že nie sme schopní milovať, alebo že nie sme hodní lásky! Naša sexualita nás možno preto
tak fascinuje a zároveň straší, lebo tušíme, že by nás mohla vyslať práve na túto cestu do intimity.  

prevzaté
Richard Rohr
Nahý Boh