život v druhom. Na to, aby si bol prítomný, si nemusíš nič „myslieť“ ani ničomu rozumieť. Je to len
o dávaní a prijímaní práve teraz a deje sa to v tvojej mysli. Je to vlastne prenášanie a zdieľanie Bytia,
ktoré zakusujeme ako milosť, dar a vnútorné upokojenie.
S opravdivou vzájomnou prítomnosťou sa vždy spája veľký krok smerom k vnútornej autenticite, pretože
keď sme prijatí s milosťou, prijímame sami seba na najhlbšom stupni, ale zároveň uznávame, že sme súčasťou
niečoho Väčšieho - Bytia samotného. To nám prináša veľké šťastie a hlbokú radosť.
My ľudia sme skutočne spoločensky nákazlivé bytosti, ale často sa obmedzujeme len na „ľudské činnosti“.
Život sa však prenáša na úrovni bytia. Nie div, že my katolíci hovoríme o eucharistii ako o „skutočnej
prítomnosti“. Pretože na tejto úrovni sa prenáša život a energia.
Každému z nás sa stalo presne to isté, keď ste sa po prvý krát zamilovali. Preto je zamilovanie také
vzrušujúce. Zrazu pohľad toho druhého, ktorý na mne spočíva, prijíma ma, s radosťou ma obdivuje, umožňuje
mi cítiť sa sebou samým, vo svojom najlepšom svetle! Kresťania zažijú toto isté, keď spoznajú „skutočnú
prítomnosť“ v eucharistii. Keď naozaj prijímame bytie a pohľad sebaobetujúceho sa Ježiša, posúvame sa na
hlbšiu úroveň nášho bytia. Pripomína mi to príhodu z hinduistickeho chrámu v Indii, kde mi povedali:
„Neprichádzaš sem na to, aby si sa pozeral na Boha, ale aby sa Boh pozrel na teba.“
Zaľúbený človek by povedal: „Nepoznal som sám seba, kým som sa nespoznal tvojimi očami.“ Alebo:
„Nedokázal som prijať seba samého, kým som nepocítil tvoje prijatie.“ Pretože my ľudia sme takí krehkí
a tak veľmi potrebujeme vzájomnú lásku a prijatie. Ježiš však hovorí:
„Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“. /Jn 20;22-23/
Koľko moci nad nami navzájom nám Boh dal! Dostali sme moc prijímať od druhých lásku, ale aj prekliatie,
utvrdzovať jeden druhého, ale aj zapierať sa. To sa stáva našou bránou k prijímaniu, ale aj k ignorancii
božského.
Aké veľké riziko Boh podstúpil! Aký smutný musí byť, keď nevidí pravdivých ľudí, ktorí by boli zrkadlami
pre novorodencov, pre okrajové skupiny, homosexuálov, postihnutých ľudí, mrzákov či takzvaných hriešnikov
a kriminálnikov.
Mať bezprostredný kontakt s dokonalým Druhým znamená poznať samého seba tým najhlbším a najpravdivejším
spôsobom. Keď sa celkom otvoríš pre úplný a dokonalý pohľad Toho, ktorý pozná a prijíma všetko, staneš sa
nezničiteľným.
Keď sa naučíš, ako prijímať jeho dokonalý pohľad, ako byť jeho zrkadlom, potom hlas ľudského davu,
dokonca ani tie negatívne, ťa nebudú môcť zraniť. Najlepšie to vyjadril Majster Eckhart:
.....“oči, ktorými sa pozeráš na Boha, sú tie isté oči, ktorými sa Boh najskôr pozrel na teba.“
Stáť pokorne pred Božím pohľadom nielen sceľuje dušu, ale aj zjednocuje túžby. Toto vysvetľujem, keď učím
o kontemplatívnej modlitbe. Oslobodzuje nás to od ...... závratu predstavivosti. Je to vír predstavivosti,
vôľa byť tu, tam a všade zároveň. Stáť pred jedným , primajúcim Bohom nám doslova umožňuje byť sústredeným
a zjednotenými na jednom mieste. Môžeme byť na jednom mieste, môžeme byť tu a teraz. Prestávame sa pozerať inam,
na zajtrajšie šťastie. Teraz, a navždy platí:
„... teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy“.
/Kor6;2/.
Veci skryté
Richard Rohr