To je jedna z najdôležitejších centrálnych úloh duše: stále znova a znova vstupovať do kontaktu s oným Väčším, s Bohom.
C.G.Jung zohľadnil náboženský pohľad voči duši, keď povedal:
"Bol by to klam, keby sme tvrdili, že Boh by sa mohol zjaviť všade,
len nie práve v ľudskej duši. Áno, vnútornosť vzťahu medzi Bohom a dušou vylučuje dopredu danné menejcenné hodnotenie duše.
Je snáď až prehnané hovoriť o niejakom príbuzenskom pomere, ale vo všetkých prípadoch musí mať duša možnosť vzťahu, teda odpoveď
na Božiu podstatu v sebe, ináč by sa nikdy nemohol uskutočniť vzájomný vzťah. Táto odpoveď je, povedané termínom psychológie,
archetypom Božieho obrazu."
Občas sa domnievam, že cítim, že som v podstate nositeľom Boha. Že On je naozaj vo mne prítomný. To však - verím - môžem
zakúsiť len vtedy, keď sa stýkam so svojou dušou. Tento pocit, táto vnútorná istota, že Boh je vo mne, že nesiem Boha v sebe,
mi nemôže byť sprostredkovaný cez nič iné, ako cez moju dušu.
Samé vedenie tu nestačí. Samotné pocity tu nepostačujú. Musí to byť duša, ktorá sa hýbe a sprostredkuváva mi túto istotu.
Nie je to jedinečné, vo vnútri sa zúčastniť onoho Božského, už teraz zakúsiť niečo z toho, čo sa nám definitívne a úplne dostane
až po našej smrti?
voľný preklad