Láska sa najprv podobá na zrkadlo. Zen-majstri hovoria, že zrkadlo nemá nijaké Ja a nijakú pamäť. Ak sa pred zrkadlo postaví
tvár, zrkadlo odrazí tvár. Ak je pred ním stôl, ukazuje stôl. Krivý predmet ukazuje ako krivý a rovný ako rovný. Všetko je presne
také, aké to naozaj je. Zrkadlo neposudzuje, nepretláča vlastné záujmy. Ak niečo príde pred zrkadlo, zrkadlo sa tomu nebráni.
Ak sa to pohybuje ďalej, zrkadlo ho nechá ísť. Zrkadlo je samo prázdne, a preto je schopné prijať iné alebo iného. Nestavia si
žiadne podmienky, kto alebo čo môže prísť a koho alebo čo bude akceptovať. Jednoducho len odráža, čo je pred ním - nič viac a nič
menej. V tomto zmysle je zrkadlo dokonalé. Milujúce a dokonale kontemplatívne. Nesúdi, neodsudzuje, nekoná. Pripomína radu
filozofa Wittgensteina:

"Nemyslieť, vidieť!"

  Ak chceme vidieť tak, ako vidí Boh, musíme byť najprv ako zrkadlo. Ak chceme niekoho alebo niečo prijať, nemusíme
nevyhnutne sami niečím byť. Je to pravdepodobne, jediná cesta, ako sa raz bude dať dospieť k ozajstnej láske. Milovať niekoho
si vyžaduje skoro dokonalú premenu vedomia. Odkedy sa láska začala objavovať ako téma, táto transformácia sa stala cieľom
všetkých zakladateľov náboženstiev, svätcov, mystikov a gurov. Premena vedomia spočíva v tom, že sa musíme oslobodiť sami
od seba. Musíme sa zbaviť tyranie nášho posudzovania, názorov a emócií ohľadom všetkého a všetkých a dostať sa zo zajatia
"bezuzdných bánd pocitov", ktoré vo svojej poézii kritizuje aj T.S.Eliot. Musíme prestať veriť falošným subjektom, ktorými
sme my sami a ktoré majú vo zvyku považovať za objekty všetko a všetkých naokolo - vrátane Boha a vlastnej duše. /Možno práve
preto mnohí západní ľudia nenávidia sami seba a nenávidia aj svoju dušu, ktorú považujú za rozoberateľný, posudzovateľný
a vylepšovateľný objekt./
  Židovský mysliteľ Martin Buber hovoril už v prvej polovici 20. storočia, že s celou skutočnosťou sme nadviazali len vzťahy
Ja-to, pričom sme boli stvorení pre vzťah Ja-Ty. Vzťah Ja-Ty je základným postojom úcty a vzájomnosti, a len vďaka nemu
môžeme stretávať ľudí, veci a udalosti ako subjekty. Spoznávame a spoznáme len vtedy, ak sa aj sami necháme spoznať. Sme dávajúcimi len vtedy, keď môžeme byť aj prijímajúcimi; môžeme brať len tam, kde sme zároveň pripravení k odovzdanosti. Aj preto
františkánska teológia vždy nadraďovala lásku nad poznanie. Dnes však žijeme v období, keď stačí, ak sa o poznanie a o vedenie
usilujeme buď len z čistej zvedavosti alebo kvôli lepšiemu uchopeniu moci.

Vedenie a poznanie sa v rukách ľudí bez múdrosti,
bez milosrdenstva a bez schopnosti rozlišovať stalo diablom. Zo všetkého vytvárame objekty, a preto už ani ničomu nerozumieme. Zabudli sme , čo je poznanie, pretože nie sme ochotní pripustiť, aby nás Boh spoznal, "z tváre do tváre ... budem poznať
tak, ako som aj ja poznaný" /1Kor 13,12/.

Ak by sme boli v Bohu, naše Ja by prestalo byť sebacentrické a vzťahovalo by sa v prvom
rade na Boha. Falošné Ja by tak dostalo šancu na premenu. Ja, sústredené výhradne na seba a vystačujúce si samo so sebou,
musí zomrieť, aby na jeho mieste mohlo povstať nové, oslobodené Ja, ktoré bude od tej chvíle žiť, milovať a konať v Božom
duchu. Človek, ktorý pripustí, aby sa v jeho živote odohralo niečo podobné, si zaslúži pomenovanie "spirituálny".
Možno už teraz lepšie chápeme, prečo všetci svätci bez výnimky žili v sebazapieraní, v obeti, v pokore, v umŕtvovaní a v pôste,
ba dokonca prosili o skúsenosť stroskotania a odmietnutia. Nič /a už vôbec nie momentálne či prechodné nálady, pocity
a potreby/ ich nedokázali odviesť od života prameniacého v samom Strede. Ich seba-negovanie bolo neustálou výzvou pre falošné Ja.
Stratiť falošné Ja a nájsť Boha totiž znamená to isté. Nakoniec boli ničím - "s Kristom ukrytí v Bohu" /Kol 3,3/. Konečne sa
začali podobať prázdnemu zrkadlu schopnému vďaka svojej prázdnote prijímať pravdu.

prevzaté
Richard Rohr
Nahý Boh