toto slovo "osobu". Môže to znamenať, že každé indivíduum je akousi maskou väčšej skutočnosti.
Pôvodne sa toto slovo vzťahovalo na divadelné masky, cez ktoré sa grécki herci prihovárali publiku /presonare znamená zvukom
prenikať cez niečo/, aby ich tak bolo lepšie počuť. Kresťanskí filozofi a teológovia používali toto slovo na odlíšenie indiví-
dua od skupiny. Každá osoba bola chápaná ako jedna z "Božích masiek"; ako dych a hlas prechádzajúci cez masku; ako obraz
nejakej väčšej pravdy.
Svoju vlastnú osobu-bytie dokážem spoznať len vtedy, ak budem rešpektovať vzťah Ja-Ty,Toto je taká základná pravda, že ju dokonca hneď v prvej otázke vyslovil aj náš starý a už aj staromódny
ktorý mi v konečnom dôsledku môže sprístupniť len Boh: ako subjekt subjektu, z tváre do tváre, ako milosrdenstvo,
ktoré odmieta súdiť alebo znevažovať iných. Ak nespoznám Boha, ak ho nebudem milovať a slúžiť mu, nikdy sa nemôžem stať
skutočnou osobou.
predkoncilový katechizmus.
Moja osoba ako bytie stojí v priamom spojení s Božím bytím. V prvej kapitole Biblie sa hovorí, že som bol stvorený na obraz
Boha. Moje "Ja som" je výrazom a dychom onoho večného a dokonalého "Ja som" vysloveného Stvoriteľom. Každá láska a kontemplácia
je životom vychádzajúcim z tohto bytia, z bytia, ktoré predchádza akémukoľvek konaniu a vedie ho k naplneniu. Som milovaný,
alebo - ešte lepšie - som láska ešte prv, než urobím čokoľvek správne alebo nesprávne, dôstojné alebo nedôstojné, dobré alebo zlé.
Povedané filozoficky: - ontológia /učenie o ľudskom bytí/ stojí nad morálkou. Nanešťastie , inštitucionálne kresťanstvo prenieslo
všetku váhu na morálne požiadavky, a práve preto prišlo o skutočnú silu a základ pravej morálky. Láska jednoducho znamená byť tým,
čím sme v Kristovi! Ako Boží synovia a dcéry máme jedinú objektívnu identitu - a tou je láska. Boh v Kristovi vzal na seba ľudské
telo, aby nás naučil tejto identite. Krst je teda symbolom a sviatosťou premenenia k pôvodnej pravde, ktorá sa stala telom.
Svätosť nie je ničím iným ako konaním pravdy v láske /Ef 4,15/. Ak sa chceme vrátiť ku koreňom, musíme sa naučiť existovať
ako dospelí kresťania, ktorí žijú, veria a konajú na základe toho, čím už sú v Kristovi. Hriech znamená žiť z niečoho iného:
z falošného Ja. Pravé alebo transcendentné Ja sa prebudí, keď nás láska vyvedie z falošnej sebavzťahovačnosti, čím sa naše vnútro
postaví na celkom inom základe. Byť schopný lásky znamená možno menej rásť, no o to viac prijímať. Nájsť Boha a stratiť seba
znamená to isté, pretože, ako hovorí Ján: "On v nás a my v ňom" /Jn 17, 22/. Západné náboženstvo malo vždy tendenciu objektivizovať
a kúskovať Boha /ako aj všetko ostatné!/, čo malo katastrofálne dôsledky pre kresťanstvo, pre modlitbu a aj pre úprimnú Božiu lásku.
Týmto všetkým sa usilujem povedať, že sme si zvolili veľmi nesprávnu pozíciu. Biblia to nazýva hriechom, psychológia hovorí
o inflácii ega, filozofia to formuluje ako dualizmus alebo ako individualizmus. Thomas Merton píše o falošnom živote nepravého Ja.
Hoci to znie naozaj neuveriteľne, väčšina z nás žije takto celý život! Niet divu, že láska sa stala nemožnou. Fikcia, ilúzia a lož
sa pokúšajú preniknúť do lásky a robiť dojem "morálky". Preto sa musíme vrátiť späť k stredu a tam spoznať, že sme len maskou,
fragmentom a - neuveriteľne požehnanou! - časťou celku. Je oveľa lepšie byť pravdivým fragmentom ako falošným celkom. Z takejto
pravej identity sa láska opäť stane možnou. Vrátiť sa k tomu, čím naozaj sme, nie je teda žiadna prehnaná požiadavka, najmä ak si
uvedomíme, že je to jediné možné oslobodenie a bez neho nemôžeme urobiť nič. Nech už v našej službe alebo v našom spoločenstve
urobíme čokoľvek, ovocie to prinesie len do tej miery, do akej žijeme a konáme s ohľadom na pravdu celku. Radikálna jednota
sa prejavuje nakoniec ako najhlbšia úroveň spätosti so všetkými ostatnými osobami, udalosťami a vecami. Dnes by sme tom nazvali
solidarita alebo sympatia v zmysle spolu-utrpenia.
prevzaté
Richarh Rohr
Nahý Boh