Lapide:
Myslím, že oba spôsoby myslenia západného sveta môžeme
redukovať na grécky a židovský.
Grécky spôsob je buď-alebo, a ten bohužiaľ infikoval celý Západ.
Najlepším príkladom je Nový zákon.
Existuje buď vykúpenie alebo zatratenie, sú deti svetla a deti temna.
Je to čierno-biela maľba, ktorej fantázia nesiaha ani k šedým odtieňom.
Povedané inými slovami: buď mám pravdu a potom ty a všetci ostatní
pravdu nemáte, alebo naopak. Ale ja predsa nemôžem nemať pravdu,
Bože chráň, myslí si priemerný egoista.
V židovskom spôsobe myslenia, a najlepším dokladom toho je
hebrejská Biblia , je typické ako-tak.
Najväčším izraelským kráľom je Dávid, a je tiež cudzoložník;
Korach je najväčší rebel proti Bohu a Mojžišovi,
a jeho synovia sa považujú za tvorcov najkrajších žalmov.
V židovskej Biblii neexistuje čierna a biela, iba škála 3 000 nuancí šedej.
Čierna ako totálne zlá a biela ako totálne dobrá neexistuje.
Existuje ľudstvo, ktoré je relatívne a pohybuje sa v rôznych odtieňoch šedej
a neexistuje buď-alebo, lebo to je len u Boha.
Mikuláš Kusánský, veľký kardinál 15. storočia, hovorí dvomi slovami –
Boh je coincidentia oppositorum – splynutie všetkých protikladov,
to, čo Váš veľký predchodca Maharal, rabbi Löw z Prahy,
v 16. storočí formuloval možno ešte lepšie.
Hovorí: protiklady v živote v podstate neexistujú, len dva rôzne aspekty pravdy.
Uvádza to krásnym spôsobom, podobenstvom:
Hebrejská Biblia začína slovom „Bereschit“, prvým písmenom je Beth.
Prečo Biblia nezačína prvým písmenom Aleph, keď by to bolo logické,
prečo práve Beth, ktoré je druhé? A pretože si trikrát prečíta prvú stranu,
vidí, že dvojka je kľúčom k celému svetu: Boh stvoril Zem založenú na pároch.
Začína to svetlom a tmou, nebom a zemou, slnkom a mesiacom,
pevninou a morom, faunou a flórou. Prečo ale všetko spočíva v tejto dvojakosti,
ktorá je v skutočnosti jednotou vo dvoch?
Pretože každá druhá polovica nespočíva len v kontraste,
ale pomáha porozumieť sebe samej. Nebola by noc, pokiaľ by nebol deň,
more, pokiaľ by neohraničovalo pevninu, žena, ktorá by cez muža nebola ženou.
Spojenie oboch je Božské, je to tá božská sila, ktorú z nedostatku iného názvu
voláme láskou, vzájomnou príťažlivosťou, chuťou stať sa jedným v dvoch,
ako to chcel Boh.
Voľný preklad
lazar44·16.05.2017 18:21
Henri de Lubac, francúzsky jezuita, jeden z najväčších
teológov Druhého vatikánskeho koncilu v šesťdesiatych
rokoch 20. storočia, povedal,
že existujú dva rôzne prostrednosti vo výklade Písma.
Prvú z nich opisuje ako otrepaný moralizmus
a zbožnosť tých, čo nikdy neštudovali historické
a antropologické prostredie, do ktorého bolo Písmo
vsadené /pokušenie konzervativizmu/.
Je to len srdce a málo rozumu.
Je to milé a nežné, ale nemení to dejiny.
Popravde, nikdy to nebude mať účinok na človeka,
ktorý je aspoň trochu vzdelaný, a ľahko sa to stane
zásterkou pre obrovské množstvo pýchy a predsudkov.
Druhá prostrednosť je podľa neho výklad Písma
zúžený na historicko-kritický pohľad tých, čo nemali
nijakú skúsenosť s Bohom /pokušenie progresivizmu/.
Ide zvyčajne o "osvietené" formulácie ľudí,
čo nemajú nijaký vnútorný zážitok,
ktorý by v nich prebudil realitu duchovného sveta.
V skutočnosti viac o Bohu rozprávajú ako ho milujú.
Jedinou možnou cestou je nahradiť Ducha listom papiera,
vnútornú autoritu rovnicou,
skutočné poznanie vzdelaním.
Je to len rozum a málo srdca.
Dozvieme sa, čo Gréci skutočne mysleli
a či to Ježiš naozaj povedal,
čím často odovzdávame kontrolu rozumu,
ale srdce sa nedozvie nič očarujúce a nové.
Prevzaté z knihy
"Veci skryté"
Richard Rohr
Keď niekto ku mne hovorí s akýmsi misionárskym vedomím, často to vnímam ako nátlak.
Poznám ľudí, ktorí si myslia, že musia obrátiť celý svet.
No keď sa im bližšie prizriem, mám dojem, že bez svojej misionárskej zanietenosti nie sú ničím.
Sami seba vnímajú sa len podľa svojho misionárskeho poslania.
Uvedomujem si, ako mi často idú na nervy. A mám dojem, že svoju vlastnú neistotu a pochybnosti
vo viere prekonávajú tým, že sa usilujú druhých obrátiť na svoju vieru.
Za ich misionárskou horlivosťou sa často ukrýva strach, že by ich vlastná viera
mohla byt len fatamorgána. Aby sa vyhli tomuto strachu, musia každého, kto im vojde do cesty,
presviedčať o vlastnej ceste. Takto „typický misionár" nepripustí názor iných.
Cíti potrebu obsiahlo a zoširoka vysvetľovať, ako musím veriť a k akému hnutiu sa musím pridať,
aké metódy meditácie mám praktizovať, čím sa mám živiť. Inak pôjde všetko dolu kopcom.
Takí misionári často zanechávajú vo mne pocit viny, ak neprijmem ich posolstvo.
Vôbec nie je jednoduché sa od nich dištancovať a veriť vlastným pocitom.
Prevzaté: "Bojovník a priateľ."
Anselm Grun OSB
...
Zvyčajne na začiatku stojí zážitok vyvolenia alebo vybratia.
Akoby sme nemohli začať, kým sa nejakým spôsobom nedozvieme,
že sme výnimoční a máme výnimočnú silu. Až vtedy sa náš
charakter skutočne rozvíja.
Zamyslime sa nad tým množstvom príbehov o tom, ako si Boh
vyvolil ľudí. Napríklad Mojžiš, Abrahám a Sára, Dávid,
Jeremiáš, Gedeon, Samuel, Jonáš a Izaiáš. Alebo aj samotný Izrael.
A oveľa neskôr Peter a Pavol, a obzvlášť Mária.
Boh si vždy vyberá ľudí. Boh si týchto ľudí nevyberá predovšetkým
na splnenie nejakej úlohy, aj keď sa to tak na prvý pohľad javí.
Boh si ich vyberá, aby skrze nich mohol byť prítomný v tomto svete.
Boh potrebuje obrazy. Boh potrebuje ľudí, ktorí sú použiteľní
ako nástroje. Tieto nástroje však musia vedieť, že nie sú samy,
že nerobia len svoju vlastnú vec, ale Božiu vec.
To vysvetľuje štandardnú prvú vetu: "Nebojte sa",
ako aj zvyčajné záverečné slová
"Budem s tebou" /porovnaj napr. Mojžiša v Ex 3, 11/.
Byť vyvolený neznamená, že Boh miluje jedného viac ako
druhého alebo že niektorí sú lepší ako tí ostatní.
Zvyčajne sú to celkom obyčajní ľudia, takže je jasné,
že ich sila nie je ich vlastná. Ako hovorí Pavol:
"Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi"/1Kor 1,31/.
Boh nemiluje jedného viac ako iných a nikto nemá vyššiu
hodnotu ako ostatní. Boh si vyvolil niektorých ľudí,
aby komunikoval vyvolenie všetkým ostatným!
Toto je paradox, pochopenie ktorého často vyžaduje
veľa času /prečítaj si príbeh Jonáša/.
Ty privádzaš iných do hĺbky, do ktorej si ty sám bol vovedený.
Celú jedenástu kapitolu Listu Rimanom venuje Pavol vysvetleniu
toho, že Židia boli vyvolení raz a navždy. Toto vyvolenie
nikdy nebude odvolané. Boli však vyvolení kvôli pohanom
a celému svetu: "...ak je svätý koreň, potom aj ratolesti ...
... nie ty nesieš koreň, ale koreň teba/Rim 11, 16.18/.
Inými slovami-to, čo je najskôr výlučnosťou,
sa nakoniec stáva prostriedkom pozvania a prijatia všetkých!
Aj toto je paradox, ktorý sa učíme pomaly.
Aj Pavol musel o ňom presviedčať Petra /porov.Gal 2, 11-14/.
Dokonca sám Boh musí vstúpiť do deja, aby sa Peter
poddal /porov.Sk 10, 9-43/.
Niekedy sa aj "pápeži" učia pomaly.
Keď sme my sami nevyspelí, uprednostňujeme "výlučné vyvolenie",
čo znamená uprednostnenie seba pred inými.
V princípe to znamená, že môžeme premieňať ľudí len do tej
miery, do akej sme my sami premieňaní.
Môžeme viesť ostatných len potiaľ, pokiaľ sme sami zašli.
Nemôžeme inému človeku povedať, že je dobrý alebo výnimočný,
a utvrdiť ho v tom, pokiaľ o tom sami nie sme silno presvedčení.
Keď sa zbavíme svojho "narcistického zamerania na seba",
prestaneme sa snažiť byť v centre diania a budeme mať kopec
času a energie na vyzdvihovanie výnimočnosti a silných stránok
iných. Len milovaní ľudia môžu dávať lásku ďalej.
Ak nechápeme vyvolenie ako "otvorené prijatie",
náboženstvo sa takmer vždy stane exkluzívnym systémom,
ktorý vylučuje "nevyvolených", "nehodných" alebo "nečistých".
Myslím, že na to máme dosť dôkazov.
Náboženstvo sa stane akýmsi "vlastníckym systémom"
namiesto toho, aby svetu prinášalo dobrú zvesť,
ako to robil Ježiš.
Každý druh "výlučného vyvolenia" vedie k tomu,
že "Vyvolení" nevidia svoje vyvolenie ako dar pre ostatných,
ale len ako dar pre seba samých. Končí sa to veľmi samoľúbym
a sebestačným náboženstvom.
Chcel by som vás povzbudiť, aby ste si našli čas a prečítali si
Knihu Deuteronómium 7, 7-10 a List Rimanom 11. Mojžiš a Pavol
sa tu nádherne učia, o čom je vyvolenie a výber. Cieľom nie je,
aby sa vyvolení cítili lepší ako ostatní alebo aby sa vytvorila
spoločnosť nadradených.
Skôr je to stretnutie slabých a zranených, aby sa ukázala
Božia sila v premene a uzdravení. Bohu patrí všetká sláva.
Skutoční veriaci vedia, že sú "hriešnou menšinou",
kvasom, soľou, a svetlom /porov.Mt5,13-16;Lk 13,33/.
Ako sme mohli prehliadnuť také jasné Ježišove vyjadrenia
na začiatku jeho prvého vystúpenia a v podobenstvách?
Kvas nie je cesto, soľ nie je jedlo
a svetlo neosvetľuje samo seba.
Ježiš vedel, kto bude najlepšie zosobňovať jeho posolstvo:
"Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov,
aby sa kajali"/Lk 5,32/.
Životy svätých nikdy nepoukazujú na nich samých,
ale vždy ich prostredníctvom na Toho, kto ich
vyvolil, pôsobí cez nich a miluje ich.
Prevzaté, krátené
Veci skryté
Richard Rohr
Naposledy upravil lazar44 dňa 2017-05-18 16:57 GMT
Naposledy upravil lazar44 dňa 2017-09-15 07:59 GMT