áska? Láska neexistuje! Je to len Chemická reakcia!??
Myšlienka ktorá zaznela počas obyčajnej cesty vlakom. Ak spolucestujúcich poznáte, cesta vám ubehne určite rýchlejšie. Týchto našich spolucestujúci poznám, dá sa povedať vcelku dobre. Boli dvaja, študenti a viedli medzi sebou konverzáciu, v ktorej zaznela aj chemická reakcia... Rozprávali sme sa o škole, ako známky, maturita a mnoho iných diskusií. Boli zaujímavé ale tento výrok ma úplne dorazil, vykoľajil. Išlo tu o to. Bavili sa o internátnom živote. Aký je zaujímavý, čo nemôžem poprieť alebo vyvrátiť, poznám to aj z vlastnej skúsenosti, nezabudnuteľné zážitky zo stredoškolského internátu a samozrejme nejaké tie zážitky už aj z vysokoškolského života ktoré som už mal možnosť „okukať“. Medzi týmito zážitkami spomienkami sa diskusia rozvinula aj do tematiky vzťahy.
„Vzťahy, čo sú to vlastne vzťahy? Podľa mňa to je najväčšia...“ môžeme si domyslieť.“ Nechápem, nepochopím ako sa môže niekto z niekým furt ľuľkať, ty moje zlatíčko čo by som bez teba robil atď. atď.“ Druhý chalan na to: „ Presne tak čo na tom ty s prepáčením tupci, blbci, môžu vidieť, a ešte sa z toho tešiť, mať z toho radosť, každý večer čakať keď mi tá, ten „miláčik“ zazvoní a mne stačí ... a som spokojný, nič viac nehľadám, to je čo my stačí, chcem žiť, užívať si, pokiaľ žijem a potom keď už budem mať toho dosť, keď už budem na konci, tak možno si nájdem nejakú tú tetušku no a možno sa aj zoberieme vlastne načo sa zobrať, to už nie je v móde ale, aby ľudia nepovedali...
No ostal som mimo. Láska, tá vlastnosť, ktorú vlastní každý jeden človek. Mnoho ľudí vidí v ich láske zmysel svojho života, vidia v nej niečo čo môže zmeniť aj toho najzatvrdnutejšieho človeka na osobu citlivú, osobu vnímavú, úplne inú bytosť. Dovtedy som nepoznal takýto pohľad na svet je to smutné ale existujú aj takýto ľudia...
Láska neexistuje? Ja a nielen ja ale mnoho iných ľudí ju môže vidieť na mnohých miestach. Lásku, každý jeden z nás, či malý, či veľký, môže pozorovať napríklad na železničných staniciach. Môžeme ju vidieť na netrpezlivom dievčati ktoré z toľkým nadšením, toľkou trpezlivosťou čaká na železničnom nástupišti, ako sa zvykne písať vo vagónoch: „Dokiaľ vlak nezastaví a neotvoria sa dvere vozňa a už konečne z nich vystúpi, osoba ktorú tak netrpezlivo očakávala pustí tašky, samozrejme opatrne aby neporozbíjal darček pripravený alebo kúpený pre ňu: Z LASKY. Chytí ju a vyobjíma. A na tvári spomínaného dievčaťa sa objavia slzičky šťastia...
Vidíme ju v letiskových halách, Kde mnoho rodinných známych, ktorý v týchto letiskových halách taktiež a znovu netrpezlivo očakávajú príchody svojich, detí , rodičov a neposlednom rade aj príchody svojich drahých priateľov, priateliek ktorým by radi zniesli aj modré z neba keby to vedeli, alebo keby boli schopný to uskutočniť. Láska ešte stále neexistuje?
Láska robí ľudí ľuďmi. Ako nemôže existovať, keď vidím dvoch ľudí, ktorí boli spolu a ak sa mali radi, tak aj po čase môžu alebo aj cítia niečo k druhej osobe, môže to byť priateľstvo, určitý kúsok, vnútri ktorom druhá osoba zanechala kúsok, seba...
Lásku môžeme vidieť aj už možno už pár ročných manželom ktorí, prvý krát vidia to maličké, bábo ich LÁSKY. Manžel sa pozrie na svoju manželku a povie jej:“ Milujem ťa, ďakujem že si mojou polovičkou už jeden, dva , tri a možno viac rokov, ďakujem že ťa mám a že máme toto maličké stvorenie.“ Stále len chemická reakcia, alebo len potreba zabezpečenia potomstva, splnenie ekonomicko -reprodukčnej funkcie rodiny ?...
Ľudia sme rôzny. Ani ja nie som najlepším človekom, mám svoje chyby, všetci máme chybičky „krásy“ bez ktorých by sme ani ľuďmi neboli, vieme o nich. Skúsme sa nenechať nimi ovplyvňovať a povedať veriť v lásku, lebo láska vie človeka aj toho najtvrdšieho, zmäkčiť, zmeniť o 180 stupňov...
Láska je pravým šťastím človeka, láska je najkrajší cit. Radosť aj bolesť , všetko znáša, A milovaným byť je preto našim najväčším šťastím. Dvom srdciam vo svete je predsa ľahšie žiť, do smrti si verný byť, to je najdrahšie... Dvaja na všetko, na lásku, život, na boj i bolesť i hodiny šťastia, na život a na smrť, dvaja... (Johane Wolfgan Goethe
