Za mnou sú tri intenzívne dní. Malo spánku, veľa slnka, pohody a kúpania a hlboký rozhovor, teda dva. Taká bežná stanovačka s deťmi z  "decáku".
Jeden rozhovor bol prejavom dôvery a prijatia mňa samej a ku mne. Vážim si ho a je teda len a len môj. O tom druhom napíšem trochu viac. Aj keď bol hlboký a intímny. Začal neskoro v noci, tak to občas býva. Veď sa aj vraví, že noc má svoju moc.
Noc pred tým nespal, respektíve nemohol zaspať. Trápili ho veci okolo vzťahu s priateľkou. Tú má už rekordne dlhý čas. Vo vzťahoch totiž hľadá iné veci, ako dievčatá, s ktorými sa o vzťahy snaží. Bavíme sa na plno o týchto veciach a plynulo sa ponárame do hĺbky. Niečo sa zmenilo v ich vzťahu po smrti jeho mami, pred pár týždňami. Očakával od nej viac podpory. Problém je však asi trochu inde. Ešte pred týždňom o tej strate nebol nachystaný rozprávať. No teraz je ten čas a ja viem, že budem súčasťou smútenia. Jeho výpovede sú spontánne, no občas hrávame takú hru na otázky, ak sa chcem dostať niekam trochu inam. Teda k primárnemu problému. Pravidlá poznáme obaja a  tak začíname pomerne rýchlo. Dopytujem sa veľmi intímne veci o okolnostiach a pocitoch, tie sú naše. Plynule prichádzame k podstatnej veci. Viete si predstaviť, že máte mamu a máte ju len na pár týždňov v roku a potom ju stratiť ešte skôr, ako ste sa stihli s tým všetkým, ako tak popasovať ? Donedávna žil s veľkou krivdou z opustenia. Nedokázal si predstaviť prijať a odpustiť rodičom. Len nedávno prišiel zlom a len po pár týždňoch mama ochorela. Začal ju prijímať a ona začala odchádzať.  Strácal zas a bol voči tomu znova  bezmocný tak, ako pred tým. Na konci toho všetkého dostal však dar. Ktorý nedokázal pochopiť.
Tesne pred tým, ako mama odišla ho požiadala o odpustenie. A on tak celkom netušil, čo by akože mal odpustiť. Ale mama aj keď možno ju celý svet považuje za mamu "zlu", predsa len vie aj keď je mamou len na pár týždňov v roku. A tak sme rozprávali o odpustení o tom, čo všetko môžeme odpustiť a prečo je to dôležité. A ja sama som sa znova naučila niečo o sebe. O tom koľko toho dokážem ja odpustiť a o snáď aj o tom, že aj niektoré deti v práci majú mami, ktorým treba odpustiť aj keď možno nikdy o odpustenie nepožiadali a ani nepožiadajú. Lebo nemôžu, či nevedia, možno aj nechcú. No mojou úlohou je priviesť deti k odpustenie, lebo neodpuštame zo zhodou na to, aby nám niekto ďalej ubližoval. Ale pre to, aby sme mohli pocítiť pokoj, ktorý odpustenie prinesie.
Niekedy hlboké rozhovory prebiehajú v kresle u psychológa. Inokedy na schodíkoch v kempe. No spoločne majú, že prinášajú obrovské množstvo pokoja a prijatia toho, čo nás v živote stretlo a to nás  obidvoch.