Občas človeka potešia také tie paradoxne veci. Napríklad správa: "zabudla si na niečo." Ja som si ani za nič nemohla spomenúť, na čo som to zabudla. "Zavolať mi". Nasleduje krátke ospravedlnenie a idem na to. Bavíme sa o všeličom a zároveň o ničom. Taký "normálny" rozhovor tínedžera s dospelým.  Pýta sa kedy sa znova stretneme. Dnes je sobota a videli sme sa včera. Dohadujeme sa teda na ďalšom stretnutí.  
    A ja sa tak trochu obzriem za tým včerajším. Na lavičke som videla sedieť budúcnosť deti bez lásky. Ešte minulý rok sa so mnou hral v tábore. Dnes bezcieľne sedí na lavičke v parku. Rozpráva  a klame presne tak plynule, ako pred tým.
   Bolí ma ten pohľad, no ešte viac ma bolí, že neviem, čo môžem spraviť, aby toto nebola budúcnosť deti s ktorými pracujem.  Systém je zlý, no tvoria ho ľudia a mne sa úplne nechce veriť, že ľudia sú zlí. Tak kde sa stala chýba ?