Sme 25 kilometrov od seba. A predsa sú naše svety tak vzdialené. Ja sedím v miestnosti, kde vonia vanilka je teplo a aj pomerne čisto. On sedí doma, no doma sa tam necíti. Necíti, že patrí do osady, jednej z najväčších na Slovensku. No, je to prirodzená súčasť jeho života. Je ťažké pre neho pochopiť prečo je iný, prečo nerozmýšľa, ako oni.
Sedíme čajovni a hráme Story cubes.Takú tú hru, kde hodíte 9 kociek a vymýšľate, rozprávate príbeh, podľa obrázkov na nich. Rozprával o chlapcovi, ktorý vedel čítať a preto sa mu smiali Každý z nás chce prirodzene niekam patriť, byť s niekým, niekomu dôverovať a niekoho môcť ľúbiť. Aj keď my si to často neuvedomujeme. Sedíme v kancelárii a zaznie veta, škoda, že sa nevenujete iným deťom. Tie by si to zaslúžili viac. A ja mám v hlave a na perách otázku. Nezaslúži si každý z nás rovnako niekoho, kto ho bude milovať, prijímať a chrániť?
Vždy pred Vianocami sa zdvihne vlna pomáhania deťom žijúcim mimo svoju rodinu. No oni nepotrebujú hračky, či oblečenie. Potrebujú nájsť prístav lásky a prijatia.
A tak pri mojom vianočnom stole bude tých deti päť.
Krásne Vianoce !