Dnes som svojej mame uvarila kávu. V podstate to robím rutinne. Občas ma "sprdne", že je príliš slabá alebo silná. Nejak to nevnímam. Občas sa "odujem" a poviem, nech si ju teda spraví sama.  
   Chodievame s deckami z mentorského programu raz za tri mesiace na vikend do centra pre mládež. Majú tam kávovar. Minule mi položila otázku, či mi môže cez tento víkend uvariť kávu. Kávu bežné nepijem. Ale tieto víkendy sú výnimkou. Nikdy som sa nad tým nezamýšľala, ale áno, je to tak.
    Tetám sa káva, či čaj nevarí. Vlastne ani mne to nikdy nenapadlo, požiadať tínedžerov v práci, aby mi uvarili kávu. Je to jednoduchý úkon, v ktorom sa ale skrýva veľa. Dôvera, že ťa káva bude dobrá, spoločne učenie sa, ako sa to robí a nakoniec vďaka za z láskou pripravenú "tekutinu". Znie to ako reklama na kávu, no nie je to tak. Je to reklama na vzťahy.
    Denné vidím deti, ktorým chyba varenie kávy a s ním bezpečie, dôvera a taký normálny svet.