Kráčam po chodníku, smerom na Téryho chatu. Opustil som skupinu, ktorá hodlá zdolať Prostredný hrot. Preťažené koleno a poškodená ľavá ruka mi zabránili pridať sa k ním.
Míňam Malý kostol, Veľký kostol, Chmúrnu. Vzbudzujú vo mne  staré spomienky.  
Mali sme priateľa, ktorý nás vodil po kopcoch. S ním som prešiel spomínané.
V mysli som zalovil, kedy naposledy som ho stretol.
Pred malým kostolíkom v Starom Smokovci.
Videl som ho pod stromom, bokom od východu z kostolíka.
Čakal ako vždy, aká  zostava,  sa strete.
Podľa toho zvolil náročnosť trasy a cieľ cesty. Zvítal som sa s ostatnými. Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, že „Martin rozprávkar“ zomrel.
Pozrel som tým smerom, kde som ho videl a on tam nebol.
Zvláštne.  Škoda, že nás naučili, že mŕtvych nemožno vidieť.
Na chodníku som si spomínal na príbehy, ktoré nám rozprával.
Vždy keď sme potrebovali oddych, zastavil a rozpovedal nám príbeh, rozprávku. Pamätám sa na pavúka, ktorý zabudol odkiaľ prišiel,
na medveďa  a človeka ktorý ho urazil.
Na kvietok a jeho krásu, ako argument, aby sa dievčatá nemaľovali.
Spomínal som na trasy, ktoré sme spoločne prešli.  
Žľab do Lomnického sedla.  Širokú vežu v zime.
Baranie rohy a hrebeňovku do Snežného sedla. Tam som išiel prvý krát naviazaný na špagáte. Jeho poučenia o istení človeka predo mnou.
Spomínal som na Svišťovku.
Tam som spoznal genialitu zvierat, ktoré chránili svoje mláďatá.
Po tvári mi stekajú kvapky potu. Sem ta sa k ním pridá kvapka,
kvapka najvzácnejšia. Výron oka, niečo z nášho srdca.  Neviem prečo.
Len tak. Kráčam a spomínam.  Potláčam minulé spomienky, nepatrí sa, aby chlap plakal.
V lúčoch slnka očakávam siluety ľudí na Prostrednom hrote. Konečne ich vidím. Pomaly zostupujem chodníkom a zastavím sa tam, kde sme sa rozdelili. Stretám sa s nimi a rozprávame o všetkom,  čo zažili.
Martin, nezabúdam na to, čo som s Tebou prešiel.
A čo povedať na záver?  Ďakujem.