„Môžeme veriť, že utrpenie nás spraví lepšími?“- spýtala sa znenazdajky.
„Neviem“- odvetil. Vzápätí však dodal: „Vlastne áno, myslím, že áno. Človek nemôže byť dobrý, ak netrpí. Iba v jeho utrpení sa ukáže, či je dobrý alebo zlý.“
„Teda, aby bol človek dobrý, musí byť vždy nešťastný a musí trpieť?“ –naliehala.
„Neviem. Myslím, že musí trpieť, ale určite zažíva aj stavy radosti, ktoré mu pomáhajú toto utrpenie zvládnuť“ –dodal.
„Tak potom chcem byť radšej zlá a nebudem aspoň trpieť“  -zanovito pokrútila hlavou.
„Nie moja milá, trpieť budeme všetci, či už sme zlí alebo dobrí, rozdiel je v tom že utrpenie dobrých sa po smrtí zmení na radosť, ale zlí budú trpieť večne.“
„A ako viem, či som dobrá alebo zlá?“
„To vie len Boh“ usmial sa. „Dobrí sme vtedy ak ho cítime blízko seba, ale aj vtedy, ak ho necítime vôbec. Ak robíme dobré skutky, ak nám tieto skutky z rozličných príčin nevyjdú, ak hľadáme pravdu, ak ju hľadáme a predsa ju nemôžeme nájsť, ak sa modlíme a Boh nás vyslyší, ale aj ak sa modlíme a Boh nás nevyslyší. Dobrí sme zakaždým, keď sa usilujeme hľadať Boha.“
„A ak ho napokon nenájdeme?“
„On si nájde nás“ – usmial sa.
„A ak nenájde?“
„Pozri“, povedal, „medzi nami a Bohom je milión krokov, Boh urobí všetky, ale ten prvý je na nás, rozhodnúť sa musíme my sami.“