Ale ak Boha jesto, tak mu zasvatme cely zivot, hladajme zmysel zivota v obeti, v poslusnosti - nech je nam odporna povrchnost - neuspokojme sa s polovicnym zivotom.

Je naozaj take dolezite, kolko zarabame, ake mame saty, ci auto, alebo kolko mame priatelov? Nie je dolezitejsie kolkym ludom sme boli oporou v najtazsich chvilach zivota? Nie je vari dolezite, ci vieme polutovat zobraka, prijat do srdca trpiaceho - alebo budeme ako knaz a levita v podobenstve o milosrdnom Samaritanovi?

Nie je vari dolezite, ci v utrpeni sa utiekame k sebalutosti, alebo hadam k svojim slabostiam, alebo hadam k zabave a utracaniu penazi? A co tak dat almuznu zobrakovi, co tak slovo utechy trpiacemu? O com je nasa viera? O chodeni do kostola a svateni nedele a tam to i konci?