Ráno si znova natieram nohu a obvíjam elastickým obväzom. Dostávam tabletky proti opuchom a myslím na to, že aj taká prkotina ako branné cvičenie, kde sme sa učili i obväzovacie techniky, sa mi teraz zíde. Na posledných 22 km mi Dr. Majerník požičiava palice. Robím si srandu, že trénujem na starobu chôdzu o barlách, ale vo vnútri sa modlím, aby som to nejak prešla.
Autobusom sa vezieme do Irie Flavie a vyrážame. Stretáme veľmi veľa pútnikov, dokonca aj bežcov. Učím sa chodiť o paličkách. Snažím sa nezaťažovať si nohu a skôr sa opierať o ruky. Nejak to ide, ale vlečieme sa. Monička s anjelskými vlasmi aj anjelskou dušou trpezlivo kráča vedľa mňa. Žartujem menej ako inokedy. Monika mi rozpráva dej akého si filmu, kde v kritickej situácii jeden horolezec odrezal druhého z lana, ten dopadol, nezabil sa, no riadne sa dochrámal. Nemohol chodiť, nohu si obviazal karimatkou a nakoniec sa musel len plaziť cez ľadovec, cez skálie morén, ale do základného tábora sa predsa len dovliekol a zachránil sa. Ja sa mám v porovnaní s ním vynikajúco a to ma motivuje. Nejde sa ľahko, no posúvame sa vpred. Míňame dedinky so štekajúcimi psami a rozkvitnutými záhradami, kamennými krížami a hórreos – kamennými sušiarňami na kukuricu, ktoré pripomínajú kaplnky na stračích nôžkach. Vpredu ich zdobí križ, vzadu fica údajne keltský falický symbol plodnosti. Pohanské magično tu koexistuje s kresťanstvom. Oboje je súčasťou histórie a prežaruje do prítomnosti. Supermarkety sú napr. v nedeľu zatvorené a na sv. omši pri príležitosti sviatku sv. Jakuba by sa mal objaviť aj kráľ s reinou Sofiou. Na druhej strane v Galícii ľudia v komplikovaných životných situáciách vyhľadávajú nielen Božiu pomoc, ale niektorí navštevujú aj meigy – čarodejnice, nástupkyne keltských kňazov druidov.
Praží slnko, kamenné stavby naberajú zvláštny teplý odtieň. Mimoriadne pekné sú románske barokizované kostolíky. V kontraste so sýto belasou oblohou, ponorené do zelene vytvárajú čarovné zákutia.
Krásne počasie je možno dar sv. Jakuba, lebo Galícia patrí k najdaždivejším oblastiam v Španielsku. V Santiagu de Compostela prší priemerne 165 dní v roku. Nám zatiaľ nepadla ani kvapka. Keď nepadá voda zhora, dopĺňame ju nášmu telu z fliaš. Som unavená. Niekto spieva pesničku „taký malý, taký veľký môže svätý byť“ pridávam – taký chromý, taký smädný ... Stretávame pútnikov rôznych národností aj veku. Párkrát sa napríklad míňame s mamkou, ktorá putuje s krásnym asi 7-8-ročným chlapčekom s tmavými iskierkami v očiach a veľkým hnedým svätojakubským klobúkom s mušľou na hlave. Postaršia Švédka malému Španielikovi požičiava ešte drevenú palicu a z malého sa stáva kópia gotických obrazov sv. Jakuba. Akurát že to nie je dôstojný starec s bradou, ale chlapčisko, z ktorého kypí život. Fotím.
Ideme ďalej, vlastne sa vlečieme. Dnešná cesta sa mi zdá nekonečne dlhá. Kdesi v eukalyptovom lesíku klesám do lístia. Už nevládzem. A vôbec, koľko je to ešte do Santiaga? Veď mesto ešte ani nevidno a vraj cez uličky Santiaga je to ešte do katedrály kus cesty. Pijem, zhrýzam muesli tyčinku a vstávam. Ísť sa musí. Veď už mám vyše sto kilometrov za sebou, tých pár už nejak prejdem, aj keby som sa mala plaziť. Blbé je, že v únave a bolesti sa človek viac koncentruje na seba ako na krásu okolo seba. Skúšam sa modliť ruženec, rytmus úderov paličiek sa automaticky prenáša na rytmus šepkaných slov a vytvára z nich rapovú skladbu.
Konečne prvé domy predmestia a kaviareň. Spolu s Monikou sa dopujem svojou najobľúbenejšou drogou a vykladám nohy. Prosím o foto. Určite nikto neuverí, že aj toto je obrázok z púte. Pohoda letná. Úžasnú španielske cafe con leche si vychutnávam malými dúškami. Po krátkej pauze ideme ďalej. Poschodové domy sídliska na predmestí vystrieda píniový lesík a potom nízke rodinné domčeky. Prichádzame na križovatku fatimskej a svätojakubskej cesty. Fatimská je modrá, jakubská žltá. Na krátkom úseku vedú spolu, možno aj Mária a Jakub pobývali krátky čas spolu, veď Mária bola zverená Jánovi, bratovi apoštola Jakuba. Ktovie. Z úvah ma preberie stretnutie s ďalšími pútnikmi z našej veľkoskupiny. Dohodli sme sa totiž, že sa pred Santiagom počkáme a do mesta vstúpime spolu ako procesia. Pohýname sa, ideme po asfaltke a míňame smerovník clínica universitaria a podľa chôdze by sa mohlo zdať, že tam ozaj patríme. Vlečieme sa niektorí na boľavých kolenách, iní s opuchmi, ďalší spálení slnkom s pľuzgiermi na nohách a všetci unavení – okrem Jančiho Majerníka. Ten je živý a v pohodičke, akoby to absolvoval každý deň.
Davmi sa predierame do stredu mesta ku katedrále. Míňame kostoly, prechádzame podlubiami starých domov až sa dostávame do úzkej uličky s dvoma nekonečnými radmi; jeden vedie k úradu pre pútnikov, kde vydávajú osvedčenie o absolvovaní púte, druhý k svätej bráne katedrály. Staviame sa do toho druhého. Posúvame sa pomaly. Asi je to tak už storočia, lebo na múr námestia je pribudovaná dlhá rokmi vyhladená kamenná lavička, na ktorej sa doslovne posúvame. Mám mikrospánky a občas posun prespím. Zobudí ma až láskavé pohladenia suseda a smiech spolusediachich.
Konečne vstupujeme do katedrály. Ruksaky musia zostať vonku, oči si privykajú na prítmie, v ktorom ešte viac vynikne množstvo zlata ukoristeného conquistadormi v Peru, ktoré zdobí katedrálu. Po jednom vystupujeme po schodíkoch a blížime sa k buste apoštola. Modlím sa. Svoje pocity ani z odstupom času neviem opísať. Je to taká divná zmes radosti, únavy, bázne, hrdosti z dosiahnutia cieľa a vďačnosti Bohu, že mi to doprial. To je to, čo mám vnútri. Z vonku do mňa prúdi mystická atmosféra katedrály, vzdychy a radosť pútnikov, čo už stáročia chodia pozdraviť apoštola, objať ho alebo pobozkať na rameno a tým symbolicky ukončiť púť. Alebo ju začať? Začať riešiť svoje problémy, pred ktorými sa možno dlho skrývali, alebo ich potláčali, vyjasniť bolestivé vzťahy, vystrieť sa pred osudom. Premieňať do života to, čo si kto prežil na púti a veriť, že púť vykonaná z lásky za druhých pomôže aj im.
Z poza busty apoštola je vraj najkrajší pohľad na katedrálu – písali v sprievodcovi. Neviem. Nevnímala som to, čo som prežívala vo vnútri bolo silnejšie, ako vonkajšie vnemy. Zostupujeme dolu a ideme zase po jednom k hrobu apoštola Jakuba pokloniť sa človeku, ktorý stál Kristovi nesmierne blízko a plnil jeho vôľu do extrémov. Zaniesol jeho slovo na koniec vtedajšieho sveta a vylial za neho svoju krv. Keď si to pripomínam, hanbím sa za svoje easy kresťanstvo. Koniec. Trvalo to len chvíľu. Keby sa rátal len cieľ, bol by to len okamih, ale cesta sama bola cieľom.

V Albergue sa cítim ako v štvorhviezdičkovom hoteli, aj keď sedím na jednej z horných postelí vo veľkej spálni na treťom poschodí v dome na okraji mesta s minimálne 12 poschodovkami. V mojom kráľovstve mám maličké svetielko, kovovú poličku a úzku polskrinku na kľúčik. S 23 ženami sa delím o 2 WC a 4 sprchovacie kúty. Všetko je čistučké. Luxus. Jedinou nevýhodou je, že keď Vám niekto chrápe do ľavého alebo pravého ucha, nemôžete sa odsťahovať 50 m ďalej do hádzanárskej brány oproti :-).
Večer býva v Arzuy sv. omša pre pútnikov. Pretože kostol upratujú na nedeľňajší sviatok, bohoslužba je v kaplnke asi miestneho detského centra. Na malej ploche sú stoja pútnici z rôznych národov. Spoločné modlitby sa podobajú šumeniu. Počuť pestrý karneval jazykov. Pri znaku pokoja objímam vysokú tmavú dievčinu s tak trochu ázijskými črtami. Keď sa na konci omše kňaz pýta, z ktorých krajín sme, oná tmavá kráska s telom gazely hovorí, že z Peru. Po omši skúšame s ňou anglicko-španielsky napriadnuť rozhovor Volá Norma, žije už niekoľko rokov v Španielsku, je z Madridu a putuje zo Sarrie. Chalan, s ktorým putuje, jej ušiel a už je možno v Compostele.
Zbiehame dole do mesta a hľadáme niečo, kde máme šancu dostať teplú stravu. Monička by rada niečo normálne, ja zas niečo typické z regiónu. Vbehneme do jedného z lokálov a v rohu sedí Norma. Vyskočí od stola, keď nás vidí a ponúka nám svoju pomoc. Nakoniec si prisadneme. Norma pije teplé mlieko s cukrom, vraj ho v Peru pijú na dobrú noc a ja si spomínam, že som ho pila ako dieťa na prázdninách v Dolnej Seči rovnako ako v Peru. Obzeráme jedálny lístok, skladám celú svoju Španielčinu dokopy, vybavujem si nejaké slovíčka z angličtiny a latinské názvy zvierat. Ale i tak veľa toho z ponuky reštaurácie nedešifrujem. Prekladá nám teda Norma. No prekladajte jedálny lístok plný darov mora suchozemcovi. V angličtine či v španielčine, je to pre mňa španielska dedina. Norma to teda skúša ukazovačkami. Ale zahrať v reštaurácii kraba je na výkon na Oscara ... Smejeme sa. Nakoniec si objednávame paellu. Monika vegetariánsku, ja s morským zverincom.
Obsluha je pomalá, ale nevadí skúšame kecať a nabiehame na štandardné témy tridsiatničiek. Drahé podnájmy a chlapi, s ktorými si dobre rozumieme, no nevieme, či sú to tí praví, a oni nevedia, či sme to my pre nich... Riešime dilemu, či ostať vo vlasti a robiť za pár šupov, alebo skúsiť šťastie v cudzine. Otázky, ktorých je niekedy na nás priveľa. A tak ideme do Compostely :-). Svet je malý a ľudia sú si podobní.

Možno preto, že dnes kráčam len kvôli ceste samej, zdá sa mi krajšia ako kedykoľvek predtým. Vinice zaliate slnkom, zvlnená krajina, svetlé lesíky. Míňame veľa pútnikov. Nečudo, veď je piatok a v nedeľu je Jakuba, teda je svätý rok - año santo. A len vtedy možno vstúpiť do katedrály v Compostele cez Puerta Santa (Svätú Bránu), ktorú otvára miestny biskup na prelome Silvestra a Nového roku symbolickým prebúraním múrika. Púť vo svätom roku vykonaná ako pokánie alebo z úcty k apoštolovi podľa pápežskej buly vedie k úplnému odpusteniu trestov za hriechy. Samozrejme za štandardných podmienok pre plnomocné odpustky. Pútnikov na ceste je neúrekom a aj stav sveta napovedá, že ľudstvo má toho za ušami dosť. Stretávame dokonca aj jedného Slováka. Je to riadny pútnik, čo si všetko vláči so sebou podľa hesla omnia mea mecum porto. Ideme chvíľu spolu a dozvedám sa ako to funguje. V batohu si nenesie temer žiadne jedlo, to si postupne dokupuje a po každých troch kilometroch nasleduje malá prestávka. Nečudo, veď prejsť 115 km nie je maličkosť. Vyrazil z Tui rovnako ako my, len ide už dlhšie. Pochopiteľne – s takým závažím...
Po ceste otvorenou krajinou nás čaká jediné mestečko na dnešnej trase – Padrón. Vstupujeme do mesta po moste, na ktorom je upevnená galicijská biela zástava s bledomodrým diagonálnym pruhom. Z áut vystupujú ženy v tmavom odeté ako kedysi naše zemianky. Takto vyzerá tunajší galicijský kroj? Mesto sa chystá na fiestu svojho apoštola. Padrón bol totiž kedysi to, čo Compostela dnes. A mal na to plné právo, veď v Padróne bol hrob sv. Jakuba. Aj samotný názov mesta s tým súvisí. Padrón je odvodené od Pedrón - antického míľnika, na ktorom sa vraj uviazala loď ktorá zázračne priplávala s pozostatkami sv. Jakuba z Palestíny a doviezla telo apoštola, do krajiny ktorú evanjelizoval. Podľa inej legendy ho do Španielska dopravili na loďke jeho učeníci Athanasius a Theodorus a ukotvili ju o pedrón. Onen pedrón sa dnes nachádza v kostole Santiago Apóstol. Aby celé toto rozprávanie dávalo zmysel, treba dodať že Padrón bol kedysi prístav kde ústila rieka Ulla do Ría de Arosa, no v 17. storočí bol zanesený pieskom. V nepokojných časoch prvého tisícročia sa na Jakubov hrob asi zabudlo, kým pustovník Pelayo Angelo a pastieri kedysi v 9. storočí nezbadali zvláštnu hviezdnu žiaru... Hrob bol znovu objavený. No v 10. a 11. storočí ohrozovali severné španielske pobrežie Vikingovia a Normani, preto bolo miesto uctievania Sv. Jakuba a jeho pozostatky prenesené ďalej do vnútrozemia – do Compostely. Toľko legendy.
Platanovou alejou po mäkučkom piesku vstupujeme do prvého Jakubovho mesta. Ideme do kostola, dostaneme krásne pečiatky s loďkou, v ktorej leží Jakub. Za jeho hlavou sedí anjel a nad Jakuba sa skláňajú Athanasius a Theodorus. Samozrejme v pozadí je pedrón a celú scénu ožaruje hviezda. Maličké umelecké dielo. Prejdeme ešte cez rieku k druhému kostolu na návrší, no ten je zavretý.
Usadím sa teda na kamennej lavičke pod platanmi pred kostolom Santiago Apostol, na chvíľu poslúchnem doktorku, vyložím si nohu a driemem. Premietam si „diáky“ z dnešného dňa: krásneho bieleho koňa, vyplašeného zajaca v poli, hrdé Galicijčansky v tmavých lesklých šatách, hus vyvádzajúcu mladé v riečke pri padrónskom moste. Cítim na jazyku chuť dobrej španielskej kávy a som aj hladná, no taká unavená, že sa mi ani vstať nechce. Slnko páli ako papričky z Padrónu. Práve nimi je vraj mesto známe v celom Španielsku. V meste mávajú dokonca paprikové dožinky. Vtedy sa servírujú ľahko opečené papričky ako ruleta. Je to absolútna náhoda, či si vytiahnete ostrú alebo normálne stráviteľnú.
Na obzore sa to zazelená. Nie je to obchodník s ešte zelenými feferónkami. Prichádza obrovská skupina skautov z Južnej Ameriky. Mexiko, Brazília – čítam domovenky na košeliach. Prechádzajú popri mne a starší pán sa ma pýta, či tá noha veľmi bolí. Nejak zo mňa vypadne, že nie, že máme v skupine lekára. Onedlho prichádzajú aj naši. Vbehnú do kostola a po chvíli ideme ešte ďalej do časti Padrónu Irria Flavia. Tam je zaparkovaný autobus.
Keď vidím, ako moja predná susedka v autobuse prezerá ponožky s červenými škvrnami a pozerám sa po ostatných nohách, až sa hanbím, že svoju opuchnutú nohu som brala až tak vážne. Iste nedržím v našej skupine rekord v opuchu. Mnohí sa mi na tom zdajú podstatne horšie. Monička je síce unavená, ale v pohode. Robíme si srandu, že začíname byť rodina, všetci sa navzájom podobáme – chôdzou – šmatlaví, krivkajúci ...
Tešíme sa do postele. Dnes budú postele. Autobus nás totiž vezie na ubytovanie v albergue do Arzúy na francúzskej ceste.

Ráno noha zmenila svoj tvar a pani doktorka, ktorá bola súčasťou nášho zájazdu ako normálna pútnička na dovolenke, ma napriek svojmu osobnému voľnu výborne ošetrila, napumpovala tabletkami proti opuchom a zakázala chodiť. Vyvrtnutý členok. Nohu si mám podľa možnosti vyložiť a šetriť.
Plačem do vnútra, že nedôjdem do Santiaga, že je to možno znamenie zhora, že môj úmysel, za ktorý putujem by bola slepá ulička v mojom živote. Rúcajú sa mi sny a je mi nanič. Hrdlo mám zovreté a Janči nám káže o piatočnom utrpení Pána, našich krížoch vrátane spoznania svojej obmedzenosti. Zoviera sa mi hrdlo. Nariekam nad sebou a pýtam sa Ježiša, či toto má byť ďalšia lekcia vo vyučovaní zážitkovou formou a či som taká blbá, že mi piatočnú látku o utrpení mi musí servírovať takto po lopate. Myslím na chorých, vozíčkárov, starcov pripútaných na lôžko. Na nehody, úrazy, ochrnutia.
Je mi trochu lepšie a začínam myslieť. Možno, že by som nejak mohla ísť aj s mojou nepodarenou nohou. Ale má to zmysel, nedoondím si nohu na celý život? To by bol pekný suvenír z púte – trváci, vydrží možno celý život. Kde je hranica medzi obetou a hlúposťou?
Prezerám si ešte raz credencial, ktorý už asi nepoužijem. Oči mi padli na a caballo – koňmo. Slovko z ktorého som sa prvý deň smiala, že aj keď sa ho naučím v našom 21. storočí ho aj tak nevyužijem. A pozrime sa .... Chodci a jazdci majú rovnakú „predpísanú“ minimálnu vzdialenosť na uznanie púte 100 km. Chce sa mi zrúknuť s Richardom III: „Koňa! Koňa! Kráľovstvo za koňa!“ Zohnať koňa by tu nebol až taký problém. Popásajúcich sa vraníkov sme cestou videli dosť. Dokonca niekoľko aj pri usadlosti neďaleko nášho včerajšieho cieľa a dnešného štartu. Ale … Mozog pracuje ďalej: Ako to tu vlastne s koňmi funguje? Dá sa kôň požičať a niekde inde nechať, alebo ho treba priviesť späť ku gazdovi? Ako budem túto logistickú operáciu vysvetľovať vedúcim zájazdu? Nebudú ma považovať za rozmaznané decko, ktoré si niečo vezme do hlavy a očakáva, že podľa neho sa bude krútiť svet, že sa mu všetci majú prispôsobiť? A zvládnem vôbec cudzieho koňa, na ktorom so nikdy nesedela? Vlastne na koni som sedela asi len 4 razy a z toho som raz zletela z inak veľmi trpezlivej kobyly Lidy 
Vyberám sa za Majerníkom. A ten mi vyberá náhradnú trasu. Spolu s troma ďalšími lazarmi pôjdeme z Caldas de Rei do Padrónu. Pešo.

Začína sa deň, keď máme prejsť najdlhšiu etapu, vyše 30 km z Redondely cez Pontevedru do Barro. Trochu nám trvá, kým z telocvične nájdeme zase mušľu, ktorá nás povedie Caminom. Vychádzame za mestom a ja na chodníku medzi kukuričným poľom a lesíkom zisťujem, že mi „longá“ noha. Naťahujem elastickú ponožku, dobieham Moničku a ideme ďalej. Lesy, osamelé kamenné statky, záhrady s kapustou pestovanou do výšky a samozrejme vinohrady. No dnešný deň má pre nás niečo zvláštne – atlantický záliv. Modré nebo a modré more. Z mora sa pozvoľna dvíhajú zelené pahorky obodkované červenými fliačikmi striech. Úžasné! Foťáky rytmicky cvakajú na mieste s najlepším výhľadom sa striedajú kandidáti na portréty s idylickou krajinou v pozadí. Mestečko sa volá Arcade. Pred akýmisi domom je umelo vybudovaná jaskynka so sochou sv. Jakuba. Pútnici mu tam nechali darčeky, horia tam zapálené sviečky a pri nich sú papieriky s prosbami a odkazmi pre nebo alebo len mená ľudí, ktorí putovali okolo. Na lístok z madridského metra píšem niečo aj ja.
Lesy, stúpanie, klesanie, čas pre ticho a meditáciu, modlitbu alebo pre rozhovor s neznámymi.
Vstupujeme do Pontevedry . Idem do albergue (ubytovne pre pútnikov) po pečiatku. V albergues a kostoloch majú totiž najkrajšie pečiatky :-) Na recepcii je dlhý rad. Je poludnie a pútnici idúci trasu s ruksakmi sa idú o tomto čase zvyčajne ubytovať. Predo mnou je veľká skupina skautov, mám čas sa poobzerať. Toto albergue je vyslovene pekné. Krásny vestibul s veľkou mapou Portugalskej cesty zaberajúcou celú stenu. V strede je umiestnené príjemné sedenie popri zvyšných stenách sú vitríny so suvenírmi a množstvo zelene. Do štyroch credenciálov mi konečne vtláčajú zelenú pečiatku s Pannou Máriou v klobúku a s palicou. Na pozadí je svätojakubská hrebenatka. Vraciam spolupútnikom credencialy a ideme do mesta so záhadnou Madonou. Tajomstvo sa nám odkrýva samo, ba priam bije do očí. Na slnkom zaliatom námestí sa vypínajú dve barokové veže na polkruhovitom priečelí kostola Panny Márie pútničky. Kostol má pôdorys hrebenatky a je zasvätený Panne Márii, ktorá je na hlavnom oltári s Ježiškom v náručí oblečená ako dávna pútnička na Camine. Skrátka Panna Mária v klobúku s mušľou, v plášti a palicou v ruke. Krásna ale zvláštna a spočiatku zdanlivo nezmyselná predstava. Pozriem hore na reliéf pod stropom a začína mi svitať skadiaľ Španieli zobrali predstavu Panny Márie pútničky. Na reliéfe je útek do Egypta – niekoľko stokilometrové camino. Určite to nebolo ľahké. Mária iste vie, čo je to putovať. Najprv Ain Karem, potom Betlehem – Egypt, potom Egypt – Galilea, potom s Ježišom tri roky na cestách. Čo bolo ďalej vieme len v náznakoch. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, teda ďalšie putovanie. Už sa až tak nedivím, že miestni uctievajú Pannu Máriu ako ochrankyňu pútnikov. Pútnické symboly ako mušle, palice, calebazas (nádoby na vodu zhotovené pravdepodobne z tekvíc, ktoré používali dávni pútnici) sú v kostole všadeprítomné ako súčasť výzdoby.
Čoraz viac cítim bolesť na okraji pravého chodidla. Je to tupá bolesť. Futrujem sa Novalginom, veď sme ešte len v polovici dennej etapy.
Pontevedra má 70.000 obyvateľov a je to prastaré mesto založené Rimanmi. Na tieto doby upomína aj názov mesta odvodený od latinského Pontis Veteris (starý most). No do histórie zamilovaní domorodci tvrdia, že ich miesto je oveľa staršie. Vraj ho založil hrdina trójskej vojny Teukros, ktorý po dlhom blúdení pristál na mieste dnešnej Pontevedry. Antického hrdinu dnes pripomína šarmantné námestíčko Praza do Teucro v starom meste obrúbené pomarančovníkmi. Hodím naň len rýchlo očkom. Skôr pozerám po tabuliach s ponukou menu pre pútnikov. Nič vhodné nenachádzame. Vyzerá to tak, že budeme celý deň na „o#######j strave“ – ovocí, vode a muesli tyčinkách. Opúšťame mesto.
Lúky, vinice, les, trochu blata a potom zas slnko, horúce slnko. Ale ideme romantickou krajinou. Prešľapujeme už len z nohy na nohu a v bare v najbližšej dedine si Monička objednáva vegetariánske bocadillo (obložený chlebík) a ja ako tapas chobotnicu. Zvedavosť mi nedá. Galícia je vychýrená kuchyňou z plodov mora, nuž čakám, čo mi pristane na tanieri. Chobotnička je vkusne nakrájaná na jednohubky, pláva v olivovom oleji, je zasypaná paprikou a trčia z nej špáradlá. Jednoduché. Kým môžem povedať aj jednoduché a chutné, musím si na nové jedlo privyknúť. Chobotnicu predsa len človek neje každý deň a trochu mi trvá kým jej prídem na chuť. S chlebíkom a bielym strikom a hlavne s vyše 20 km v nohách som ochotná kŕmiť sa aj týmto čudom. Po krátkej prestávke ideme ďalej.
Polia, cyklisti. Na ceste sa v malých skupinách posúva vpred osadenstvo nášho autobusu. Modrá značka s zo žltou mušľou a pod ňou vystriekaná 50. Pri tomto míľniku sa fotíme. Vyše polovicu cesty už máme za sebou. So svojou boľavou nohou poskakujem od radosti ako španielsky futbalový fanúšik v Južnej Afrike. Na dnes je to všetko – Bohu vďaka.
Pretože pre našu veľkú skupinu bol problém nájsť ubytovanie, autobus nás odváža späť do Redondely. A zajtra nás na toto miesto znova privezie. Cestou si ešte raz prezerám krajinu, malebné pahorky a dediny. Som vďačná, že sedím, ale aj za to, že som išla celý deň a mala možnosť pomaly spoznávať krajinu. Ohmatať ju nohami, nadýchať sa jej, počúvať ťažbu dreva v lese, ale aj šum eukalyptového lístia i príbehy iných pútnikov. Načúvať sebe a Bohu. Vidieť krásu v obyčajnosti.

O Porriño som vnímala ako priemyselné mesto. Camino tam vedie po asfalte pozdĺž priemyselnej zóny. Suchá tráva, poletujúce odpadky, frčiace kamióny, hluk z firiem brúsiacich granit, stavebné firmy, veľkosklady obchodov. Ideme s Moničkou v husom pochode. Slnko pečie. Ktosi sa nás pýta, ako nohy. „Nohy dobré, nálada v kýbli.“ (Aj keby to bolo lepšie naopak – nohy v kýbli a nálada dobrá :-) Aj to je Camino. Modré nebo, čierny asfalt, prach, chodníček úzky ako kladina a povedľa neho jeden a pol metrový kôpor. Zas jeden nákladiak s ŠPZ-etkou PO. Asociácia jasná – Šariš! Bodol by, ale na cervezu nie je ešte čas. A ktovie, aké pivo tu vôbec varia. Jasné, myslím aj na svojich doma na východe.
V Porriñe strácame značku, zas ju nachádzame. Pritom zisťujem, že sa domorodcov treba pýtať nie na Santiago – vtedy sú Vás schopní, keď nevidia ruksak, navigovať na N 550, čo je hlavná cesta vedúca pozdĺž Camina Portugués do Santiaga – treba sa pýtať na Camino a Santiago. Moja celá fráza vylepšovaná každý deň znela nakoniec asi takto: „Hola! Somos peregrinas y buscamos el camino a Santiago. Hablamos un poco español. Podriá mostrarme la direcction?.“ ( Sme pútničky a hľadáme camino. Hovoríme len trochu po španielsky. Mohli by ste mi prosím ukázať smer? Ak tento blog číta nejaký hispanista, nech to prosím opraví)
Pred kostolom v Porriñe nás chlapček volá ku dverám a hrdo nám do credenciála vtláča peknú mariánsku pečiatku. Jeho dedo nás volá dnu a ukazuje nám sochy, ktoré nosia asi v procesiách na sviatky a semana santa. Socha Ježiša aj Márie sú v životnej veľkosti, oblečené do šiat z látky a tuším majú aj prírodné vlasy. Udivuje ma to, no na druhej strane je to možno spôsob, ako si sprítomniť svätých a vidieť ich aj v ich človečenstve. V tichu rozmýšľam, čo znamená byť svätý dnes... a som rada, že sedím ... a som v chládku.
Zas ideme. Svetlé lesy, vinice, mierne stúpania a klesania. Často zastavujeme a pijeme. To, že máme veľa piť sme dostali v „rannom rozkaze“. Dehydrácia je nebezpečná.
V dedinke Mos máme toho dosť. Aspoň ja. A do Redondely je to ešte 10 km. Končíme kdesi na múriku na obecnom námestíčku pod platanom. Monika sedí a ja ležím, pozerám do koruny stromu, praští mi v ramenách a zelené listy nad hlavou sa mi zdajú také pekné. Neviem, či som driemala alebo nie. Viem len, že potom sme šli a cítila som kolená pri klesaní.
Zas sme niekam došli, na zástavkách a smetných košoch už bolo napísané Redondela. Orientovať sa podľa nápisoch na kontajneroch sa môže zdať pritiahnuté za vlasy, ale ono keďže Camino nevedie väčšinou po hlavných cestách, nevidíte tabule názvom obce na začiatku a konci sídla. Preto sa orientujete podľa všetkého, čo sa dá. Podľa nápisoch na budovách, a keď Vám praží na mozog aj podľa smetných košov. Že by sme už boli v cieli? Wow, bolo by fajn. Je horúco. Španieli pozaliezaní, to len my Slovenky sa pražíme na júlovom slnci. Konečne na druhej strane cesty zbadám čiernu hlavu bez ruksaka. Ide krokom trochu váhavým, ale predsa je to človek a vyzerá na domorodca, čo sa vyzná v tomto kraji. Musím ho odchytiť a spýtať sa ho, ako sa volá táto dedina a či sme už na mieste. Môj v horúčave napoly uvarený mozog sa správa ale ako v strese pri maturite a vyplodí len „Dónde estámos?“ Chlapík zdvihne obočie a pozrie sa na mňa ako na Majku z Gurunu.
Nečudo, veď to bola aj otázka ako od Majky z Gurunu pri pristátí: „Kde sme?“. Melie, že nejaká Villa neviem aká, ale Redondela to ešte nie je. Šlapeme ďalej. Zas do kopca a dolu. Konečne vidím tabuľu „Redondela“ objímam ju.
V Redondele nič nie je. Teda my sme tam žiadne pamiatky neobjavili. Ale je tam supermercado, kde som si kúpila asi najlepší pomarančový džús a skvostné mandľové koláčiky. V Cafe Loy Bare nám mimoriadne milá staršia pani pripravila pútnické menu za 6 €. Nič zohrievané, všetko čerstvučké. Šalátik, kuriatko na cesnaku, hranolky, olivy, voda. Bašta. A lekcia španielčiny k tomu zadara – téma potraviny. Hoci len opakujem po šéfovej, čo sa ako volá, veľmi mi to nejde. Miešam šalát s mliekom – lechuga vs. leche . Tliacham nezmysly. Nakoniec si aj tak nepamätám nič. Ale ba, muy rico znamená veľmi chutné a stáva sa frázou dňa.
Došiel náš autobus, či my sme skôr došli k nemu. Berieme si veľké ruksaky a tiahneme do telocvične, kde budeme spať. Dobrú noc!

Časť Camina, ktorú sme prešli my, nie je ani Grand Canyon, ani dych vyrážajúca panoráma z nejakého tatranského alebo alpského štítu. Úchvatné pohľady sa síce občas naskytnú, ale skôr ide o „obyčajné“ putovanie po poľných a lesných cestách cez kamenné dedinky a zelené vinohrady, píniové a eukalyptové lesy, občas po asfaltke. Možno je tu tá obyčajnosť naschvál daná od Boha, aby nevyrušovala od cesty k sebe a od opätovného učenia sa žasnúť nad maličkosťami a tešiť sa z nich. Pre moju uponáhľanú dušičku bolo balzamom, prizrieť sa bližšie na súmernosť píniovej šišky, zhíknuť aké dlhé ihličie majú tamojšie borovice, objaviť, že kivy majú listy ako veľké zelené srdcia a že hortenzie vôbec nie sú smutné kvetiny, ale v ich modrých kvetoch sa môže zračiť nebo. V páľave dňa som mala radosť z vetra a vody v fontánkach pre pútnikov.
No to najdôležitejšie sa deje vo vnútri. Cesta je lemovaná živými podobenstvami a kto má oči na pozeranie, nech sa pozerá. Sú veci intímne a nadovšetko dôležité, ktoré si ako perlu v svätojakubskej mušli donesie každý pútnik. Sú však také osobné, že o nich písať nebudem. Skôr sa podelím s maličkosťami, metaforami o živote nažitými na ceste.

Quince
Bolo to na okraji Porriña, za mostom nad železnicou stála proteccion civil a navigovala pútnikov. (Ak sa nám s kamarátkou podarilo niekde na camine zamotať, tak to boli mestá. Sú horšie značené ako voľná krajina.) Svojou dvojlekciovou španielčinou sa pýtam chlapíka koľko kilometrov je do Redondely, cieľa etapy. „Quince“, znela odpoveď.  Hovorím si potichu číslovky do desať, nič z toho sa mi veľmi na ginse nepodobá. No možno je to galicijština a tam došlo v porovnaní so štandardnou španielčinou k nejakým hláskovým posunom. Ešte raz si hovorím pracne namemorované číslovky do desať. Mhm, že by cinco? Kreslím do vzduchu veľkú päťku. Chlapík pritakáva a ja jasám, že v tej horúčave pôjdeme už len dobrú hodinku. Pri proteccion civil zbierali pečiatky aj ďalší z našej „veľkoskupiny“ a niekoho osvietilo, aby naznačil chlapíkovi, nech to napíše a ... z 5 bola 15.
Vtedy som si uvedomila, ako často sa mi v živote stáva, že to, čo mi hovoria druhí sa snažím stoj-čo-stoj vtesnať do svojich utkvelých predstáv a ideí. Kto v medziľudských vzťahoch vie síce povedať, čo chce on, ale nechápe, čo hovorí ten druhý ponára sa do sebaklamu. Banalita, načítaná a počutá xkrát. Zažiť to v life prenose je iné. Vtedy to so mnou trklo a spomenula som si na pár podobných oveľa tragickejších nepochopení v mojich vzťahoch.
Epilóg: Večer som sadla na karimatku a učila sa číslovky do 30 :-) toľko kilometrov bolo plánovaných na deň. A čo sa stalo? Keď som si išla na miestnu plaváreň večer zaplávať "proti svalovici" potrebovala som 50 centov ako zálohu do skrinky. Samozrejme, že som ich nemala a musela si ísť vypýtať k tetuške do pokladne... Aj keď sa ti zdá, že všetko potrebné vieš, tak nevieš ;-)

Každý dostávame „credencial“– akúsi knižočku, do ktorej zbierajú po trase pečiatky, ktorou sa pútnici preukazujú v Santiagu de Compostela na úrade pre pútnikov aby získali od miestnej kapituly certifikát, že púť absolvovali. Certifikát sa volá compostela a dnes si ju nejeden Španiel priloží k žiadosti o zamestnanie. Údajne tento doklad zamestnávatelia akceptujú ako iné certifikáty zo vzdelávacích kurzov. Cesta do Compostely alebo Camino je totiž naozaj o.i. aj kurz – sebapoznania.
Prichádzame do Tui na portugalsko-španielskej hranici. Obloha je modrá a mesto na kopci sivé. Omietky sa tu nepoužívajú. Domy sú obložené kameňom a spia. Je ticho, vo vetre sa chvejú zdrapy plagátu sa stene. Môže byť tak osem ráno a v 16.000-ovom mestečku ani duše. Hľadáme žltú šípku alebo štylizovanú žltú mušľu na modrom podklade, ktoré označujú Camino a budú nás najbližšie dni na vyše 100 km sprevádzať. Prvá žltá šípka, ktorú vidím, sa môže niekomu zdať ako sprejerský nepodarok na starom múre. Pre mňa je to ale prvý lúč slnka na ceste. Stúpame po asfalte kľukatou uličkou medzi múrami do kopca, asfaltka sa pod chvíľou mení na kamennú dlažbu. Prichádzame k starobylej katedrále. V rannom slnku sa mi zdá odetá do teplej žltej a kontrastuje so sivými domami. Architektúra je strohá upúta ma len Zvestovaním, Narodením a Troma kráľmi zdobený tympanon portálu i sochy kráľov a prorokov dookola. Modlíme sa prvé Anjel Pána. Von. Katedrála je ešte zavretá. Je príliš skoro.
Hľadáme teda iné miesto, kde by sme mohli získať prvú pečiatku a nájdeme bar. Púť teda začíname v bare :-). Majiteľ Café Boby Bar pečiatkuje 47 pútnických pasov. Prvýkrát držím otvorený svoj credencial, ale po bleskových dvoch lekciách Španielčiny pred odchodom som neschopná si ho vypísať. Všetko je v španielčine (a tak to bolo na celom Camine) Dios ayuda y Santiago. Nech Boh a Santiago pomáhajú. Usilovne odpisujem od ostatných, ako sa vypĺňa prvá strana a v svojom nadšení pre jazyky sa učím nové slovíčka. A pie – pešo, tam dávam krížik, en bicicleta – na bicykli, nie, a caballo – koňmo tiež nie. Aj keď ... ovsené vločky mám so sebou, štvornohého krásavca s rozviatou hrivou však nie. No viem tri nové slovíčka, hoci „koňa“ pre komunikáciu v 21. storočí asi potrebovať nebudem.
Kikiríkajú kohúty a vychádzame z mestečka. Víta nás Galícia. Zelená, s kopčekmi na horizonte, kedysi chudobná, tajuplná s veľmi príjemnými ľuďmi. Moja spolubývajúca na výške, hispanistka, povedala, že Galícia jej tak trochu pripomína rodnú Oravu.
Podla miestnej ilustrovanej mapy za dvoma riekami a troma kostolmi sa nachádza cieľ prvého dňa putovania Redondela.

CAMINO PORTUGUÉS

Vôkol je ešte noc, keď sa z autobusu kdesi na severe Španielska na benzínke vypotácajú rozospané postavičky. Umyť sa, prebaliť veci na prvý deň pochodu do ruksaka, nabrať vodu. Hryziem müsli tyčinku, zapíjam ju autobusovou kávou, pozorujem rozbalené kufre a ruksaky na asfalte a v polosnách sa teším zo slobody. Z toho, že som na ceste, preč od laptopu a mobilu, preč od práce aj vzťahov, preč od všetkého ubíjajúceho. Možno podobný pocit zažívali hippies alebo bítnici v rokoch 60-tych, keď utekali od civilizácie a túžili po inom svete nezviazanom konvenciami. Hippiesácky výlet to ale nebude. Keď nastupujeme späť do autobusu, kňaz nám pripomína, že sme na púti. Na púti do Santiaga de Compostela.

Santiago je pradávnym pútnickým miestom odkazujúcim na apoštola sv. Jakuba (Sant Iago) Staršieho, ktorého pozostatky sú podľa tradície v miestnej katedrále uložené. Jakub bol Zebedejov syn a brat sv. Jána. Bol medzi prvými, ktorí nasledovali Ježišovo volanie. Spolu s Petrom a bratom Jánom patril Jakub medzi Kristových dôverníkov. Bol pri vzkriesení Jairovej dcéry, pri Premenení na hore Tábor, v Getsemanskej záhrade pred umučením, kde ako priateľ mal stáť pri svojom Majstrovi keď ho morili pochybnosti a strach, ale zaspal. Zebedejovci boli obaja pravdepodobne výbušní, veď sú nazývaní aj Synovia hromu. Spomeňme si len na príbeh z Písma, keď chceli zvolať oheň z neba na istú dedinu, kde neprijali kázanie o Božom kráľovstve. Navyše Jakub bol podľa všetkého aj ambiciózny, keďže poslal mamičku Salome za Pánom Ježišom, aby jemu aj bráškovi vybavila teplé miestečko v nebeskom kráľovstve. Ako to skončilo, vieme. Po Túriciach aj Jakub prežil zmenu. Kázal v Júdsku a údajne nadšený pre ohlasovanie evanjelia vykonal aj misijnú cestu na koniec vtedajšieho sveta – do Hispánie – dnešného Španielska. Potom sa vrátil sa do Jeruzalema, kde ho dal Herodes Agrippa I. r. 43/44 sťať.
Počúvam nášho sprievodcu ThDr. Majerníka a uvedomujem si, že práve kontrasty v živote sv. Jakuba sú mi sympatické. Nie je to pre mňa mramorový svätý, pokorný a tichý. Naopak musel so sebou a svojou pýchou dosť bojovať. Výbušnosť a ambicióznosť máme spoločnú. Jakubskú cestu si chcem prejsť aj preto, aby som sa ich naučila zvládať a mala odvahu priznať sa ku Kristovi aj na konci sveta.
Prečo sa Santiago volá Santiago je už jasné, ale ako sa tam dostal ten prídomok Compostela?
Ľudová etymológia vidí v Compostele campus stellae „pole hviezd“. Podľa legendy sa totiž istý pustovník v 9. storočí zbadal zvláštnu žiaru hviezd a objavil tak hrob apoštola Jakuba.
Španielski králi si u Santiaga vyprosovali víťazstvo proti Maurom a sv. Jakub sa stal postupne patrónom Španielska. Santiago patrilo spolu s Jeruzalemom a Rímom medzi tri „najsvätejšie“ miesta kresťanstva. V 11. -12. storočí ročne do Compostely putovalo 500.000 až dva milióny pútnikov ročne, čo je pri vtedajšom počte obyvateľstva v Európe temer neuveriteľné množstvo. Pútnici prichádzali zo všetkých častí starého kontinentu a teda aj Svätojakubské cesty sú rôzne. Nie je to len najznámejšia Francúzska cesta, Cesty viedli a vedú zo Škandinávie, východná prechádza Krakovom, ďalšia vedie z Balkánu, iná z Talianska. V samotnom Španielsku existujú štyri najznámejšie cesty už spomínané Camino Francés, Camino del Norte vedúce po severnom pobreží, Viá de la Plata, ktorá začína v Seville a Camino Protugués, ktorým ideme my.