Apokalypsa

Prišiel som do izby k Petrovi. Kľačal na kolenách a čítal dlhú rolku papiera.
"Čo to máš, čo s tým robíš?"
"Ale dostal som taký nápad. Prepísal som si Apokalypsu na jeden dlhý papier.
Snažím sa v nej nájsť záchytné body. "
"A čo s tým potom? Tak, či tak, všetci zomrieme. Aspoň budem kľudne spať.
Nie je dobré, veľa vedieť."
"Nemáš celkom pravdu.  Prví kresťania, boli varovaní pred zničením Jeruzaléma.
Utiekli z mesta a zachránili si život. Myslím, že podobné varovanie môžeme nájsť aj v Apokalypse."
"A načo, ten jeden kus, dlhého papiera?"
"Niekde som počul, že oni rozmýšľali a hovorili, akoby po špirále.
V reči niečo povedali, a po čase znovu o tom istom, ale z iného uhla pohľadu.
Nie ako my. Ty vyrozprávaš dej od začiatku do konca.
U nich to tak nie je. Snažím sa nájsť, začiatky, tých nových rozprávaní.
Potom  rozstrihnem, dám vedľa seba a potom... potom  to možno pochopím.
Biblisti,... tí, tí by ma hnali. Ja sa tu len tak bafkám, nezáväzne.
Našiel som len jednú konkrétnu vec, o ktorú sa môžem oprieť v čase.
Pozri sa tu. Čo ti to hovorí?" Zjav 8;10-11
Tretí anjel zatrúbil: Z neba spadla veľká hviezda, blčiaca ako fakľa.
Padla na tretinu riek a na pramene vôd. Tá hviezda sa nazýva Blen.
Tretina vôd sa premenila na blen a veľa ľudí pomrelo od tých vôd,
lebo zhorkli.
"Palina. Palina....?"
"Hľadal som na nete, lebo som sa dozvedel, že ľudovo sa hovorilo Paline - Černobyle. Vieš, čo bol Černobyl?"
Pozrel som na text.
"Ale podľa toho, .. hovorí sa tu dvakrá o Paline - Černobyle. Zjav 9;1-2
Piaty anjel zatrúbil: Videl som hviezdu, ktorá bola spadla z neba na zem.
Dali jej kľúče od diery do priepasti. Otvorila dieru do priepasti a z diery
vystúpil dym, akoby dym z veľkej pece, až sa slnko i ovzdušie zatemnilo od dymu z (tej) diery.
Mám zimomriavky. Keď máš pravdu tak .... Nemal som odvahu dopovedať."
"Ako by hovoril človek spred dvetisíc rokov o našej technike?
Tanky, vrtuľníky, delá, guľomety."
Ukázal mi ďalšie verše. Čítal som.  Zjav 9;3-11
Z toho dymu vyšli na zem kobylky a dostali moc,
akú majú škorpióny na zemi. Dostali rozkaz, aby
neuškodili tráve na zemi, ani nijakej byline, ani
nijakému stromu, ale len ľuďom, ktorí nemajú na
čelách Božiu pečať. Nemali moc usmrtiť ich, ale (len)
trápiť za päť mesiacov. Mali zapríčiniť utrpenie, ako
keď škorpión uštipne človeka. V tých dňoch ľudia
budú hľadať smrť, a nenájdu ju; budú si želať
umrieť, a smrť od nich ujde.
  Na výzor tieto kobylky mali podobu do boja
vystrojených koní. Na hlavách mali akoby zlaté
vence, obličaj akoby obličaj ľudský. Mali vlasy
akoby vlasy ženské a ich zuby boli akoby ľvie.
Brnenie mali akoby brnenie z ocele a hukot ich
krídel bol ako hukot množstva koňami ťahaných
ozbrojených vozov, rútiacich sa do bitky. Chvosty
mali podobné škorpiónom, so žihadlami, a vo
vo chvostoch mali moc škodiť ľuďom za päť mesiacov.
 Ako kráľa mali nad sebou anjela priepasti, ktorý sa
po hebrejsky menuje Abaddón a po grécky sa menuje
Apolyón (to jest Ničiteľ).
"Nikdy som si nemyslel, že sa to dá takto pochopiť.
Ty si ma vydesil."
"Ak to platí, treba sa podľa toho zariadiť. Tak ako prví kresťania, ak chceme prežiť. Apoštol Ján, to len tak nenapísal. Chcel nás varovať."
"A ak nemáš pravdu?"
"Rád zostanem hlupákom, keď sa to všetko nestane."
Odchádzal som rozrušený.
To sú veci. Čo s tým?

Nahodil som tému: "Budúcnosť."
To nie je také ľahké. Odpovedal Peter.
Budúcnosť v športke, budúcnosť jednotlivca, budúcnosť celého ľudstva.
"Vážne, ale vážne chceš o tom hovoriť?"
Zháčil som sa. Nechápal som dôsledky toho, čo sa pýtam.
Zvolil som to prvé, o čom hovoril.
Snažil som sa, poviem, veľmi som sa snažil, vyriešiť problém: "Lotérie."
Bol som na služobnej ceste. Hľadal som odpoveď. Odpoveď na to, či je možné poznať pravdu aj v tak banálnej vecí. Výhra v matese.
Všímal som si všetko, čo s mojou cestou súviselo.
Hľadal som čísla. Skoro všade. Všetko som zvážil, a rozhodol sa pre konkrétne.
Nemal som možnosť podať tiket, cestoval som. Bol som zvedavý. Zvedavý, či sa to ozaj podarí. To som nečakal, trafil som všetky. Neveril som. Však ma poznáš. Som najväčší skeptik, čo sa toho týka. Po čase, na tej istej služobnej ceste, použil som tie isté pravidlá voľby. Bol som zvedavý. Všetkých päť. Zostal som v úžase. Musel som rozmýšľať. Rozmýšľať nad tým, čo je viac. Je viac získať výhru. /Ako by sa zmenil môj ďalší život?/
Alebo je viac vedieť, že sa to dá, a to má vyššiu cenu.

Môj dobrý priateľ, Peter, je zvláštny človek.
Veľa nenahovorí, ale keď niečo povie, musím o tom rozmýšľať aj doma.
Je trochu tajnostkár. Minule padla reč na tému: zomieranie.
Keď začal, sústredene som ho počúval. To každý nerozpráva.
"Zobudil som sa v noci, na šuchotavé ťažké kroky. Blížili sa ...
Zrazu sa ma dotkol. Pocítil som na pleci zvláštny dotyk.  
Mojím telom prešlo chvenie, od hlavy až po päty. Ako vlnenie.
Pozrel som sa na hodiny: 3,46 ráno. Nechápal som, čo sa stalo.
Otočil som sa na druhú stranu a zaspal.
Na druhý deň, prišla sestra."
"Zomrel dedo v nemocnici."
Spýtal som sa: "A o ktorej?"
"Ráno o 3,46"
" To bol on. Už som vedel, že sa prišiel rozlúčiť."
"A to je všetko?" Spýtal som sa.
"Nie" znela jeho odpoveď. "Mal psa Alana.
Ten trávil, jeho voľné chvíle, spolu s ním."
"Domáci zistili, že z času na čas, ten pes utiekol.
Pri návšteve cintorína, ležal pes na  hrobe deda.
Keď ho chvíľu sledovali, prešiel na hrob jeho zaťa,
a potom domov cez pol mesta."
"Zvláštne. Na cintorín ho nik nikdy nevzal.
Ako vedel kde sú hroby?  Ako ich našiel?
Hroby sú dvesto metrov od seba."
Povedal som:
"To ostane záhadou. Zvieratá nie sú už také hlúpe."
Nabudúce, mu naznačím inú tému.
Možno sa dozviem, niečo iné.