Naša psychika je ako filter: čo do nej vstúpi, to aj ovplyvní, ako vidíme Boha či náboženstvo. Introverti často nájdu Boha v tichu svojej duše – v samote, modlitbe alebo hlbokom zamyslení, kde sa cítia bezpečne a spojení. Extroverti ho hľadajú v komunite, speve, stretnutiach – tam, kde energia prúdi cez ľudí a rituály. Nie je to o tom, kto má "správnu" cestu; je to o tom, čo nám vyhovuje prirodzene.

Emócie to ešte viac komplikujú. V šťastí vidíme Boha ako láskavého otca, v strachu ako prísneho sudcu. Sme schopní byť silnými kresťanmi – milovať blížnych v teórii –, ale rasizmus či homofóbia nás brzdia. Prečo? Lebo viera sa nám mení na dogmatický štít: držíme sa pravidiel, ktoré nám dávajú pocit istoty a nadriadenosti, no zabúdame na srdce evanjelia. Je to ľudské – bojujeme s vlastnými tieňmi a nechceme ich pustiť.

Čo si vyberáme a prečo.
Vyberáme si z viery to, čo nám sedí. Ak máme predsudky, zdôrazníme prísne verše a ignorujeme tie o milosrdenstve. Psychika nám pomáha vyhnúť sa nepohodlným pravdám – volá sa to kognitívna disonancia. Chceme sa cítiť v práve, tak si "upravíme" dogmy na mieru. Boha preto vnímame cez svoje zrkadlo: traumatizovaní ho vidia trestajúceho, zranení túžiaci po láske – zhoviebavého.