Prechádzať vlastným peklom. To nie je PRECHÁDZAŤ SA vlastným osobným peklom. Svieža prechádzka na odpočinok a vnímanie krásy to rozhodne nie je.
To je beznádej uzavretého kruhu, pripustenie si, že sme niečo stratili, hľadanie niečoho vzdialeného, sny ktoré nás vyfackajú vlastnou nereálnosťou, vyprchaná istota, túžba po svetle a budúcnosti...

   Zrazu nám to docvakne, nič nemáme, to sme nechceli! Za čím sme sa to vlastne hnali veď je to predsa nepodstatné ale vyšlo to najavo akosi neskoro. Akosi? Veď to bolo jasné, ale v snahe utiecť pred niečím sme sa slepo upli na krajné riešenie, núdzový východ.
  Takto to nemalo skončiť. Čo teraz? Zasa odznova? A máme na to vlastne ešte silu? Iné nám nezostáva, nechať sklamanie tak, neunášať sa iba víziami ale vychádzať zo skutočnosti. Veriť. Aspoň na chvíľu, teda kým nás zasa nestrhnú ideály a túžby hoci tak vzdialené.
  Áno je to tak, neustále snaženie sa. Je súčasťou celého života, človeka formuje. Kto veľa dostal od toho sa bude veľa žiadať.
  Predsa len vyšlo slnko! Ale áno, je tu aj pre nás, pre všetkých chorých, šťastných, sklamaných, radujúcich sa, neveriacich, vďačných, aj pre tých ktorí si pred ním zakrývajú oči.
Preto sa pozerajme, každý vníma prítomnosť slnka pod iným uhlom, v inom odtieni, v inom čase, pri inej príležitosti. Podstatné je, že je tu nech sa deje čo sa deje.
Vďaka. Nech sa nám darí.
Slnko = nádej
Nádej nezomiera.