V tomto blogu uvádzam časť článku Daga Daniša komentujúceho silácke reči premiéra, ktorý by neváhal poslať slovenských vojakov bojovať na Ukrajinu proti ruskej armáde:

V šume debaty o stíhačkách pre Ukrajinu zanikla jedna oveľa vážnejšia téma – otázka prípadného nasadenia slovenských vojakov na Ukrajine. Heger v parlamente vyhlásil, že by pri takejto požiadavke spojencov neváhal. „Samozrejme, samozrejme“, odpovedal Heger na otázku europoslanca Uhríka.

Na slovách Hegera, ktorý je pri všetkých ostatných témach plachý a nerozhodný, sú zarážajúce dve veci. Zväzácka istota, s akou odpovedal. A argumentácia. Heger vysvetlil, že ak by spojenci z NATO nasadili vojakov na Ukrajine, Slovensko by sa muselo pridať, lebo také sú naše zmluvné záväzky.

Hegerov tón bol kazateľský. Poslancov poúčal o jasných pravidlách a povinnostiach Slovenska. A poúčal ich zle. Bol úplne mimo.

Premiérovi celkom uniklo, že Ukrajina nie je členským štátom NATO. Ani Aliancia, ani spojenci, ani Slovensko nemajú nijaký záväzok vstupovať do konfliktu.

Podobné otázky ako Heger dostali aj iní európski lídri vrátane nemeckého kancelára. Ich odpoveď bola zakaždým kategorická: NATO nebude priamo vstupovať do vojny s Ruskom na Ukrajine. Podobne sa vyjadril aj generálny tajomník NATO Stoltenberg. A napokon aj americká vláda. Táto otázka sa nepripúšťa, lebo by mohla viesť k svetovej vojne jadrových veľmocí. A k zániku Európy, ktorá by sa stala hlavným bojiskom.

Ak sú slová Hegera tiež kategorické, ale s opačným bojovým odkazom, tak to bude tým, že je neskúsený. Alebo premotivovaný v pózovaní. A dopletený v tom, čo sú a čo nie sú záväzky v rámci Aliancie.

Hegerov problém je v tom, že má dušu sluhu. Vždy si hľadá pána. Tri roky bol Heger hovorcom Igora Matoviča. Dnes, keď je na odchode z OĽaNO, sa z neho stáva hovorca Jaroslava Naďa. So všetkými rizikami, ktoré to prináša.

Hegerove slová totiž nedokazujú len to, že je dezorientovaný. Ukazujú aj to, že ľudia ako on sú nebezpeční.

Otázka možného nasadenia „spojencov“ na Ukrajine – nie NATO, len časti spojencov z koalície ochotných – nie je až taká hypotetická. Už minulý rok ju otvorili Poliaci. Navrhovali, aby sa na Ukrajinu nasadila vojenská misia, ktorá by operovala v rámci „medzinárodnej štruktúry“. Očakáva sa, že tento rok bude na priamu vojenskú pomoc susedov naliehať aj Ukrajina, ktorej sa míňajú armádne zálohy. Američania, Francúzi a Nemci priame vojenské nasadenie jednozančne odmietajú. Aby sa vyhli rizikám. Je však možné, že reakciu Ruska si otestujú na politike „vojvodcov“ z východnej Európy.

Napokon, podobne to vyzerá aj s dodávkami bojového letectva pre Ukrajinu. Západné veľmoci povedali nie. Uvažujú strategicky, zodpovedne a tak trochu aj egoisticky. A so záujmom sledujú, ako a s akými následkami sa do vývozu stíhačiek rozbiehajú Naď s Hegerom.

Je vrcholne nezodpovedné a nebezpečné, že do prvej línie siláckych póz s možným nasadením vojakov alebo bojového letectva na Ukrajinu sa tlačí práve Slovensko. Teda malý zraniteľný štát, ktorý sa vzdal protiraketového štítu S-300, vyradil bojové letectvo a stal sa celkom závislým od cudzej pomoci.

Najsmutnejšie je, že táto vojenská politika Slovenska nie je výsledkom strategického uvažovania vo vláde. Nie. V odvolanej vláde bez politického mandátu dnes strategicky, zodpovedne a suverénne neuvažuje nikto.

Riskantná vojenská politika Slovenska je len výsledkom pózovania dvoch atlantických hujerov – Naďa a jeho sekretára Hegera. Nič viac za tým nebolo, nie je. A ani nebude.

Zdroj: DENNÍK ŠTANDARD

OTÁZKA DO DISKUSIE:

Ukrajina nie je členom NATO. Aký máte názor na to, že by Eduard Heger neváhal poslať slovenských vojakov bojovať na Ukrajinu proti ruskej armáde ?