Archívy

Reklama

Povýšenie sv. Kríža (14.09.)

Povýšenie sv. Kríža (14.09.)

   Skôr ako budeme uvažovať nad tajomstvom kríža, ku ktorému naše oči obracia dnešný sviatok, chcem vám niečo porozprávať z Cirkevných dejín. Vieme, že tento sviatok bol zavedený po tom, ako sv. Helena, manželka cisára Konštantína, začala hľadať a aj našla ostatky sv. Kríža na Kalvárii v Jeruzaleme. Potom nechala vystaviť baziliku Božieho hrobu, do ktorej tieto ostatky práve v dnešný deň umiestnila. Toto sa udialo vo štvrtom storočí.
   V roku 630 sa udiala zaujímavá udalosť, ktorá sa viaže k pozostatkom svätého Kríža. V tomto roku získal byzantský cisár Heraklios, po porážke perzského kráľa Chosroa, znovu ostatky svätého Kríža, ktoré perzský kráľ v roku 616, teda pred 14 rokmi odviezol z Jeruzalema. Keď sa mala vzácna relikvia znovu umiestniť v bazilike, stala sa zvláštna udalosť, na ktorú spomínala liturgia na sviatok povýšenia sv. kríža.
   Kedysi sa na tento sviatok čítalo v kňazskom breviári: „Cisár Heraklios, celý vyzdobený zlatom a drahokamami, chystal sa v procesii prekročiť bránu vedúcu na Kalváriu, ale nešlo to. Čím viac sa usiloval urobiť krok dopredu, tým väčšmi sa cítil ako prikovaný na mieste. Vyvolalo to všeobecný úžas. Vtedy odkázal biskup Zachariáš cisárovi, že sa pravdepodobne jeho triumfálna výstroj nehodí k pokore Ježiša Krista, s akou On prekročil tento prah, keď niesol kríž. Cisár Heraklios okamžite zvliekol honosné rúcho a bosý, oblečený ako každý iný človek, došiel bez problémov na koniec cesty a dostal sa na miesto, kde mal byť kríž znovu postavený.
   Z tejto príhody sa aspoň čiastočne odvodzuje obrad, pri ktorom sa pápež na Veľký piatok, bez slávnostného rúcha a bosý odoberie ku krížu, aby ho pobozkal. Ale tento úkon má aj duchovný a symbolický zmysel a týka sa nás všetkých tu prítomných. Tento výrečný obrad nám chce povedať, že nemôžeme pristúpiť k Ukrižovanému, ak najprv neodložíme všetky svoje domnelé veľkosti, svoje tituly, jedným slovom, svoju pýchu a svoju márnivosť.
   Aj my zložme k nohám Ukrižovaného všetku svoju národnú i osobnú pýchu. A potom si oblečme Kristovu pokoru a s ňou sa vráťme domov, ako ospravedlnení, ako colník v chráme, ktorý volal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“. (Lk 18,14) Každý by mal v duchu pristúpiť ku krížu a hodiť do veľkej pece Kristovho utrpenia svoju pýchu, márnivosť, sebestačnosť a domýšľavosť. Sv. Augustín nás vyzýva, aby „sme pribili na kríž všetky hnutia pýchy.“
   Istý psychiater zistil zaujímavú skutočnosť: „Všetci jeho pacienti trpeli niečím, čo by sa dalo definovať ako „neprítomnosť pokory“. Neuzdravili sa, dokiaľ si neosvojili postoj úcty a pokory voči skutočnosti, väčšej, než sú oni sami a to je už postoj náboženský. Pýcha je maska, ktorá nám bráni byť skutočnými ľuďmi, aby sme sa mohli potom stať skutočnými kresťanmi.
   O sv. Františkovi čítame v jeho životopise i toto: "Pokora je strážcom a ozdobou všetkých čností. Ak netvorí základ duchovnej budovy, hrozí jej zrútenie, i keď sa zdá, že je všetko v poriadku. Náš sv. otec František mal túto čnosť vo zvlášť hojnej miere. Sám sa pokladal za hriešnika, i keď bol ozdobou a svetlom v každom ohľade. Snažil sa byť pevný v pokore, aby položil základ, ktorému sa naučil od Krista. Nemyslel na to, v čom bol dokonalý, len si pripomínal svoje nedostatky, presvedčený o tom, že mu chýba ďaleko viac, než má. Mal jednu ctižiadosť: byť lepší. Nikdy sa preto s čnosťou neuspokojil, stále jej mal málo. V správaní bol pokorný, v zmýšľaní pokornejší a v hodnotení seba samého najpokornejší. To, že bol predstavený, sa dalo poznať len tak, že medzi Menšími bol najmenší. Táto čnosť, tento titul hlásal, že je predstaveným rádu. Jeho ústam bola vzdialená každá pýcha, jeho gestám každá póza, jeho skutkom akékoľvek nešľachetné správanie. Zjaveniami sa mu dostalo vedomosti o mnohých veciach. Keď však hovoril, dával prednosť názorom druhých. Bol presvedčený, že názor bratov je spoľahlivejší, že cudzí názor je lepší než jeho vlastný. Hovorieval, že pre Pána všetko ešte neopustil ten, kto si nechal mešec vlastnej vôle. Radšej mal, keď ho karhali, než keď ho chválili, pretože – ako hovorieval – to prvé ho núti, aby sa polepšil, to druhé ho zvádza k pádu.“

*

   V dnešný deň stojíme pred jedným zo Spásnych Božích Znamení - pred Krížom. Každé Spásne Znamenie sa dá rozlúštiť a pochopiť vierou, ináč sa na ňom môžeme pohoršiť. Aby sme však mohli lepšie pochopiť, čo je to viera, skúsime si to objasniť na prvom čítaní zo 4. Knihy Mojžišovej, ktoré opisuje putovanie ľudu Izraelského po púšti.
   V prvom čítaní vidíme ľudí, ktorí repcú na Božie vedenie, repcú proti Božej výchove, ktorou ich Boh formuje a pripravuje ne vstup do zasľúbenej zeme. Každé reptanie je ovocím nedôvery. Reptanie, to je kritika Božieho jednania s nami. Je to opak veriaceho postoja, plného dôvery. Reptanie proti Božiemu spôsobu jednania s nami vedie k tomu, že svoj život a všetko, čo v ňom prežívame považujeme za Boží trest a neprijímame svoj život s vďačnosťou ako dar z Božej ruky. Tento neveriaci postoj veľmi uráža Boha, ktorý nás miluje a všetko, čo nám dáva je prejavom jeho lásky k nám. Preto nás sv. apoštol Pavol vyzýva k opačnému postoju: „Za všetko ďakujte Bohu, On chce od Vás práve toto!“ Keď sa aj v ťažkých okolnostiach života dopracujeme ku vďačnosti, je to znak našej veľkej dôvery Bohu, bez ktorej sa mu nikto nemôže páčiť. Izraelský ľud reptal proti Bohu a aj proti Mojžišovi, preto sa Bohu znepáčil. Často je reptanie ovocím netrpezlivosti, že nevieme pokorne čakať ne výsledok Božej operácie v našom živote a kritizujeme jej prechodné štádia.
   Avšak, ako náhle na Izraelitou dopadol Boží trest v podobe ohnivých hadov, ľud vstúpil do sebe a uvedomil si svoj hriech: „Zhrešili sme, lebo sme reptali proti Pánovi a proti tebe. Pros Pána, aby nás oslobodil od hadov". Mojžiš je vyzvaný, aby sa za nich prihovoril. Už to je skutok pokánia. Uznávajú autoritu Mojžišovu a obracajú sa k Bohu modlitbou. A keď sa Mojžiš modlí dostáva prísľub Znamenia Spásy.
   „Mojžiš sa modlil za ľud a Pán mu povedal: „Urob hada a zaves ho ne žrď. Ak sa pohryzený pozrie naň, ostane nažive". Boh na záchranu svojho ľudu nežiada nič veľké, len aby sa veriaco pozreli na znamenie, ktoré On kázal Mojžišovi urobiť a vztýčiť. Boh nás učí dívať sa s dôverou na to, čoho sa bojíme. Oni mali strach z hadov a preto sa mali učiť dívať sa s dôverou na podobu hada. My máme strach zo svojej hriešnosti a zo smrti a tiež sa máme s dôverou dívať na Kríž, na ktorom visí Ježiš a na ktorom vrcholí ľudský hriech a zároveň je na ňom zázračne premožený Božou dobrotou. Možno na prípade Medeného hada lepšie pochopíme, čo je to viera. Človek z hľadiska svojho rozumu kritizoval Božie vedenie. Rozum sa v tomto reptaní prejavil ale súčasne aj prehrešil, preto práve tento rozum ma byť ponížený. Vo vzťahu k Spásnemu Znameniu musí človek obetovať svoj rozum. Svoju logiku. Boh nepodlieha ľudskej logike. Boh nekoná logicky. Boh má svoju NADLOGIKU. A človek je vyzvaný k tomu, aby túto Božiu NADLOGIKU prijímal s vierou.
   V čom spočíva táto Božia Múdrosť, NADLOGIKA. Spočíva v tom, že uzdravujúca moc medeného hada sa neopiera o žiadny prírodný zákon. Totiž nevieme o tom, že by pohľad upretý na medeného hada zaveseného ne žrď, mohol pôsobiť uzdravujúco. Keby sme dnes skúsili zostrojiť podobného hada a zavesili ho na žrď a chceli si na tom založiť kliniku, ktorá by spočívala v tom, že chorí by sa mali pozerať s dôverou na toto znamenie, zistili by sme, že to vôbec nefunguje. A predsa nám Písmo sv. ukazuje, že v tomto jedinom prípade to fungovalo. Prečo? Preto lebo Boh svojím Slovom ustanovil Nový vzťah medzi týmto Spásnym Znamením a človekom. Tento Nový vzťah sa nedá odhaliť ani zmyslami, nedá sa pochopiť ani rozumom, ale je neviditeľný, založený na Božom Slove a teda ho môžem prijať jedine vierou. Kniha múdrosti to vysvetľuje takto: „Lebo ani zelina, ani náplasť ich nevyliečili, ale tvoje slovo, Pane, ktoré lieči všetko." (Mudr 16,12)
   Je veľa ďalších Spásnych Znamení, ktoré nemôžeme pochopiť rozumom, ale ich prijímam vierou. To znamená istotou, ktorá sa opiera o Božie Slovo. Napríklad Eucharistia, alebo Kristova Smrť ne kríži. Ježiš sám hovorí: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada ne púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí v neho, mal večný život". Keď sa dívam na Kristov kríž, tiež nemôžem rozumom pochopiť vzťah medzi mojou vinou a Kristovou smrťou na Kríži. Ale Božie Slovo ma vyzýva, aby som veril. Kristov kríž je Božou mocou a Božou múdrosťou. Učme sa tomuto dôverujúcemu pohľadu na Kristov kríž, vždy keď cítime, že had tohoto svete nás štipol a my sme spáchali hriech. Znovu a znovu pristupujme k tomuto spásnemu Znameniu vo sviatosti zmierenia, aby sme boli uzdravení Božou mocou.

Zdroj: http://www.frantiskani.sk/kazatel/svati/0914.htm
Pridal alexandra__ dňa 14/09/2020 03:44 0 komentáre

Sedembolestná Panna Mária - Patrónka Slovenska

Sedembolestná Panna Mária – Patrónka Slovenska - 15.09.
Stanislav Trebatický
14. septembra 2019    Cirkev
Patrónka ľútostivá alebo tolerantná?

Slovensko má ako svoju svätú orodovníčku – patrónku samotnú Pannu Máriu. Je to veľká výsada a česť, ale aj veľká zodpovednosť. Navyše má ako svoju patrónku Pannu Sedembolestnú, matku plnú bolesti a utrpenia, čiže Slovensko uctieva Pannu Máriu v tej podobe, v akej sa nachádzala pod krížom, hľadiac na utrpenie svojho Syna. To na jednej strane využívame na to, aby sme sa dovolávali jej súcitu s našimi bolesťami a utrpením, ale na strane druhej si akosi málo uvedomujeme, že Panna Mária Sedembolestná je patrónkou, ktorá je preniknutá bolesťou nad utrpením svojho Syna. Tieto dve veci sa nedajú od seba oddeliť a môžu viesť k nasledujúcemu paradoxu: prosíme Pannu Máriu o pomoc a zároveň Slovensko a slovenský národ, svojimi nehanebnými zákonmi a chovaním, trápia a mučia ďalej jej ukrižovaného Syna.

Ako môžeme očakávať pomoc od nejakej matky, ktorej trápime jej syna? Avšak o koľko viac rastie naša opovážlivosť keď prosíme Matku, ktorej Syn je Bohom? Panna Mária nie je len matkou, ale je aj človekom a kresťanom. Je teda povinná ctiť a klaňať sa Bohu a teda aj svojmu Synovi, ktorý je Bohom. Chovanie ľudí, urážlivé voči jej Synovi, ju musí nutne pohoršovať. Ba, z hľadiska pozemského, je povinná sa voči tomu ohradiť a také chovanie prísne odsúdiť ako rúhanie sa voči Bohu!

Slovensko má zákon umožňujúci zavraždiť nenarodené dieťa. K tomu navyše: podľa posledných štatistík je len cca 10% občanov za úplný zákaz potratov, pričom sa k Cirkvi hlási cca 65%. Predpokladajme, že tí zvyšní katolíci sa modlia k Panne Márii o pomoc a zároveň špekulujú akým spôsobom a do akého dňa by obhájili zavraždenie nenarodeného, ktorého smrť „volá do Neba o pomstu“, ako hovorí učenie Cirkvi. Zavraždené deti žalujú Pánu Ježišovi, že boli nielen zabité, ale aj to, že smrťou im bol znemožnený krst, ktorý by ich spasil. Kristus ukrižovaný dnes a denne týmito ohavnosťami znovu trpí. Jeho Sedembolestná Matka trpí s ním. A zároveň počuje zo Slovenska: pomôž nám,  trpíme! Skutočne trpíme? Až tak, že musíme vraždiť nenarodené deti? A čo naši predkovia? Trpeli menej?  Dovolávame sa ich duchovného dedičstva, sme ho však hodní?

Úcta k Sedembolestnej v dejinách Cirkvi

Uctievaním Sedembolestnej Panny Márie sa domáhame privilégia, ktoré nás posúva až k významným svätcom v dejinách Cirkvi. Domáhame sa tej istej milosti akú mali oni. História tejto úcty siaha až do 4. storočia, k významnému svätcovi Efrémovi Sýrskemu (306-373), ktorý šíril úctu k bolestiam Panny Márie. K nemu sa v tejto úcte priraďujú sv. Ambróz, sv. Augustín či sv. Pavlín z Noly, mená zaiste významné. Sv. Gregor Naziánsky, jeden z popredných patristických teológov je autorom dojímavých veršov zo 6. storočia, v ktorých opisuje bolesti Panny Márie.

K masívnemu rozšírenie tejto úcty došlo po roku 1000, následkom vzniku rytierskeho zmýšľania a rehoľných reforiem: cisterciánskych, františkánskych a dominikánskych. Práve františkánsky mních Jacopone da Todi, je autorom pravdepodobne najznámejšej piesne o bolesti Panny Márie pod krížom – Stabat Mater dolorosa. Okolo roku 1220 vznikol vo Florencii rád servitov, ktorí mali úctu k Sedembolestnej ako jednu zo svojich náplní, ale zároveň vznikol aj rád Sluhov Panny Márie, ktorý šíril tú istú úctu pod patronátom pápeža Inocenta III.

V 15. storočí sa prvý krát zaviedla táto úcta k Sedembolestnej ako sviatok. V nemeckom Kolíne nad Rýnom ho miestny cirkevný snem ustanovil ako sviatok na odčinenie urážok husitov voči Ukrižovanému a jeho Matke. Z tohto bodu sa úcta šírila ďalej. V roku 1482 založil dokonca kňaz Johann Coudenberghe Bratstvo siedmych bolestí Panny Márie, ktoré bolo okamžite schválené a podporované pápežmi.

Nakoniec v roku 1727 pápež Benedikt XII. určil meno tomuto sviatku: Sviatok Sedembolestnej Panny Márie a stanovil dátum slávenia na piatok pred Kvetnou nedeľou.

V roku 1814 predpísal pápež Pius VII. tento sviatok pre celú Cirkev. Zaiste vedel dobre prečo. V tom roku bola Európa už druhé desaťročie sužovaná výčinmi francúzskych revolucionárov a ich potomka – Napoleona. Samotný pápež musel utekať pred revolúciou a nechať sa od Napoleona terorizovať a uväzniť. Európa, nasiaknutá bolesťou, mala dôvod volať k Sedembolestnej o pomoc.

A nakoniec sv. Pius X., blahej pamäti, ustálil v roku 1913 liturgickou reformou tento sviatok na 15. september.

Všeobecná zhoda katolíckych kresťanov, vrátane najvyšších predstaviteľov, dáva tušiť, že si boli všetci veľmi dobre vedomí, akú úctu si zaslúžia bolesti Presvätej Panny. Úcta bola prvoradá, až potom mohli prísť prosby a žiadosti. Bez náležitej úcty, nie je možné prosiť, v zástupe s najväčšími svätcami Cirkvi. Bolesti Panny Márie si najlepšie uctíme tým, že jej nebudeme spôsobovať bolesti nové.

Naši predkovia si toho boli dobre vedomí. Matku Božiu mali vždy vo veľkej úcte, ako o tom svedčia aj nespočetné sochy na našich dedinách, krásne mariánske stĺpy na historických námestiach našich miest či množstvo malých kaplniek uprostred našich hôr. K tejto úcte sa pridružujú prosby o pomoc v utrpení. Utrpenia, následkom ktorých sa táto úcta rozšírila, boli však nepomerne väčšie ako dnes.

Dejiny úcty k Panne Márii Sedembolestnej na Slovensku

Práve v súvislosti s jedným veľkým utrpením v dejinách slovenského národa, sa úcta k Sedembolestnej začala masovo šíriť. Tým utrpením boli tatárske (resp. mongolské) vpády na naše územie v 12. a 13. storočí. Mieru utrpenia obyvateľstva je len ťažké si predstaviť: beštiálne vyvražďovanie, mučenie, zohavovanie, znásilňovanie, odvlečenie do otroctva a neustále ničenie všetkého hmotného, čo sa nedalo odniesť a ukradnúť – to bol výsledok tejto invázie. Počet obyvateľov klesol na tretinu pôvodného stavu. Po odchode votrelcov, muselo byť Uhorsko opäť kolonizované. Celé regióny boli vymreté a spálené do tla.

Preživší mali za čo ďakovať a poznali cenu bolesti. O to viac sa dokázali stotožniť s bolesťami Panny Márie a určite ich nebrali na ľahkú váhu. Práve po roku 1250 začína najrozsiahlejšia výstavba chrámov zasvätených Matke Božej a jej bolestiam. Najstarší kostol v Trstíne – Hájičku, pochádza z roku 1245. Postupne bolo zasvätených 45 kostolov a kaplniek a nakoniec sa začalo v 16. storočí s uctievaním v Šaštíne.

Táto úcta je v Šaštíne spojená s menom ctihodnej grófky Angeliky Coborovej – Bakičovej, manželky grófa Imricha Cobora, majiteľa šaštínskeho panstva, ktorá bola veľkou ctiteľkou Sedembolestnej Panny Márie. Ona dala v roku 1564 vyhotoviť milostivú sochu Panny Márie a prikázala ju uložiť do kaplnky, ktorá sa nachádza vedľa súčasnej národnej baziliky. Bol to výraz vďaky za splnenie grófkiných prosieb, ktoré sa týkali rodinných problémov.

Doba a rozšírenie úcty nie sú náhodné. Uhorsko zažívalo obdobu tatárskych vpádov. Tentoraz to boli Turci, ktorí pustošili našu vlasť dlhé stáročia. Motívom grófkinej snahy, okrem vďaky za svoju rodinu, bola nádej, že Panna Mária ochráni krajinu pred tureckými výčinmi. S touto prosbou na perách prichádzali ku kaplnke zástupy veriacich. Nakoniec museli v roku 1654 pred tureckými hordami ukryť do blízkeho zámku, aj samotnú milostivú sošku. Tam sa nachádzala do začiatku 18. storočia. Avšak Panna Mária nakoniec vypočula kresťanský nárek a obdarovala svojich ctiteľov víťazstvom pri Viedni v roku 1683.

V roku 1710 sochu uložili späť do kaplnky kde sa tešila veľkej úcte ľudu a boli s ňou spojované mnohé zázračné uzdravenia a pomoci. Preto v roku 1732 ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy ustanovil vyšetrovaciu komisiu na čele s ostrihomským kanonikom, šaštínskym rodákom, Jurajom Angelym. Komisia preskúmala 726 zázračných prípadov. Napokon 10. novembra, za účasti 20 000 pútnikov, vyhlásili sochu za zázračnú.

Úcta neskôr dosiahla v Šaštíne taký rozmer a popularitu v národe, že bolo v roku 1733 rozhodnuté o vybudovaní chrámu zasvätenému Sedembolestnej Panne Márii. Táto úloha bola zverená rádu paulínov, do opatery ktorých prešla aj samotná socha. Chrám bol dokončený a vysvätený v roku 1762, za účasti ostrihomského arcibiskupa Barkócyho a dokonca aj samotného cisárskeho páru: Márie Terézie a Františka Lotrinského.

Chrám sa stal hojne navštevovaný ľudom z okolia aj zo vzdialenejších krajov. Táto úcta sa časom rozšírila na celý slovenský národ, ktorý hľadal v Matke Božej útočisko vo svojich ťažkostiach a súženiach. Dlhé desaťročia sa upínali snahy národa k získaniu tejto patrónky najvyššej a najúctyhodnejšej, ako aj k povýšeniu šaštínskeho chrámu na oficiálne národné pútnické centrum. Nakoniec bol šaštínsky chrám povýšený v roku 1964 pápežom Pavlom VI., pri 400. výročí uctievania, na národnú baziliku. Stalo sa tak vydaním dekrétu Ad perpetuam rei memoriam.

Cieľ už bol neďaleko a jeho naplnenie sa blížilo. Na žiadosť slovenských veriacich a biskupov ustanovil pápež v roku 1966 Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú patrónku Slovenska a slovenského národa.

Zavŕšeniu tohto procesu a naplneniu tejto úcty predchádzala dlhoročná snaha slovenského národa, ktorou sa uchádzal o česť mať takúto významnú patrónku a náležite ju uctievať. Cesta k dosiahnutiu nebola bez zákrut a zastávok. V roku 1927 slovenskí katolíci spolu s biskupmi podali do Ríma žiadosť o povolenie pridať v loretánskych litániách prosbu: „Matka Sedembolestná, oroduj za nás.“ Túto iniciatívu však Kongregácia obradov 8. apríla 1927 zamietla. O dva týždne na ďalšom zasadnutí sa rozhodlo kladne, v tom zmysle, že sa dovoľuje pridať prosba : „Oroduj za nás Matka Sedembolestná“, s odpoveďou: „Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových.“ Stalo sa tak pápežským dekrétom Celebre apud Slovachiae gentem.

V roku 1976, kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu schválila špecifické vlastné časti (tzv. proprium) liturgie hodín, v ktorých sa tento sviatok označuje ako: Beatae Mariae, Patronae Slovaciae, čiže Blahoslavená Mária, Patrónka Slovenska.

Pred celým svetom je Panna Mária našou patrónkou a celý svet, viditeľný aj neviditeľný, to vie. Nerobme jej hanbu svojimi skutkami, aby sme po príchode pred Súd neboli prekvapení keď povie: „toto nie sú moje deti a ctitelia mojich bolestí, to sú tí čo mučili môjho Syna a rozmnožovali bolesti Jemu aj mne.“

Bolesti Panny Márie

Pozrime sa ešte bližšie na bolesti našej milostivej patrónky, ku ktorej sa utiekame. Medzi sedem bolestí Panny Márie patrí:

1. Simeonovo proroctvo v jeruzalemskom chráme

2. útek svätej rodiny do Egypta

3. stratenie sa dvanásťročného Ježiša v jeruzalemskom chráme

4. stretnutie s Ježišom na krížovej ceste na Golgotu

5. Ježišovo ukrižovanie a smrť

6. Ježišovo snímanie z kríža

7. Ježišov pohreb

Sedem je v biblickej reči symbolickým číslom a znamená plnosť.

1. Prvou bolesťou je proroctvo Simeona, ktorý Jej na 40. deň po narodení Ježiša predpovedal ťažkú budúcnosť Božieho Syna a aj to, že “Jej vlastnú dušu prenikne meč”.

2. Druhý krát Mária trpela, keď musela s dieťaťom utekať do Egypta pred Herodesom, ktorý dal v strachu pred novým kráľom vyvraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov mladších ako dvojročných.

3. Treťou bolesťou bola pre Máriu strata 12-ročného Ježiša v jeruzalemskom chráme počas veľkonočných sviatkov.

4.,5. Štvrtú a piatu bolesť prežívala Matka Božia pri umučení Syna, keď sa s ním stretla na krížovej ceste a keď stála pod krížom.

6.,7. Posledné dve bolesti ju zasiahli po Ježišovej smrti, keď držala v náručí jeho mŕtve telo a keď Jej ho vzali, aby ho uložili do hrobu. Svojím utrpením spolupracovala Mária na vykupiteľskom diele Syna a veriaci ju uctievajú ako Matku plnú bolesti.

Zdroj: https://www.christianitas.sk/sedembolestna-panna-maria-patronka-slovenska/
Pridal alexandra__ dňa 14/09/2020 04:50 17 komentáre

Ako sa oslobodiť od zlých myšlienok a závislostí

Vyberáme z duchovnej poradne kňaza Matúša Marcina

AKO SA OSLOBODIŤ OD ZLÝCH MYŠLIENOK A ZÁVISLOSTÍ?

Vaša otázka:
Môj problém sa týka zlých myšlienok, týkajúcich sa samovraždy, strachu že si ublížim, následnej úzkosti.
Strašne ma to bolí, lebo mám dve krásne deti, dobrého manžela, a zrazu sa v mojej mysli dejú takéto veci. Raz keď som sa modlila, tak myšlienka, "zomri, pri Ježišovi ti bude lepšie" ma úplne roztriasla. Alebo deti plačú, a hneď myšlienka "takto budú plakať na tvojom pohrebe". Príde moja rodina a v tom myšlienka "aj ty urobíš rodinnú tragédiu".
Tých myšlienok je veľmi veľa, neviem si s nimi rady. Nikdy predtým som na nič také ani len nepomyslela. Samozrejme tie myšlienky sú proti mojej vôli, ja taký čin spraviť nechcem, no mám z toho strach až úzkosť. Akoby bolo niečo zlé vo mne, čo ma chce zničiť. Psychologičku navštevujem, učí ma myšlienky stopovať.
Prosím čo robiť v takomto prípade po duchovnej stránke?

Odpovedá Matúš Marcin
Prežitý veľký stres, prílišné obavy, úzkosť, panika, fóbia, trauma, strach, aby sa nám nestalo niečo podobné, sú často krát jednou zo vstupných brán Zlého, cez ktoré sa pokúša uloviť naše srdce, cez takéto znepokojujúce myšlienky. Niekedy to môže byť aj naša citová, emočná naviazanosť na dotyčného človeka, duchovné či psychické puto, ktoré nás s ním spájalo. Vtedy je dobre sa pomodliť modlitbu na preseknutie takéhoto puta, či už so živým človekom, či mŕtvym. Modlitbu na prepustenie mŕtveho môžeme nájsť aj na webe od známeho exorcistu z Malty – o. Eliasa Vellu. (https://modlitba.sk/?p=7002 ) , ktorý často prichádza aj na Slovensko a vedie tu  rôzne semináre, vyšli od neho aj mnohé knihy.
           „Môj Pane Ježišu, človek, ktorého mi v tejto chvíli kladieš pred zrak, je už s tebou. Dnes ťa, Pane, prosím, aby si mu ukázal svoje svetlo. Kladiem ti ho do tvojich rúk, môj Pane, a prepúšťam ho, dávam ti ho. Pane, často som sa snažil pritiahnuť si tohto človeka k sebe a veľmi som sa na teba hneval, že si mi ho zobral. Cítil som veľký hnev, lebo som neprijal tvoj plán. Občas som sa cítil zúfalý. Teraz, Pane, ti chcem obetovať tohto človeka ako dar. Teraz, keď ti ho obetujem, ťa prosím, aby si ma uzdravil zo všetkých pocitov viny, ktoré voči nemu cítim.
           Uzdrav, Pane, aj smútok, kedykoľvek si na tohto človeka spomeniem. A teraz, Pane, prichádzam namiesto tohto človeka pred teba. V jeho mene ťa chcem poprosiť o odpustenie za všetko, za čo ťa mal odprosiť, ale to neurobil. Z lásky k tomuto človeku ťa prosím, Pane, aby si zhliadol na moju lásku k nemu a odpustil mu. Daj, nech tohto človeka zahalí tvoje svetlo, tvoje dokonalé svetlo Daj, aby mi tento človek oddnes spôsoboval iba radosť.
           Môj Pane, nech boli city a postoje tohto človeka v posledných chvíľach jeho života akékoľvek, uzdrav tieto chvíle, odpútaj ma od neho a pretni všetky negatívne  putá, ktoré ma k nemu viažu. Vzdiaľ odo mňa putá, ktoré vo mne vyvolávajú hnev, putá, ktoré vo mne vzbudzujú pocity viny, putá, ktoré mi spôsobujú úzkosť putá, ktoré ma napĺňajú strachom. Pane, a pokiaľ je v mojej rodine človek, ktorý má psychické problémy, prosím, aby si ho uzdravil a oslobodil od jeho problémov. A teraz, Pane, ti odovzdávam môjho zosnulého do tvojich rúk. Prosím ťa, aby si mu dal večný odpočinok. Amen.“
Ak sa takéto samovražedné myšlienky stupňujú, je dobré navštíviť aj psychológa a nezanedbať aj túto pomoc. Z duchovnej stránky je dobré ísť na svätú spoveď a prijať eucharistiu. Ale nie je spoveď ako spoveď. Ľudia často berú sviatosť zmierenia len ako miesto, priestor, kde môžu vysypať svoje hriechy, alebo problémy. Keďže sa ľudia často veľmi zle spovedajú, kňazi väčšinou vedú penitentov k tomu, aby v prvom rade vyznávali svoje vlastné hriechy a nie cudzie, aby neboli škrupulózny, aby nehovorili zbytočné veci  a omáčky okolo toho, alebo o svojich ľudských chorobách a trápeniach. Sviatosť zmierenia, však môže byť aj účinným nástrojom nášho oslobodenia sa od Zlého. Nie nadarmo všetci slávni exorcisti jedným hlasom svorne hovoria, že spoveď – sviatosť zmierenia, je najväčším exorcizmom. Čo teda urobiť, aby sme sa počas bežnej spovede zbavili závislosti, rôznych obsedantných myšlienok, zlozvykov, fóbii?
Musíme sa ich zriekať v mene Ježiša Krista – lebo na meno Ježiš sa musí zohnúť každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí. Zriekať sa v mene Ježišovej Najsvätejšej Krvi – lebo Jeho Krvou sme spasený. Zriekať sa mocou nášho krstu – lebo ním sme sa stali milovanými božími deťmi a dedičmi nebeského kráľovstva. Zriekať sa na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie, Presvätej Bohorodičky, lebo ona je tá, ktorá mu rozšliape hlavu. Zriekať sa konkrétnych hriechov, ale aj konkrétnych démonov, ktorý sa za nimi skrývajú a na tieto hriechy, či závislosti nás navádzajú, alebo spôsobujú rôzne okolnosti, v dôsledku ktorých sa nám stávajú tieto zlé veci. A preto je dobre sa zrieknuť aj hriechov, aj démonov, ktorí sa za nimi skrývajú, aj dôsledkov týchto hriechov, ktoré v našom živote spôsobili. Ako to urobiť? Poproste kňaza pri spovedi, aby vám dovolil predniesť túto modlitbu, ktorú si vy môžete upraviť, či doplniť, podľa nasledujúcej schémy... môžete z nej vynechať to, čo si myslíte že sa vás to netýka a doplniť, rozšíriť, čo najpodrobnejšie a najkonkrétnejšie to, s čím máte problém, čo vás sužuje, či už v myšlienkach, či v konkrétnych skutkoch.

           V mene Ježiša Krista, mocou Jeho Vzácnej Prečistej Krvi, mocou môjho krstu, na príhovor Presvätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, Svätého Jozefa jej ženícha, svätého archanjela Michala a všetkých našich svätých patrónov, v mene Otca, Syna a Ducha Svätého, v jednote s katolíckou cirkvou, sa zriekam všetkých síl Zlého, ktoré sú vo mne, alebo proti mne a mi chcú škodiť a odmietam ich.
-           Zriekam sa obťažujúcich myšlienok na sebevraždu, na seba-týranie, seba-poškodzovanie, seba-ubližovania si, zriekam sa všetkých nutkavých či obsendatívnych myšlienok i duchov, ktorý sa za nimi skrývajú.
-           Zriekam sa ducha strachu a úzkosti, ustarostenosti a napätia, ducha skľúčenosti, ostýchavosti a bojazlivosti, ducha stiesnenosti, frustrácie a sklamania, ducha beznádeje, zúfalstva a samovraždy.
-           Zriekam sa ducha strachu, hrôzy a zdesenia, ducha šoku, komplexov menejcennosti a nervozity.
-           Zriekam sa ducha hnevu a zlosti, zatrpknutosti a odporu, ducha nenávisti a nevraživosti, ducha neodpustenia, pomsty a vraždy.
-           Zriekam sa všetkých duchov, ktorý spôsobujú rôzne psychické problémy, zriekam sa ducha anorexie, ducha bulímie, ducha strachu, ducha schizofrénie, ducha zatemnenie rozumu a mysle, ducha ktorý spôsobuje neschopnosť priať rozhodnutie do nášho života
-           Zriekam sa ducha potratu, ducha predčasného úmrtia nenarodených deti, ducha ktorý spôsobuje smrť detí po narodení.
-           Zriekam sa ducha neplodnosti, bezdetnosti, ducha ktorý zapríčiňuje neschopnosť počať a vynosiť bábätko, ducha kliatby proti plodnosti, proti manželstvu, zriekam sa každého zlého a nečistého ducha ktorý sa ukrýva v mojich reproduktívnych orgánoch, vo vaječníkoch ( ak žena často pociťuje pichanie vo vaječníkoch a z medicínskeho hľadiska je všetko v poriadku, môže ísť aj o kliatbu proti plodnosti, proti manželstvu... )
-           Zriekam sa ducha žiadostivosti, sebaukájania a masturbovania, ducha smilstva, ducha homosexuality, incestu, pedofílie, krvismilstva, svätokrádežného smilstva s kňazom či zasvätenou osobou, pornografie, nevery, znásilňovania, ducha prostitúcie, zvádzania, necudnosti a beštiality.
-           Zriekam sa ducha rozkoše, ktorá do mňa vchádza cez myšlienky, slová skutky, cez moje oči, uši, nos, jazyk a hmat, cez moje ruky, nohy a pohlavné orgány, cez spomienky a fantáziu, cez rôzne obrazy v mojej  mysli.
-           Zriekam sa ducha svetského zmýšľania, zmyselnosti a neviazaných radovánok, ducha závislosti na alkohole, tabaku, drogách a na hazardných hrách, ducha škodlivej hudby, filmov, videofilmov a elektronických hier, ducha závislosti na internete, na chatovaní, na facebooku, ducha závislosti na mobilnom telefóne, na stávkovaní, na kupovaní výherných žrebov, na kasíne, výherných automatoch.
-           Zriekam sa duchov ktorý vo mne vytvárajú a udržujú tieto závislosti na alkohole, na strachu, na cigaretách, na drogách, na liekoch, na osobách, na nezriadenom sexe, na stávkovaní...
-           Zriekam sa ducha modloslužby, veštenia, vešteckého ducha,  čarovania a zaklínania, čiernej a bielej mágie, ducha povery, ducha okultizmu, ezoteriky, viery v reinkarnáciu a učenia hnutia New Age. Zriekam sa všetkých zlých síl, ktoré ma spútali klaňaním sa falošným bohom návštevou pohanských kultových miest, prechovávaním okultných predmetov a symbolov vo svojom dome, čítaním horoskopov, jasnovidectvom, čítaním z ruky, vykladaním tarotových a iných kariet, vyvolávaním duchov zomrelých, nosením amuletov a krištáľových kameňov „pre šťastie“, maľovaním indickej mandaly, používaním kyvadla, numerológiou a posúvaním predmetov, cvičením jógy, meditáciou zen, a metódami ako sú: reiki, indické čakry, používanie osôb ako médium automatické písanie, uzdravovanie cez guruov, a používaním liečiteľských metód, ktoré sú založené na okultných metódach a nekresťanských náboženských filozofiách.
-           Zriekam sa zhadzovania uhlíkov ( robenia uhlíkovej vody proti urieknutiu ), nosenia červených šnúrok, talizmanov a okultných príveskov či prsteňov, zriekam sa zasväcovania sa Satanovi a všetkých okultných a čarodejníckych obradov a rituálov.
Takto môžeme pokračovať a zriekať sa v sviatosti zmierenia všetkého toho, s čím máte problém..., zriekanie môžeme zakončiť aj krátkou modlitbou:
           „Pane Ježišu Kriste, Ty sám rozkáž týmto zlým duchom aby ma opustili, aby sa podriadili Tebe a nikdy viac sa ku mne nevrátili ani do môjho domu, ani do mojej rodiny. Pane Ježišu, očisť ma svojou Vzácnou Krvou, najmä moje srdce, moje vedomie, podvedomie a nevedomie. Obmy moje myšlienky a svedomie, spomienky, predstavy a pocity, môj rozum, vôľu a city. Pane Ježišu, očisť svojou Vzácnou Krvou môj mozog, môj nervový systém, krv v mojich žilách, moje svalstvo, kosti a moje vnútorné orgány. Pane Ježišu, očisť ma svojou Vzácnou Krvou. Očisť moje oči, uši a nos, môj hmat, ústa a jazyk, moje ruky, nohy a pohlavne orgány. Pane Ježišu, zošli mi od svojho Otca Ducha Svätého – Ducha pravdy, Ducha svätosti. Bože, Duchu Svätý, daruj mi svojich sedem darov: dar múdrosti, rozumu, rady, poznania, sily, nábožnosti a bázne pred Pánom. Duchu Svätý, naplň ma svojim ovocím – láskou, radosťou, pokojom, trpezlivosťou, zhovievavosťou, dobrotou, láskavosťou, vľúdnosťou, vernosťou, skromnosťou, zdržanlivosťou a čistotou.“

Je dobré a užitočné si takéto zriekanie urobiť aj počas svätej božskej liturgie, počas svätej omše v momentoch najposvätnejších, kedy zostupuje Svätý Duch, aby premenil predložené dary, chlieb a víno, na skutočné Kristove Telo a Krv Ježišovu. Povedať Ježišovi:
„Pre Tvoje veľké, nesmierne a nepochopiteľné milosrdenstvo ťa prosím Milosrdný Ježišu, aby si ma ukryl do svojho Božského srdca a nech Tvoj Svätý Duch, ktorý premieňa tieto dary premení aj moje srdce, dušu, myseľ, nech ma úplne od všetkého Zlého očistí, oslobodí a uzdraví. Zriekam sa,  v tvojom svätom mene Ježiš,  ducha strachu, ducha alkoholizmu, ducha sebe-vražedných myšlienok, ducha masturbovania a pornografie, ducha závislosti na stávkovaní.... ( menovať tých duchov, alebo tie závislosti, s ktorými máme problém )  a úplne, celkom vedome, dobrovoľne, sa zriekam týchto hriechov, všetkých mojich ľudských slabostí, ako aj všetkých zlých a  nečistých duchov, ktorý sa za týmito neresťami ukrývajú.“

Túto modlitbu si môžeme vlastnými slovami povedať v srdci aj vtedy, keď už stojíme v rade na Sväté Prijímanie a uvedomujúc si, že čochvíľa sa zjednotíme so samotným Kráľom a pravým Bohom, našim Pánom Ježišom Kristom, ktorý je skutočným Lekárom duše i tela, a on môže tieto naše zlozvyky odstrániť, úplne ma z nich vyliečiť. K modlitbe môžeme pridať aj mocný príhovor našej nebeskej Matky Panny Márie, ktorá je najsvätejšia a Bohu najmilšia zo všetkých svätých. Ale aj príhovor svätých, ktorých máme radi, ktorým dôverujeme, s ktorými vytvárame duchovné priateľstvo, nám bude takisto vzácnou duchovnou pomocou.

Pamätám si raz jednu staršiu pani na duchovnej obnove v Hlohovci, ktorá napísala pekný list. Bola to omša ku cti svätého Šarbela, na ktorej som veriaci ľud vyzval, aby sa nebáli prosiť Ježiša  priamo počas svätej omše, v momentoch ktoré sú pre nás najposvätnejšie. Premenenie, keď zostupuje Svätý Duch a počas Svätého Prijímania, keď sa celkom osobitným spôsobom zjednocujeme so samotným Ježišom, ale i s celou Najvätejšou Trojicou. Na druhý deň mi tá pani priniesla ručne napísaný list so svojím svedectvom a poďakovaním, kde tvrdila, že urobila presne to, o čom som hovoril počas katechézy a teda počas omše v momente premenenia prosila Ježiša skrze príhovor sv. Šarbela o oslobodenie sa od jednej závislosti s ktorou bojovala celý svoj život a nič jej nepomáhalo. Po tejto jednej prosbe pocítila veľkú duchovnú úľavu a celkové oslobodenie sa od tej závislosti... Keď som túto farnosť opäť navštívil asi po roku, pribehla na konci mi poďakovať sa a pripomenúť sa. Na moju otázku, či sa ten problém nevrátil, len s radosťou kývala hlavou že nie, že odvtedy žije úplne inak, ako ozajstné slobodné Božie dieťa.
Počas spovede môžeme spomenúť aj duchovné či psychické rany, ktoré nás neustále zraňujú... Nemusí ísť o škrupulózne svedomie ale o vnútorné zranenie. Práve preto svätý Ján Zlatoústy pekne píše: „Nestačí vytiahnuť z tela šíp, ale je potrebné aj vyliečiť ranu, ktorá po strele vznikla; tak isto treba v duši po odpustení hriechu pokáním vyliečiť ranu, ktorá zostala.“

           Istý rehoľník mi raz vydal takéto svedectvo. Verím, že poslúži aj každému jednému z vás. Počas jednej spovede počul vo svojom vnútri jemný ale rozhodný hlas. „Povedz o tom zlozvyku...“  jasne pochopil v svojom vnútri, kto to hovorí a o akom zlozvyku to hovorí. Bol týraným a bitým dieťaťom, a preto si od malička nervózne obhrýzal nechty na rukách, až ich mal celkom obhryzené až do krvi. Viacerí sa mu to snažili vyhovoriť, alebo mu v tom zabrániť, ale nič nepomáhalo. Keď vyrástol a stal sa dospelým, zlozvyk mu ostal. Neskôr, keď vstúpil do kňazstva či do rehole, prežíval z tejto situácie až úzkosti, ale žiaľ, sám sa toho nevedel zbaviť..... Spoveď sa blížila ku koncu a on opäť počul naliehavé volanie od Ježiša: „Povedz o tom zlozvyku...“  Bolo to oveľa naliehavejšie a bol by to aj povedal, ale strach, úzkosť, hanba, čo si pomyslí spovedník mu v tom zase zabránila. Veď to ani hriech nie, je to len zlozvyk, utešoval sa vo vnútri. Rozum mu našepkával, že to nemá hovoriť, bude nepochopený a vysmiaty a už aj bez toho sa cítil diskomfortne. Bol by povedal všetky možné iné hriechy, aj tie najhoršie, len nie toto...  Vnútorný zápas bol veľmi ťažký. Mal už svoje roky, bol kňazom, rehoľníkom, váženým človekom. Čo si o ňom ten spovedník pomyslí??? A vtedy do tretice opäť v jeho vnútri zahrmel jasný Ježišov hlas.....? „Povedz to, lebo budeš ľutovať do konca života....“ Už sa nedalo odporovať, a tak s tichým skľúčeným hláskom, tak aby ho ani nepočul, predsa len vyznal nahlas svoj problém a zlozvyk, ktorého sa nevedel zbaviť od svojho detstva. V tom momente prišla veľká úľava, veľký pokoj, a on sám cítil, že Ježiš berie z neho to bremeno, ktoré nevedel niesť, ktoré bolo preňho príliš zväzujúce a ťažké. Od tej spovede bol od tohto problému oslobodený a už nikdy viac nemal problémy s ohrýzaním si nechtov. Stará Odysea sa skončila.

Preto je dôležité v spovedi okrem hriechov vyznať aj naše ľudské slabosti, zlozvyky, traumy, strachy, či rôzne emočné prejavy a cítenia. Nebyť škrupulantom, ale ani príliš veľkým racionalistom. Preto chcem poprosiť aj kňazov, našich úžasných spovedníkov, ktorí priamo zastupujú milosrdného Ježiša, aby boli voči takýmto dušiam, zraneným hriechom, či životnými okolnosťami naozaj trpezlivými, láskavými  a plnými pochopenia. Svätá Matka Tereza z Kalkaty raz povedala: „Kvapka lásky je niekedy viac, ako oceán rozumu.“ A preto treba takéto zranené duše liečiť skrze lásku a nechať im možnosť a priestor, aby sa vyjadrili, vypovedali všetky ťažkosti a okolnosti, aby sa nespovedali narýchlo, pod tlakom, s pocitom neprijatia, nepochopenia, nebodaj výsmechu, či opovrhnutia....

           Sv. páter Pio hovorí: „Spoveď je kúpeľom duše. Mali by ste k nej chodiť prinajmenšom raz v týždni. Nechcem, aby duše zostávali bez spovede dlhšie než týždeň. Prach sa hromadí dokonca aj v čistej a neobývanej izbe, a keď sa do nej po týždni vrátite, vidíte, že je nutné znovu utrieť prach. Boh kresťanov je Bohom premien: keď mu odovzdáte svoju bolesť, získate pokoj, a keď mu dáte svoje zúfalstvo, dostanete nádej. Nedovoľte, aby sa vám v duši usadila čo i len štipka smútku, pretože smútok bráni voľnému pôsobeniu Ducha svätého."  

Verím, že každý kňaz, spovedník, ale i samotný veriaci človek nechce žiť v smútku bez Svätého Ducha, ale naopak, pod jeho vedením chceme získať dušu a srdce čisté, plné milosti posväcujúcej,  ktorá našu tvár i dušu zaplní Božím pokojom, radosťou a opravdivou láskou.  

o. Matúš Marcin
Pridal alexandra__ dňa 14/09/2020 04:01 0 komentáre

Svedectvo manželov

Zaujímavé svedectvo manželov, chodenie, svadba, spoločný život, so svojimi bežnými starosťami a postojom jeden k druhému.

Púť zaľúbených 2020- svedectvo manželov Sedláčkovcov
Pridal alexandra__ dňa 04/09/2020 06:10 33 komentáre