Kráčam po ulici na zastávku električky. Som po poslednom ožarovaní.
Telefón ma vyruší z mojich myšlienok. Dozvedám sa, že Palo moj bývali
kolega, zomrel. Zomrel. "Zajtra ti dáme vedieť, kedy bude pohreb".
Rožmýšľam o všetkých spoločných zážitkoch a vo mne sa vynára vďačnosť za pomoc
pri opravách s mojím starým domom. Doma sa hrabem v počítači a nájdem
text, ktorý ma osloví. Predbehol ma na životnej ceste a mne hrozí niečo
podobné, na čo on odišiel spomedzi nás, rakovina. Možno to osloví niektorých,
čo toto budu čítať.
----------
Starci by mali byť objaviteľmi.
Na tu a teraz nezáleží.
A musíme byť stále a stále v pohybe.
K novému sústredeniu
Na ďalšie spojenie, hlbšiu jednotu.
  T.S.Eliot, East Coker

Takže teraz kráčame k cieľu, k samotnému zmyslu života, alebo slovami T.S.Eliota,
„k novému sústredeniu na ďalšie spojenie, hlbšiu jednotu“, teda k tomu, čo má naša „nádoba“
udržať, podporovať a vyživovať. Už nejde len o prsty ukazujúce na mesiac, ale o mesiac
ako taký – vrátane jeho odvrátenej strany.
.....
Cieľom každého posvätnému príbehu je návrat domov, a preto je hrdina najprv okolnosťami donú-
tený svoj domov opustiť! Protirečenie? Paradox? Áno, lenže teraz má „domov“ úplne nový, predtým
nepredstaviteľný, význam, ktorý, ako vždy, presahuje a zároveň integruje našu počiatočnú
skúsenosť domova.
    Archetypálny obraz „domova“ sa prejavuje súčasne dvoma smermi. Smerom dozadu ukazuje na stopy
prvotného zážitku  spojenia, ktoré  má počiatok v tele matky. Všetci sme vyšli z nejakého, možno
aj zlého, domova a ten do nás zasial prvotné semienko potencionálneho a ideálneho raja. A pôsobenie
smerom dopredu v nás podnecuje predstavu, že takéto zjednotenie sa môže stať skutočnosťou. Predstava
domova nás vedie ako vnútorný kompas či „navádzacie“ zariadenie.
.....
Výstižný Carl Jung ponúka tento hlboký pohľad:
„Život je žiarivá zastávka medzi dvoma veľkými tajomstvami, ktoré sú samy o sebe jedno.“
    Koniec akoby bol začiatkom a začiatok akoby poukazoval na koniec.  .....
Súhlasím s Jungom a verím, že na začiatku je nám odhalené jedno veľké Tajomstvo, ktoré nás potom
už navždy pobáda kráčať vpred smerom k jeho plnému uskutočneniu. Väčšina z nás nedokáže tento
vštepený prísľub domova len tak opustiť. Niektorí ho nazývajú navadzácie zariadenie ľudskej duše,
iní by ho zasa označili ako prebývanie Ducha svätého a ďalší by ho možno nazvali nostalgia alebo
čas snenia. Viem len to, že sa nedá ignorovať. Túžbu po domove pociťujeme ako milosť, ktorá vychádza
z nášho vnútra a súčasne nás presahuje. Volá nás do minulosti, k nášmu prapôvodu, a zároveň do našej
budúcnosti. Ľudská duša takto prebýva vo večnej hlbine času. Nezdá sa vám zmysluplné, že Boh do nás
zasadil túžbu po tom, čo nám On sám od nepamäti túži dať? Som si tým istý.  .....  Moja téza znie,
že všetkých nás posiela a zároveň poháňa tá istá Sila. Presne toto majú kresťania na mysli,
keď hovoria, že kozmický Kristus je alfa a omega. Akoby nás akási hlboká clivota po domove hnala
a pobádala vpred. V každom človeku existuje bytostná a naliehavá nespokojnosť, ktorá nás
posiela a tlačí vpred; nespokojnosť, ktorá pochádza z našej pôvodnej a radikálnej jednoty s Bohom.
To, čo sa javí ako minulosť a budúcnosť, je v skutočnosti ten istý domov, to isté volanie a ten istý
Boh, pre ktorého je „tisíc rokov ako jeden deň“ /Ž 90,4/ a jeden deň ako tisíc rokov. Niekto povedal,
že 90 percent ľudí žije 90 percent svojho života akoby „s použitím tempomatu“, čo vlastne znamená,
že sú v bezvedomí.
    Duch svätý je ten aspekt Boha, ktorý pôsobí väčšinou zvnútra a „v skrytosti“, na „najhlbších
úrovniach našej túžby,“ Ako to už vyjadrili mnohí mystici. Práve preto mohla mystická tradícia pri
popise Ducha nájsť východisko len v subtílnych metaforách ako vietor, oheň, zostupujúca holubica
a prúdiaca voda. Duch svätý, viac ako čokoľvek iné, spôsobuje, že ostávame napojení na večne plynúci
prúd a bezpečne v ňom zotrvávame – musíme mu to však dovoliť. Ducha svätého  nikdy „nestvoríme“ ani
si ho nezaslúžime; jeho spočívanie v našom vnútri objavujeme postupne, ako sa učíme čerpať z nášho
najhlbšieho vnútorného života. Toto absolútne zjednotené pole je nám vždy darované, tvrdila Annie
Dillard.
    ..... Verím, že na úrovni duše sú tieto zdroje pravdivé. Domov je ďalšie slovo pre Ducha – pre
to, kým skutočne sme, teda pre naše Pravé Ja v Bohu. V tom istom okamihu, keď objavíme  Boha v sebe,
objavíme aj seba v Bohu; a podľa sv. Terézie z Avily tento okamih znamená konečný návrat domov.
Kým sa tak stane, cnie sa  nám po domove, hoci v súčasnosti  túto clivotu možno nazveme jednoducho
samota, izolácia, túžba, smútok, nepokoj, alebo dokonca depresia.
  Bežným slovom pre miesto spočinutia Ducha svätého v našom vnútri, ktoré je tiež miestom dychtivej
túžby, je zvyčajne slovo duša. Svoju dušu máme už teraz – nedá sa „získať“ žiadnym procesom
očistenia alebo členstvom v skupine či prostredníctvom rúk biskupa. Koniec je do nás zasadený už na
začiatku a bude nás nahlodávať, až kým sa k nemu nedostaneme slobodne a vedome. Asi najviac, čo môže
biskup či sviatosť urobiť, je „roznecovať Boží dar“ /2Tim 1,6/ a niekedy to aj robia. Ale niekedy sú
veľká láska a veľké utrpenie ešte lepšími rozdúchavačmi tohto prepotrebného plameňa.
  Dobrou správou je, že existuje poradca, akýsi lekársky sprievodca, vnútorný kompas – a prebýva
v každom z nás. „Súčasť balenia“, ako zvyknú hovoriť reklamy. V Písme čítame:
„Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha svätého, ktorého sme dostali“ /Rim 5,5/.
Na inom mieste je nám prisľúbené: „Nenechám vás ako siroty“ Jn 14, 18/
bez mamy alebo domova. Možno toto je jeden z mnohých dôvodov, prečo boli Duchu svätému väčšinou
pripisované ženské atribúty.
  Tento Duch svätý, ktorý nás všetkých vedie z domova a k domovu, je v Evanjeliu podľa Jána /14, 26/
nazvaný aj „zástanca“ /doslovný význam slova paracletos je „obhajca“/, ktorý nás všetko „naučí“
a všetko nám „pripomenie“, akoby sme vo vnútri už niečo vedeli, no stále potrebovali akýsi vnútorný
zvonček alebo budík, ktorý by nás prebudil. Duch svätý, stojí vždy a úplne na našej strane. Zastáva
si nás viac ako my sami seba. Hovorí v náš prospech proti negatívnym hlasom, ktoré nás súdia a odsudzujú.
Táto skutočnosť nám dáva obrovskú nádej – už viac v živote nemusíme robiť všetko sami či dokonca dokonale
„správne“. Náš život sa „nám stane“, presne tak ako Márii /Lk 1, 38/. Na druhej strane, v iných rovinách
svoj život aktívne vytvárame. Platí jedno aj druhé. Toto tajomstvo sa nazýva Božská konšpirácia
/"spoločné dýchanie“/ a je jedným z najhlbších spôsobov, ako pochopiť, čo sa odohráva medzi Bohom a dušou.
Skutočná spiritualita je vždy hlboká „spolupráca“ medzi dvoma zúčastnenými /Rim 8, 28/. Pravá spiritualita
je istým druhom synergie, v ktorej obe strany dávajú a prijímajú, aby spolu vytvorili vzájomne zdieľanú
pravdu a radosť.
  Sterovekí ľudia túto intenzívnu vnútornú túžbu po celistvosti správne volali „osud“, „údel“,
„vnútorný hlas“ alebo „volanie bohov“. Každý výraz má v sebe istú nevyhnutnosť, autoritu a konečnosť,
a bol jadrom celej mytológie. Takmer všetci hrdinovia počuli vnútorný hlas, ktorý sa im prihováral.
Ich hrdinstvo totiž spočívalo v schopnosti tento hlas započuť a napriek riziku ísť za ním – kamkoľvek.
Je smutné, že práve takýto vnútorný pokoj nám dnes na všetkých úrovniach veľmi chýba. Problém súčastného
sveta spočíva v tom, že vážne pochybujeme, či je v duchovnom svete vôbec nejaká živá autentickosť, a preto
nepočujeme hlasy, ktoré by premieňali náš život – a platí to dokonca aj pre tých, ktorí chodia do kostola,
chrámu či mešity.
  Na rozdiel od ľudí staroveku, postmoderní ľudia nemajú potrebu nechať sa očariť vesmírom. Preto sa musíme
o „potešenie“ postarať sami. A potom potom sa cítime opustení, zmätení a sme plní pochybností. Naše objavy
a pôžitky už nemajú žiaden zmysel. V takomto nečinnom a bezvládnom svete musíme všetok zmysel vytvoriť sami
a nezdá sa, že by sa nám darilo. Toto je bremeno života v dnešnej uponáhľanej a osamelej dobe, kedy si myslíme,
že všetko závisí od nás.
.....
V súčastnosti používame termíny inštinkt, evolúcia, nukleárna fúzia, DNA, vrodenosť, matičná doska, uzdravenie,
rast alebo jednoducho jar, no je zjavné, že príroda naďalej obnovuje samu seba zo svojho vnútra.
Boh stvoril veci, ktoré naďalej tvoria a sami sa obnovujú zvnútra smerom von.
Už viac nehovoríme o jednorazovom stvoriteľskom akte Boha
alebo o evolúcii, lebo Božia forma tvorenia je vo svojej podstate evolúcia.
Napokon sme dovolili Bohu, aby bol úplne vtelený, čo malo byť už od začiatku veľkým tromfom kresťanstva!
Trvalo nám však veľmi dlho, kým sme k tomu dospeli a ľudia s dualistickým zmýšľaním sa stále nedokážu dostať
cez túto prekážku.

prevzate, krátené
Richard Rohr
Padanie do výšky

POZVANIE

Každého z nás čaká cesta druhou polovicou života. Nie každý sa však na ňu vydá, napriek tomu, že všetci
starneme a niektorí zostarnú viac ako ostatní. Z nejakého dôvodu je táto "ďalšia cesta" dobre skrývaným
tajomstvom. Mnoho ľudí ani nevie, že existuje. Tých, ktorí si skutočnosť "ďalšej cesty" uvedomujú, hovoria
o nej a vedia, že je iná ako cesta prvej polovice života, je príliš málo.
Prečo sa teda pokúšam túto cestu trochu osvetliť? Prečo si myslím, že mám k tejto téme čo povedať?
A prečo sa obraciam na ľudí, ktorí sú ešte stále na svojej prvej ceste a sú na nej spokojní?
  Vedie ma k tomu zistenie, ku ktorému som dospel ako františkánsky učiteľ na základe svojho vyše
štyridsaťročného pôsobenia v rôznych prostrediach-náboženstvách, krajinách a inštitúciach, že mnoho ľudí
a inštitúcií/ak nie väčšina/ sa natrvalo zaoberá záležitosťami typickými pre prvú polovicu života. Inými
slovami, ľudia sa v prvom rade snažia budovať svoju osobnú /nadradenú/ identitu, vymedziť vlastné hranice,
hľadať istoty a možno aj väzby na dôležito vyzerajúce projekty či osoby. Tieto úlohy sú do istej miery
dobré a dokonca potrebné. Všetci sa snažíme nájsť nejaký "pevný bod", ako to povedal grécky filozof
Archimedes, aby sme mohli čo i len trochu pohnúť svetom. Svet by bol omnoho chudobnejší, keby sme nevykonali
túto prvú a dôležitú úlohu.
  Napriek tomu si myslím, že úlohou prvej polovice života je len objaviť štartovnú čiaru. Prvá polovica
života je len zahrievacím kolom, nie celou cestou; je len plavbou, nie dosiahnutím brehu. Ak si uvedomíte,
že existuje ešte "ďalšia cesta", celé zahrievacie kolo možno zabehnete úplne inak a lepšie sa pripravíte
na to, čo bude nasledovať. Ľudia by bez ohľadu na svoj vek mali vedieť o celom oblúku svojho života - kam
vedie a smeruje.
O tejto ďalšej ceste vieme vďaka jasnému a príťažlivému svedectvu ľudí, ktorí už na nej boli;  na základe
náboženských aj sekulárnych textov, ktoré nás na ňu pozývajú; z nášho vlastného pozorovania ľudí, ktorí už
vstúpili do tohto nového teritória; a žiaľ, takisto od ľudí, ktorí akoby sa vôbec nevedeli posunúť ďalej.
Táto cesta sa zvyčajne objaví ako lákavé pozvanie, ako istý druh prísľubu či nádeje. Nikto nám nemôže rozkázať,
aby sme sa na ňu vydali, musíme byť na ňu povolaní. Každý sa pre túto cestu musí rozhodnúť slobodne, nesúc si
na pleciach všetku zložitosť a nedokonalosť svojho jedinečného života. Je len na  nás, či sa na ňu vydáme.
Na druhej strane, nemusíme byť na nej sami. Totiž, k dispozícii máme isté značky ukazujúce smer,
osvedčené schémy, úplne nové výzvy, výstrahy, ba dokonca aj osobných spievodcov.
.....
  Všetky tieto spomenuté možnosti mi dodávajú odvahu i túžbu pokúsiť sa popísať charakter naznačenej „ďalšej“
cesty, a popri tom aj terén „prvej“ cesty, no osobitne sa zameriam na potrebné body prechodu. Ako si všimnete
v názvoch jednotlivých kapiol, za najčastejší prechodový bod považujem istý druh „nevyhnutného utrpenia“
– zakopnutie o kameň úrazu, zápas s vlastným tieňom, alebo len prostú neutíchajúcu túžbu po „sebe samom“,
po niečom „viac“, ktorú budem nazývať „túžba po domove“.
   Verím, že v načrtnutom nájdete pravdu, hoci pôjde o„pravdu duše“, ktorú vidíme „nejasne, akoby v zrkadle“
/1Kor 13, 12/, no zároveň jasne. Lenže každé zrkadlo, cez ktoré pozeráme, vyrobili ľudské ruky, a to platí
aj o mojom zrkadle. Každý spirituálny jazyk je nevyhnutne metaforou a symbolom. Pravé Svetlo pochádza odinakiaľ,
no nevynutne sa jeho odblesk zjavuje prostredníctvom tých, ktorí sú stále iba pútnikmi. Tak ako mi nedávno pri
návšteve Kapského mesta povedal Desmond Tutu:
„Richard, sme iba žiarovky a našou úlohou je len jedno: ostať priskrutkovaní!“
  Verím, že Boh nám dáva našu dušu – našu  najhlbšiu identitu, naše Pravé Já, náš jedinečný odtlačojk
– v momente nášho počatia.  Úplne na začiatku vloží výrobca do svojho diela jedinečný kúsok neba. Dáva nám istý
čas, aby sme ten kúsok neba v sebe objavili, prijali ho a žili svoj osud v plnosi. Ak tak neurobíme, naše Pravé
Ja nám už nikdy nebude opäť ponúknuté  v tejto jedinečnej podobe – a možno práve preto všetky náboženské tradície
pomenúvajú túto skutočnosť veľmi expresivnými výrazmi ako „nebo“ a „peklo“. Objavenie vlastnej duše je absolútne
kľúčové, významné a naliehavo dôležité pre nás samých a pre svet. Človek svoju dušu „nevyrába“ ani „nevytvára“,
len ju „zošľachťuje“. Sme len nešikovnými správcami našej vlastnej duše. Našou úlohou je prebudiť svoju vnímavosť
a spiritualita nás vo veľkej miere učí, ako tomuto prevažne prirodzenému rastu a prebúdzaniu nestáť v ceste.
Zdá sa, že sa musíme mnohému odnaučiť, aby sme sa vrátili k onomu prvotnému životu, ktorý je „ukrytý v Bohu
/kol 3, 3/. Áno, premena veľakrát spočíva skôr v odúčaní než učení sa, a preto ju náboženské tradície nazývajú
„konverzia“ a „pokánie“.
.....
Každý živý tvor robí jedno a to isté: zdieľa svoje bytie – podstatu, v ktorej býva;
stáva sa sebou; hovorí a hláskuje svoje „ja“, kričí: „čo robím, to som – veď na to som prišiel“.
......
Jediné, čo môžeme urobiť, a zároveň to jediné, čo Boh od každého z nás žiada, je s pokorou a odhodlanosťou
vrátiť produkt, ktorý sme dostali – teda nás samých! Ak máme veriť svätcom a mystikom – takýto výsledný produkt
je pre Boha vzácnejší ako pre nás. Nech je toto tajomstvo akékoľvek, každý z nás má na ňom účasť! Pravé
náboženstvo vždy vychádza z intuície, že máme spoluúčasť na niečom úžasnom, aj keď sa tomu snažíme brániť
či popierať to. Dokonca i najlepšia moderná teológia zdôrazňuje silný „príklon k spoluúčasti“ v protiklade
k náboženstvu chápanému len ako pozorovanie, potvrdzovanie, moralizovanie či príslušnosť k určitej skupine.
Nestačí byť niekde členom, dôležité je niečo rozpoznať, vytrpieť a tešiť sa ako ten, kto má spoluúčasť.
Už teraz ste vo vnútri večného prúdu, ktorý kresťania nazývajú božský život Trojice. To, či objavíme
naše Pravé Ja, do veľkej miery záleží od konkrétnych okamihov času, ktorý sme dostali a od okamihov slobody,
ktoré si počas života vyberáme a prijímame. Život sa v skutočnosti skladá z okamihov; tvoria ho nahromadené
momenty, v ktorých sa postupne odhaľuje naše hlbšie „Ja“, ak sme pripravení ho vidieť. Uchopenie nášho
vnútorného odtlačku, čo je výstižné pomenovanie pre našu dušu, a jeho pokorné navrátenie svetu a Bohu
skrze lásku a službu majú pre človeka rozhodujúci význam. Všetky veci a všetci ľudia by mali vyjadrovať svoju
prirodzenú podstatu v plnosti, nech to stojí čokoľvek. Práve v tom spočíva zmysel života a najhlbší význam
„prirodzeného zákona“. Sme tu, aby sme úplne a slobodne vrátili, čo sme raz dostali – ale teraz s naším osobným
súhlasom! Je to asi ten najodvážnejší a najslobodnejší akt, ktorý môžeme kedy vykonať a potrebujeme obe polovice
života, aby sme ho plne uskutočnili. Totiž, v prvej polovici života iba objavujeme scenár a až v druhej
polovici ho naozaj píšeme a vlastníme.
  Pripravte sa teda na obrovské dobrodružstvo, pre ktoré ste sa vlastne narodili. Ak vo svojom vnútri
neobjavíte malý kúsok neba, váš život nebude dávať zmysel a vytvoríte si vlastnú formu „pekla“. Preto sa
pripravte na novú slobodu, na nebezpečný súhlas, na nádej prichádzajúcu akoby odnikadiaľ, na neočakávanú radosť,
na niekoľko kameňov úrazu aj na radikálnu milosť, a na novú naliehavú zodpovednosť za seba samého a trpiaci svet.

Richard Rohr

Status quo

Ak do vašej spirituality nikto nenaprogramoval premenu a rast, ak ste nedostali varovanie o oslepujúcom
charaktere strachu a fanatizmu, vaše náboženstvo napokon vždy skončí uctievaním aktuálneho status quo
a ochraňovaním aktuálnej pozície vášho ega či osobných výhod - akoby boli Bohom!

prevzaté: Richard Rohr
Padanie do výšky