spirituality a organizátor iniciačných rituálov Richard Rohr
"pre sekulárne hľadajúcich a premýšľavých ľudí, veriacich, rovnako
ako neveriacich, a pre tú veľkú skupinu, ktorá prišla o ilúzie a uzdravuje
sa z náboženstva samotného. Prekvapivo práve oni sú často pripravení vidieť
a cítiť Tajomstvo lepšie než mnohí náboženskí ľudia."
V knihe s výrečným podtitulom Hľadanie nášho pravého Já hovorí:
"Mnohým veciam musíme dovoliť zomrieť - nie preto, že sú zlé, ale pretože
nás možno nemôžu posunúť tam, kam je potrebné ísť. Spiritualita je mnohokrát
skôr vecou odnaučovania než učenia. A keď sú odstránené usadeniny a odpad,
to, čo vzbudzuje úctu, je práve tu a čaká! Mnoho veriacich si podľa všetkého
myslí, že Boh z niejakeho celkom nevysvetliteľného dôvodu miluje ľudskú minulosť
/obvykle nedávnu minulosť skupiny, ku ktorej dotyčný patrí/ namiesto prítomnosti
alebo budúcnosti stvorenia. ... Mám nádej, že vám táto kniha predovšetkým ujasní,
a zvlášť potom na základe vašich vlastných skúseností potvrdí, niekoľko vecí,
ktoré platia pre všetkých, či už sú akéhokoľvek vyznania, alebo i bez vyznania.
Budem hovoriť o Bohu, pretože to je stále spôsob, akým hovorí 95 percent sveta
a 99 percent dejín, ale myslím, že budete súhlasiť, že to čo hovorím o milosti,
smrti a vzkriesení, je pravda pre každého a nie je potreba vôbec žiadného
vyslovene náboženského jazyka."
1. Čo je "PRAVÉ JA"
xxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Tu na výšine
je všetko tak jednoduché:
Všetko čo poznáš, opusť.
Vykroč k chladnej hladine,
vyslov dávnu modlitbu surovej lásky
a otvor náruč.
Tí, čo prídu s prázdnymi rukami,
budú s úžasom pozerať do jazera;
tam, v chladnom svetle
odražajúcom belostný sneh,
bude pravá podoba tvojej tváre.
David Whyte, TILICHO LAKE
Konzervativci hľadajú absolutnú pravdu, liberáli hľadajú niečo
"skutočné" a autentické. Snúbenci chcú manželstvo, ktoré vydrží,
"dokiaľ nás smrť nerozdelí". Veriaci hľadajú Boha, ktorý ich
nikdy nesklame, vedci hľadajú univerzálnu teóriu. Všetkým ide
o to isté. Všetci hľadáme nesmrteľný diamant: niečo jednoducho
dôverihodné, niečo spoľahlivé a verné, niečo, na čo sa môžeme
vždy spoľahnúť, niečo nezabudnuteľné a žiarivé. V Jánovom
stručnom druhom liste je ponuka a zároveň pozvanie pre tých
všetkých: "Píšem kvôli pravde, ktorá v nás zostáva a bude s nami
naveky"/2Jan 2/. Ale väčšina z nás o tom veľa nevie, a tak
končíme ako sv. Augustín, ktorý vo svojich Vyznaniach priznáva:
"Neskoro som si Ťa zamiloval, krása tak starobylá i tak nová.
A pozri: ty si bol vo vnútri a ja vonku."
Nakoniec hľadanie tejto pravdy vzdávame-alebo sa dokonca oň ani
nepokúsime-, a namiesto toho sa sťahujeme do seba, ako by sme
chceli povedať: Budem všetko pomerávať podľa seba." Je to najbežnejší
problém individualizmu a egocentrizmu. Myslím, že to spolu súvisí.
Rozpoltení unikáme do seba, ale bez výnimky len do nášho ega
/malého ja, falošného ja/, pretože to je všetko, čo poznáme.
To je bežná a štandardná pozícia i keď prevažne nevedomá. Často
ovšem preváži a v závislosti na miere našej "rozpoltenosti"
potom znemožní všetky bežné životné interakcie, včítane manželstva,
trvalého priateľstva a väčšiny záväzkov. A tak je vlastne tento
útek do vlastného ega celkom správny i nesmierne zlý zároveň.
V tejto knihe vám, ako dúfam, predvediem pravdivosť oboch tvrdení.
Správne sa sťahujeme do vnútra, inak by sme sa stratili vo vonkajšej
zrkadlovej sále, ako to vyššie vyznáva Augustín. Ale otázka znie:
Do akého vnútra? Používam pojem "pravé Ja" a "falošné ja", ktoré mnohí
používajú za veľmi užitočné pre vysvetlenie práve týchto vecí. Je dobré
a potrebné sa stiahnuť do vlastného pravého Ja, ničmenej stiahnuť sa
na dlhšiu dobu /alebo ešte horšie natrvalo/ do falošného ja znamená
katastrofu. Obe ja, pravdivé aj falošné, budete vnímať ako svoje vlastné
"ja"- pozrite aké to je mätúce. Jedno by sme mohli nazvať "pravá vystredenosť"
a druhé, to bežnejšie, "sebastrednosť" ktorá sa ukazuje ako jadro problému.
Preto Ježiš a väčšina ďalších duchovných učiteľov dávajú jasne najavo,
že existuje ja, ktoré musíme nájsť, a ja ktoré musíme, opustiť, alebo
dokonca "odmietnuť" /Mk 8,35; Mt 10,39 a 16,25; Lk 9,24; Jan 12,26/.
Budhizmus nepovoľuje kompromis ani zmiernenie tejto podstatnej správy,
čo je príčinou, prečo mnohých jeho celková úprimnosť priťahuje.
Existencia dvoch ja je takmer konštantou "večnej tradície", i keď
výklad toho sa môže na rôznych miestach veľmi líšiť. Dôležité je, ako
vysvetľujeme ich rozdiely. Tí, ktorí popierajú posvätný zdroj vesmíru
/"Boha"/, nemajú spôsob, ako pomenovať to "pravé", a musia sa utiekať
len k psychológii, filozofii a kultúrnym normám, aby našli niečo smerodajné.
Tie sú veľmi dobré, ale majú svoje hranice. Tí z nás, ktorí tvrdia,
že veria v Boha, častejšie skôr popierajú že "sme boli nazvaní Božími deťmi,
a nimi aj sme" /1Jan 3,1/. Skôr si nastavujú svoje vlastné ciele, v ktorých
môže plne uspieť len málokto, keď to zoberieme úprimne. Takže sa moje vlastné
morálne ja, ktoré je vždy nestalé, stane mierou vecí, a znova tak prídeme
o absolútnu mieru. Zdá sa, že falošné ja má radšej svojich pár malých víťazstiev,
než aby nechalo Boha vyhrať s každým. To je môj smutný záver po živote
strávenom službou v mnohých kostoloch na mnohých svetadieloch, ktorý je
obsiahnutý v texte, na ktorý často väčšina kazateľov a prekladateľov
zabúda: "Všetci ste povolaní, ale len málo z vás si trúfne byť vyvolenými".
/ Mt 22,14 /
Mk 8,35;
Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho.
Kto však stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.
Mt 10,39
Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.
Mt 16,25;
Lebo kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho,
a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho.
Lk 9,24;
Lebo kto by chcel svoju dušu zachrániť, stratí ju.
Ale kto stratí svoju dušu pre mňa, zachráni si ju.
Jan 12,26
Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude aj môj služobník.
Ak mi niekto slúži, toho Otec poctí.
2. Čo je "PRAVÉ JA"
xxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Budeme teda rôznym spôsobom hovoriť o dvoch ja. Podobne ako v Sokratovej metóde
filozofovania za chôdze, budeme v tejto knihe "obchádzať dookola". Hľadanie duše
sa v dnešnej dobe trochu rozjasnilo vďaka nájdeniu slov, ktoré dávajú nášmu modernému,
psychologickejšiemu mysleniu zmysel. Ako falošné ja by sme mohli nazvať naše malé ja
alebo ego, a zároveň by sme pravé Ja mohli nazvať dušou. Až sa vám pravé Ja začne javiť
zjavnejšie, a ono sa skutočne väčšine ľudí bude javiť jasnejšie, založite svoju
spiritualitu na tom, o čo v nej predkovšetkým a v podstate ide, a najmete si tak
toho najlepšieho poradcu a terapeuta vôbec. Veľmi rád hovorím ľuďom: "Práve ste si
ušetrili desať tisíc dolárov za nepotrebnú terapiu!" Prečo? Pretože nájdením svojho
pravého Ja nájdete absolútne merítko, ktoré je celé vo vás a zároveň mimo vás.
Toto ukotvuje dušu vo veľkej a spoľahlivej Pravde. "Moje najvútornejšie Ja je Boh!"
volala sv. Katarina z Janova, keď bežala mestom, rovnako ako Kolosania volali na Židov
i pohanov:"Tajomstvo je Kristus v tebe - tvoja nádej na Slávu!" /Kol 1,27/.
Zdravá vnútorná autorita pravého Ja tak teraz môže byť viac vyvážená objektivnejšou
vonkajšou autoritou Písma a zrelou Tradíciou. Uisťuje vás, že nie ste blázni - že Boh
je zároveň mimo mňa, a pritom celkom vo mne, naraz, vo vynikajúcej vyváženosti,
ktorej sa podľa môjho názoru dosahuje v náboženstve len málokedy. Teraz je zákon
zapísaný na dve kamenné dosky /Ex 31,18/ a vo vašom srdci /Dt 29,12-14/ a stará zmluva
sa po pravde zmenila na novú /Jer 31,31-34/, tak ako to bolo už dávno pochopené
a prežívané svätými Židmi. Ježiš plne predstavuje túto ideálnu židovskú vyváženosť.
Nezabudnite: Ježiš nebol "kresťan"!
Ľudia, ktorí objavia túto celosť, sú všeobecne vyrovnanejší a prekvitajú -
oproti jednoduchým konformistom či rebelom, ktorí prosto len zaujímajú ku všetkému
stanovisko, bez toho aby mali potrebu po akejkoľvek múdrosti. Pomyslite na chudáka
Galilea Galileiho, ktorý bol cirkvou donútený poprieť, že sa Zem otáča, a ktorý tesne
pred smrťou zašepkal:"A predsa sa točí!" Múdro vedel, ako prežiť v totalitnom systéme,
a dnes je známi ako otec modernej vedy, po tom čo ho pápež v modernej dobe očistil.
Ste celým Telom Krista, a zároveň jeho časťou. Ste zároveň stredom sveta i jeho okrajom.
Ako povedal sv. Bonaventúra:"Stred je teraz všade a obvod nikde."
Vaša osobná skúsenosť vyvolenia je presne tým, čo vám umožňuje odovzdávať túto
samotnú skúsenosť ďalším, ako spoločne hovoria Izaiáš a Pavol /Iz 2,1-5 a 56,1-7; Rim 11,16/.
Vonkajšia naboženská viera smeruje k prehláseniam typu "iba tu", alebo "iba tam"
zatiaľ čo autentické vnútorné poznanie hovorí "vždy a všade". Začíname ako elitári
a končíme ako rovnostári. K tomu Ken Wilber správne dodáva: "Vždy!" Čo som zadarmo
dostal, zadarmo dávam /Mt 10,8/. Vonkajšia autorita nás učí, že sme naozaj jedineční
/to je jediný možný spôsob, ako vôbec začať/, ale dospievajúca vnútorná autorita nám
umožňuje uvidieť, že všetci sú jedineční, keď aj k tomuto poznatku dospievame
až v druhej polovici života. Mladí fanatici majú vždy tú predstavu, že sa všetko točí
len okolo nich.
Sľubujem vám, že keď objavíte svoje pravé Ja, budete mať pocit, ako keby z vás spadlo
tonové závažie. Už nebudete musieť budovať, chrániť a rozvíjať svoj idealizovaný obraz.
Žitie pravého Ja je jednoducho omnoho radostnejšia existencia, i keď ju nikdy nebudeme
prežívať dvadsaťštyri hodín denne. Ale vďaka nej budete mať vždy kam sa vrátiť. Konečne
ste objavili alternatívu k svojmu falošnému ja. Ste ako prebúdzajúci sa Jakub a pripájate
sa k chóru mystikov všetkých čias. "Bol si tu stále a ja som to nevedel!" hovorí Jakub
/Gn 28,16/. Pomaže olejom kamenný pilier, kde sa to stalo a pomenuje ho Bethel,
alebo "dom Hospodina a brána nebies" /Gn 28,17-18/. Jakub potom v sebe zachováva
prítomnosť Božiu, kamkoľvek ide. Čo bolo najprv iba tam, je zrazu všade. Brána nebies
je najprv na jednom konkrétnom mieste; ešte lepšie je zachovávať ju v sebe; ale najlepšie
je, pokiaľ ju môžete nájsť kdekoľvek. Tak vyzerá vývoj duchovného života.
Kol 1,27
Im chcel Boh dať poznať bohatstvo slávy tohoto tajomstva medzi pohanmi, a ním je Kristus vo vás, nádej slávy.
Ex 31,18
A keď s ním na vrchu Sinaj dokončil svoj rozhovor, dal Mojžišovi dve kamenné tabule, popísané Božím prstom.
Dt 29,12-14
12 aby si prešiel (každý jeden) k zmluve a prísahe Pána, svojho Boha, ktorú dnes uzaviera s tebou Pán, tvoj Boh,
13 aby si ťa zvolil za svoj ľud a aby sa on stal tvojím Bohom, ako sľúbil a odprisahal tvojim otcom Abrahámovi,
Izákovi a Jakubovi.
14 Ale túto zmluvu a prísahu neuzavieram len s vami,
Jer 31,31-34
31 Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!
32 Nie ako zmluvu, ktorú som uzavrel s ich otcami, keď som ich chytil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta.
Tú moju zmluvu oni zrušili, hoci som im bol Pánom - hovorí Pán.
33 Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela - hovorí Pán.
Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.
34 Už sa nebudú vzájomne poučovať a brat bratovi nebude hovoriť: “Poznajte Pána!”,
pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších - hovorí Pán.
Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem."
Duša, naša vrodená identita.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Dospel som k názoru, že naša vnútorná identita je to, čo väčšina
svetových náboženstiev a filozofov v podstate nazýva pojmom duša.
Neustále pre dušu máme mnoho rôznych definícií, ktoré poodhaľujú
pôvodný význam gréckeho slova psyché, ktoré doslova označovalo "motýľa".
Dušu a pravé Ja bolo vždy ťažké prišpendliť; sú nepolapitelne a subtílne
ako motýľ. Naša neschopnosť vidieť pravé Ja je jasne rovnaká ako naša
neschopnosť vidieť vzduch: je všade a pritom nikde.
Tajný recept všetkých vyspelých náboženstiev je preto naučiť sa všímať
si dobrá. Akýkoľvek proces založený na ideológii, hneve alebo strachu
vždy len posiluje falošné ja. Ego má vždy oportunistický program.
Duša nemá žiadny program, okrem videnia veci, a to tak aké sú.
Dovoľte im, aby vás učili; ako keď sa motýľ vznáša, ochutnáva z kvetov
a zas letí ďalej.
Rád by som sa pokúsil polapiť túto motýliu dušu v jej podstate:
naša duša je tým, kým sme v Bohu a kým je Boh v nás. Nikdy nemôžeme
doopravdy svoju dušu stratiť; môže sa stať, že si ju len neuvedomujeme,
čo je v skutočnosti tá najväčšia strata zo všetkého: mať ju, a pritom
ju nemať /Mt 16, 26/. Naša podstata, naša pravá "totosť" sa nikdy
v žiadnom inom vtelení neobjaví. Ako prehlásil Oscar Wilde:
"Buďte sami sebou; všetky ostatné role už sú rozobrané."
Naše pravé Ja a naša duša pochádzajú od Tvorcu - "v peknom balení",
ako sa hovorí v reklamách.
Asi ste si už všimli, že zdanlivo kladiem rovnítko medzi dušu
a práve Ja, a pritom sa tak trochu líšia. V určitom zmysle sú medzi
sebou zameniteľné, lebo ide o odhaľovanie "večnej" časti nás samých,
časti, ktorá pozná pravdu. Ale musím zároveň podotknúť, že pravé Ja
je pravdepodobne širšie než duša, pretože naviac zahŕňa Ducha
a vtelenie. Oboje nám ale zjavuje nesmrteľný diamant, ktorý do nás
vložil Boh, a často oboje pracuje ako jedno.
My /a všetky ostatné stvorenia/ začíname s božskou DNA, vnútorným
osudom, ako nám bol danný, absolútnym jadrom, ktoré pozná pravdu o nás,
zastrčeným plánom v útrobách nášho bytia, imago Dei /tj."obrazom Božím"/
ktorý prosí, aby mu bolo dovolené byť, naplniť sa a zjaviť sa. Ako sa
hovorí v liste Rimanom/5,5/:
"Je to Svätý Duch vliaty do vašich sŕdc, ktorý vám bol danný."
Naše pravé Ja je to, čo nás robí nami samotnými. Je ta zmŕtvychvstalá
prítomnosť, čo "sa pripojí a ide po našom boku" na našej ceste do Emauz
/Lk 24,15/. Je to Kristovo tajomstvo, ktoré sa zjaví a čas od času uchváti
každého z nás na našej ceste, dokiaľ si uň nakoniec "nenájdeme domov"
/Jan 15,4/ a nepomažeme /doslovne "neposvätíme"/ kameň na tom mieste
/Gn 28,18/ ako miesto, kam sa máme vracať. To je nepochybne najplnší
pojem odpočinku o šabate.
Vaše pravé Ja sa vám už predstavilo, ináč by ste už dávno nepokračovali
v čítaní tejto knihy, pretože by budila dojem nezmyselného fantazírovania.
"Nie je to preto, že nepoznáte pravdu, o ktorej vám tu píšem, ale skôr
preto, že už ju dávno poznáte," zhrňuje krásne Ján /1 Jan 2, 21/.
A vy ju poznáte.
Jan Duns Scotus /1265-1308/, františkánsky filozof, ktorého som po štyri
roky študoval, nazýval každú dušu jedinečnou "totosťou" /haecceitas/
a hovoril, že sa dá nájsť v každom akte stvorenia v jeho jedinečnosti.
Boh podľa neho nestvoril všeobecnosť, rody a druhy alebo čokoľvek,
čo by sa muselo neustále dookola vracať, aby sa to napravilo /reinkarnácia/,
ale iba jedinečné a špecifické stelesnenie večného Tajomstva - vždy
jednotlivo vyvolené, milované a existujúce v sebe, súc samo sebou.
To je Božia sláva! Ako obvykle najlepšie vyjadruje Gerard Manley Hopkins,
básnik hlboko ovplyvnený Scotom:
Tak i každá smrteľná vec jedno a to isté len
robí: delí sa, zdieľa v tom, čím vnútorne je,
svoje vlastné SOM hlásno hlása, hláskuje
a kričí: Čo robím, to som ja, preto tu som.
Mt 16, 26
Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!
Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!
Veľký Trpezlivý
xxxxxxxxxxxxxxx
V tomto ohľade je Boh veľký Trpezlivý, navzdory všetkým pokusom ega,
kultúry, ba i náboženstvám zabrániť mu v tom. Ukážte mi, čo Boh nestrpí:
Boh dopustí, aby ženy boli znásilnene a znásilnene otehotneli. Boh strpí,
aby sa tyranovi darilo, a Boh mňa samého necháva dookola opakovať tie isté chyby.
Nevynucuje si svoje vlastné prikázania. Božia naprostá trpezlivosť a pripúšťanie
čohokoľvek sa v skutočnosti stali predmetom najväčších ľudských sťažností.
Konzervativci by tak radi mali Boha, ktorý zmetie hriešnikov, že prírodné
katastrófi vidia ako dôkaz svojich prianí, a niektorí dokonca vynašli vedľa
toho Božieho vlastný spôsob "zmetenia" hriešnikov. Liberáli Boha odmietajú,
pretože Boh dovoľuje holokausty a mučenie, a pretože im nepasuje do zdánlivej
logiky toho, ako by sa mal Boh chovať. Pokiaľ by sme mali byť naozaj úprimní,
Boh je pre nás kameňom úrazu a najväčším sklamaním. Radšej by sme mali
dominantného a riadiacého Boha než Boha benevolentného, ako dokazuje väčšina
oficiálnych modlitieb.
Boh i pravé Ja potrebujú byť len sami sebou, aby sa veľkoryso ukázali. Tým
je hlavná práca vykonaná.Prameň potom vždy potečie cez tých a k tým, ktorý ho budú chcieť.
Nebál by som sa dokonca definovať Boha ako "hlboko dopúšťajúceho" až po "škandálnu
spoluprácu so zlom", či už s prírodnými pohromami, alebo ľudským zlom. Nechať sa
uchvátiť a podržať takou božskou plnosťou je značne temné a riskantné, a pritom
presne takto chápeme "spásu". Pripúšťame, aby ten ktorý strpí všetko, strpel i to naše
najhoršie. Postupne sa učíme, ako zdielať božskú slobodu, a musíme Bohu odpustiť,
že je až tak veľkorysí. To nie je moja "liberálna" myšlienka, Ježiš hovorí presne to isté.
/viď Mat 20;15/, ale z niejakého dôvodu to nepočujeme.
Akonáhle duša dôjde do svojho pravého Ja, dokáže byť úžasne odovzdaná a môže byť
skoro akákoľvek, len nie sebecká alebo oddelená. Rovnako nemôže byť čímkoľvek by sme
potrebovali, aby bola, alebo akú by ju iní chceli, aby bola. Duša je prirodzene nespútaná
a nezávislá, nie je pripútana na veci a neuchvacuje. Svoj účel už dosiahla skôr čistým
bytím než určitým konaním toho a onoho. Spolu so svätým Pavlom môže rtúfalo riskantne
prehlásiť: "Pre mňa nie sú zakázané veci, ale nie všetko je mi k dobru. Pre mňa nieto
zakázaných vecí, ale ani sa nedám ničím ovládnuť" /1Kor 6,12/.
Konečne sme sa stali ľudskou bytosťou, namiesto "ľudskej činnosti". To si cvičíme, keď
sedíme v tichej modlitbe: cvičíme sa v nedokončovaní a zrejmých nezdarov, ktoré za chvíľu
radikálne zmenia náš vnútorný hardwar. Oduševneni ľudia, ľudia bez výnimky úprimní a pokorní
na seba často zoberú riziko: poznajú pravidlá a pritom vedia ako ich správne prekračovať.
Pravé Ja nepredstiera ani nepózuje. Ako hovorí Augustin, vykúpená duša "miluje Boha a robí
čo chce", čo znie jednoducho, ale až také ľahké to nie je. Dá sa to zredukovať na výrok:
duša a pravé Ja vedia, že "v mojom živote nejde o mňa", ale že "vo mne ide o sám život".
Pravé Ja je a zároveň vôbec nie je veľmi výnimočné. Všetko mu patrí všeobecne, takže nič
zvlášť nepotrebuje mať , ako by asi povedal môj otec sv. František.
Väčšina ľudstva je tak očarovaná falošným /vymysleným/ ja, že o pravom Ja vo veľkej
väčšine pochybuje, odmieta ho, alebo ho vôbec nepozná. A tak ľudstvo žije v úzkosti a neistote.
Vložili sme príliš času tvorby falošného ja, že už si ani nedokážeme predstaviť, že by nebolo
pravdivé alebo že by sme to neboli "my". Dokonca i mnoho veriacich strávi mnoho času
manikúrou a vytváraním "extra kresťanského" falošného ja, zatiaľ čo naše jadro alebo pravé
Ja zostane nedotknuté, a nie je vôbec odhalené /Ef 4,24/. Väčšinou je to hra ega, ktorá
nekončí dobre a nefunguje. Iba falošné ja chce byť najortodoxnejším katolíkom v Philadelphii
alebo najlepším republikánom v Alabame alebo si potrebuje dokazovať svoju heterosexualitu.
Pravé Ja spolu s drahou Matkou Máriou vie, že "Všemohúci mi urobil veľké veci a sväté je jeho meno"
/Lk 1,48/
Preto sme sa stali krehkou a roztrieštenou spoločnosťou. Navzdory našej vysokej úrovni
civilizovanosti a rozvoji každý žobre, aby bol braný na vedomie ostatnými, každý dúfa vo svojich
20 minút slávy. Ironické je, že sme sami seba nevzali vážne, ani sme nenechali Boha brať nás vážne,
pokiaľ sa takto stále potrebujeme chovať. Väčšina dnešných politických a kultúrnych výstrelkov
sa mení ako počasie, podľa dennodenných politických otočiek, na objednávku vytvorených titulkov
v novinách a správ v hlavnom vysielacom čase, ktoré musia vyplniť svojich 23 minút "novinkami".
Vo svete falošného ja nie je nič než móda a okázalosť a je až obdivuhodné, že sa vôbec ľudia
obťažujú niečomu takému veriť a kupovať to. Skutočne sme otrokmi reklamnej agentúry z Madison
Avenue a "šialencov z Manhattanu". Niet divu, že budhisti tomu všetkému natvrdo hovoria "prázdnota".
Tento svet falošného ja je smutný a krehký. A pritom odpoveď, ktorú hľadáme, je už dávno
vo vnútri každého z nás a vo veľkej väčšine vyriešená-žiadna móda, ale fakt. Naše pravé Ja vie,
že neexistuje žiadne miesto, kam by sme mohli ísť alebo kam by sme sa mali najskôr dostať.
Už dávno sme doma - slobodní a naplnení. To je podstata dobrých správ. Čo iného by mohla byť
"dobrá správa pre všetok ľud", ktorú anjeli sľúbili betlehemským pastierom /Lk 2,10/?
Ale zdá sa, že preferujeme svet víťazov a porazených, i keď väčšina prehráva. Dokonca radšie sami
seba budeme považovať za porazených a zlyhávajúcich, než aby sme veľkému Trpezlivému dovolili
víťazstvo oboch strán - čo je najskôr ten hlavní Boží zámer so svetom.
Mat 20;15
Nemám azda právo urobiť so svojím, čo chcem? Alebo zazeráš na mňa, že som dobrý?‘
Ef 4,24
24 a oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Božieho obrazu
v spravodlivosti a svätosti pravdy.
Lk 2,10
10 Ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude radosťou pre všetkých ľudí,
Naše falošné ja je to, čo si myslíme, že sme.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Naše falošné ja je to, čo si myslíme, že sme. Naša myseľ mu neprepožičiava skutočnosť.
Naše falošné ja je prakticky celé spoločenským výtvorom, vďaka nemu sa môžeme vydať
na svoju životnú cestu. Je to súbor dohôd medzi naším detstvom a rodičmi, dohoda s rodinou,
susedmi, kamarátmi zo školy, partnerom alebo manželom i s našim náboženstvom.Je to nádoba
pre naše oddelené ja. Ježiš by to nazval naším "mechom na víno", ktorý, ako hovorí, nie je
schopné udržať nové víno /Mk 2,21-22/.Nádoba nášho ega rada zostáva "uzavretá a neznáša zmeny."
Naše falošné ja je to, ako sa definujeme vonkajšou láskou, vzťahmi alebo vonkajšou Božou jednotou.
Po rokoch strávených usilovným budovaním tohto oddeleného ja so všetkými jeho nálepkami
a zaujatosťami, sme na ńom veľmi pripútaní. A prečo by aj nie? Je tým, čo poznáme, ba všetkým
čo poznáme. Posun za jeho hranice je vždy pociťovaný ako strata alebo umieranie. Možno ste
zaznamenali, že majstri a učitelia ako Ježiš a Budha, sv. František a všetky Terézie
/z Avily, Lisieux, Kalkaty/, Háfiz, Kabír i Rumi hovoria o umieraní ďaleko viac, než by
bolo prijemne. Všetci vedia, že pokiaľ sa nenaučíme umeniu umierať veciam a včas ich opúšťať,
budeme sa držať nášho falošného ja tak dlho, dokiaľ nás nezabije.
Súčasná televízna show o amišoch odhalila všeobecnú pochybnosť o tom, že niekto je schopný
odpustiť tak úplne a z celého srdca, ako to podľa všetkého dokázali amišovia, keď odpustili
človeku, ktorý roku 2007 zabil ich deti. Komentátor uznal, že amišovia sú dokonale vycvičení
v odumieraní sebe samým a v opúšťaní. Vedia, že sú spojení a zároveň sú súčasťou väčšej božskej
skutočnosti, čo sa nám zdá trochu naivné. Ale opúšťať život, bolesť a zášť je pre nich omnoho
ľahšie než pre nás. Títo "prostí ľudia" môžu mať v rôznych smeroch obmedzený a obmedzujúci pohľad
na svet, ale v základných veciach, ako je rozlišovanie toho, čo je pravé a čo pominuteľné sú
odborníci a majú pred nami náskok. Tým sa pravdepodobne vysvetľuje ich kľud a ich zdánliva radosť
a spokojnosť, čo väčšina z nás ani zďaleka nedosahuje.
Povedal by som to isté o sestrach Matky Terezy, s ktorými som niekoľko týždňov žil v ich dome
v Kalkate tesne po tom, čo Matka Tereza zomrela. Rovnako ako amišovia i Misionárky Lásky sa tak
sústredia na pravé Ja v Bohu, že prakticky pohŕdajú tým falošným. Ponúkajú osvetľujúce svedectvo
o radikálnom žití v pravom Ja vo svete prevažne falošného ja. Práve toto by mali mnisi, rádovi
bratia a sestry symbolizovať v každej kultúre. Robíte to i vy zakaždým, keď sa usadíte v tichu
a odmietate sa predvádzať a niečo produkovať. Pomenovávame to "kontemplativným sedením" a je
potrebné sa k nemu vrátiť aspoň raz za deň, dokiaľ sa falošné ja neukáže ako pominuteľné ako /jepice/
sliepka a dokiaľ nie sme znovu zjednotení s pravdou.
Bol to Thomas Merton, cisterciansky mních, ktorý ako prvý navrhol používať termin FALOŠNÉ JA.
Urobil to, aby mnohým kresťanom objasnil Ježišové centrálne a často opakované učenie, že totiž
musíme umierať sami sebe alebo musíme "stratiť sami seba, aby sme sa našli" /Mk 8;35/.
Tento výrok spôsobil peknú paseku a pre svoje negatívne a asketické vyznenie, keď sa obvykle
interpretoval ako výzva k trestaniu tela, znamenal v kresťanských dejinách podstatný krok späť.
Jeho zmyslom ale nie je sebabyčovanie, ale naopak osobné oslobodenie. Po stáročia sa kresťania
mylne domnievali, že keď "zomrú" svojmu telu, ich duch z niejakej príčiny zázračne povstane.
Okrem toho, že sa v náboženstve poväčšinou objavuje všeobecne platónske popieranie tela,
nemohol Pavol vybrať nešťastnejšie slovo pre úhlavného nepriateľa DUCHA: telo /napr. Gal 5;15-24/.
Dnes by sme pravdepodobne použili pojem "ego" alebo "malé ja", ktoré by bolo oveľa bližšie
pôvodnému významu toho, čo tým myslel Pavol. Spomeňme si, že kresťanstvo je náboženstvo, ktoré
verí, že "Slovo sa stalo telom" /Jan 1; 13/, a Ježiš sa dokonca v "tele" navrátil po Zmŕtvych-
vstaní /Lk 24; 40/. Telo pre nás teda nemôže byť špatné. Pokiaľ je niečo proti telu, nemôže to
byť autenticky kresťanské. Thomas Merton správne rozpoznal, že to nebolo "telo", čo musí zomrieť,
ale "falošné ja", ktoré aj tak nepotrebujeme. Stáva sa totiž veľmi rýchlo náhražkou za našu
hlbokú a najhlbšiu pravdu.
Diverzná taktika
xxxxxxxxxxxxxxxx
V nepochopení a túžbe vyhnúť sa smrti falošného ja sa kresťanstvo stalo mnohokrát
moralistickým, zbožne a falošne "obetujúcim" mnoho náhodilých drobností. Asi sme
si mysleli, že to Ježišovi urobí radosť - jemu, ktorý videl za toto všetko a odmietol
akúkoľvek idealizáciu obetí alebo falošnej štedrosti, ktorá sa vždy spája s očakávaním
odmeny! V inej svojej knihe som to nazval "mýtus obeti". "Obeť" obvykle implikuje
skrytý nárok a uvádza do pohybu falošný kruh hodnôt a domnienok, ktorých vinou potom
začneme predpokladať, že si zaslúžime omnoho viac než ostatní, pretože sme to či ono
rozdali alebo urobili. Verím, že Ježiš prišiel urobiť prietrž všetkým falošným pred-
stavám o obetovaní, a urobil to raz navždy. /Žid 7,27 ; Žid 10,10-15/.
Lenže ego a egoistická kultúra nás vedú naspäť. Pravdepodobne preto, že falošné ja
sa oprávnene cíti tak bezcenné, že si musí vyslúžiť nejaký zmysel a hodnoty vďaka
svojej predstave hrdinstva alebo tvrdej práce. Dokonca i bohatí bieli muži narodení
na hromadách peňazí mávajú potrebu dať najavo, ako veľa toho "obetovali", aby získali
to, čo majú. Keď niečo obetujete, vždy si niečo "zaslúžite".
Viac, než by sme boli ochotní pripustiť, tak obeť vytvára nárok a "dlh", či veľmi
dobre skrytý pocit nadradenosti.
Ježiš jasne prehlásil:"Choď, nauč sa zmyslu slov
Čo chcem, je milosrdenstvo,a nie obeť." Je to jeden z jeho najobľúbenejších výrokov z Ozeáša /Mt 9,13; Mt 12,7/,
i keď to v náboženskom systéme založenom na chrámových desiatkoch a obetiach zvierat
a úrody bola veľmi odvážna a nebezpečná myšlienka. Ježiš vedel, že obeť väčšinou
oslovuje predovšetkým falošné ja, naproti tomu pravé Ja ju nepotrebuje.
Väčšina ľudí, inštitúcií a bojujúcich národov s obeťami však veľmi dobre operuje
a tieto predstavy zneužíva. Len sa spýtaj ktoréhokoľvek z Anonymných alkoholikov,
kam ich a ich rodinu "sebaobetovanie" priviedlo. Dnes sa tomu hovorí "permisivné" správanie
keď osoba v úlohe obeti umožňuje deštruktívne správanie závislej osoby. Sebaobetovanie teda
vôbec ničomu nepomáha.
Súhlasím s francúzskym antropológom a filozofom René Girardom, keď hovorí, že Ježíš
prišiel skoncovať s náboženstvom obeti. Obeť a askéza sú obvykle znakmi náboženstva
falošného ja, ako nakoniec zistil i sám Buddha. Ježiš bol kritizovaný, pretože nebol
askétom ako Ján Krstiteľ /Mk 2,18/. Je ohromujúce, ako sa táto informácia stratila v našej
selektívnej pamäti. Asketické praktiky až príliš často živia vlastné ego. Z tohto dôvodu
Ježiš radil, aby sa akákoľvek štedrosť alebo zbožnosť nedávala na obdiv verejne /Mt 6,1-4;
16-18/. "Nedopusťte ani, aby vaša lavica vedela, čo robí pravica," hovorí. Zovňajškové
náboženstvo je nebezpečné náboženstvo.
Ježiš i Budha nám predkladajú omnoho viac malých smrtí, ktorými si musíme prejsť,
a nielen obyčajné osobné hrdinstvo alebo verejné uznanie. Poukazujú na nevyhnutnosť
"zrieknutia sa" falošného ja, ktoré vždy bude nutne smrťou. To je podstata duchovnej cesty.
Často to dramaticky a bez servitky popisuje Ken Wilber. Mnohí z nás sa kontemplatívnym
cvičením naučili, že všetko začína tým, že zomrieme svojmu naučenému, nutkavému a negatívnemu
vnímaniu reality. To je najväčšia a najťažšia smrť zo všetkých, bez spoločenskej odmeny
i bez okamžitého uspokojenia. Zo závislosti sa nedá úplne uzdraviť, hovorí Bill Wilson,
dokiaľ nedosiahneme "emocionálnu triezvosť".
Kontemplácia je konečné uzdravenie, pretože vychádza zo všeobecnej závislosti na našom
vlastnom preferovanom spôsobe myslenia. To je omnoho ťažšie než akákoľvek dielčia morálna
bitka s dielčím morálnym problémom.
Rozpoznávanie nesmie utvoriť hranicu medzi telom a dušou alebo duchom, ale medzi lžou
a pravdou. Telo obsahuje mnoho pravdy, a duša, myseľ a srdce v sebe môžu mať niektoré
veľmi nebezpečné lži, vrátane arogancie, ambícií, pýchy, ješitnosti, márnivosti, nenávisti
a predsudkov. Jedinou dôležitou otázkou je vždy: "Je to pravda?" A nie: "Je to záležitosť
tela alebo ducha?" Žijem v cirkvi, ktorá odmeňuje ľudí na najvyšších priečkach za zjavné
hriechy "ducha" a trestá druhých odopieraním prijímania za možné pochybenia tela.
Ježiš bol presným opakom toho, pretože vedel, že hriechy tela obvykle nie sú hriechy zla,
ale slabosti, zatiaľ čo hriechy ducha začínajú v chladnom srdci, v nadradenom a oddelenom
falošnom ja, a teda sú poprením duše. "Obrežte svoje srdcia, a nie telo"- to je úprimné
židovské učenie, ktoré pochopilo podstatu veci /Dt 10,16; Jer 9,26/ a vyšlo z náboženstva,
ktoré požadovalo u mužov telesnú obriezku rovnako, ako kresťanstvo požaduje krst. Spomínam,
ako nás novicmajster v roku 1961 varoval, že existuje až príliš mnoho kňazov a iných
veriacich "čistých ako anjeli, ale pyšných ako diabli".
Mýtus oddelenosti
xxxxxxxxxxxxxxxxx
O smrti oddeleného, a tým pádom falošného ja, aj keď ho už chápeme akokoľvek,
musia nevyhnutne hovoriť všetký zrelé náboženstva-a tiež tak robia a uznávajú,
že odvahu k niečomu takému nám dáva iba nekonečné bezpečie veľkej Lásky.
Pravé Ja je schopné opúšťať, pretože si je radikálne isté vo svojej podstate.
Pravé Ja je ako dieťa batoliace sa od svojej matky /Boha/. Dieťa vie, že mamina
ho zase chytí, pokiaľ na ceste bude akékoľvek nebezpečenstvo. Akú dôveru a bez-
pečie pravé Ja dáva! Falošné ja je oddelené ja, a preto sa potrebuje prehnane
vymedzovať ako jedinečné, špeciálne, nadradené a plnohodnotné. A to je riadna
pasca. Takže Ježíš musí prehlásiť: "Pokiaľ obilné zrno neodumrie, zostane iba
zrnom" /Jan 12,24/. "Ale ak odumrie, prinesie mnoho úžitku!"
Kedykoľvek niekoho alebo niečo milujete, na určitej úrovni ste zomreli -
opustili ste svoje oddelené ja. Ako často hovoril Stephen Levine, náš strach
zo smrti sa zakladá prevážne na "imaginárnej strate imaginárnej individuality."
Žiadná z týchto zdanlivých strát nie je vôbec stratou, ale jedná sa vlastne
o rozšírenie. Prosím, premýšlajte a rozjímajte nad tým. Umožní vám to prekonať
strach z vlastnej smrti. Naše falošné ja je práve našou individuálnou mimoriadnosťou,
či už v podobe: "No, nie som ja úžasný /úžasná/?", alebo: "nie som ja hrozný
/hrozná/?" Obe verzie sú svojim vlastným spôsobom cestou ega a obe berú maličké ja
až príliš vážne. Skutočne svätý človek už nie je prekvapený svojou malosťou ani
svojou skvelosťou. Myš v panskom dome nepotrebuje brať lekcie pokory. Naša dobrota
i naša špatnosť vždy bývajú pospolu. Každé poňatie neba ako súkromnej a osobnej
záležitosti nie je už z definície nebom, kam by sme mohli "prísť". V skutočnosti
je takéto nebo obyčajné peklo. Pokiaľ dúfate v zasluženu korunu, harfu a biele rúcho,
tak v to dúfa práve vaše falošné ja.
Z toho dôvodu sa Ježiš vysmieva hlúpym náboženským sporom, kto je s kým ženatý
v nebi. V skutočnosti hovorí, že bol prehliadnutý skutočný zmysel /Lk 20,27-40/.
Všetci máme byť "deťmi vzkriesenia" /Lk 20,36/ v novom spôsobe "života" /Lk20,38/,
ktoré je založené nie na jedinečnosti, ale práve na spoločenstve. Jedine pravé Ja
tomu rozumie a teší sa z tejto skutočnosti, zatiaľ čo falošné ja sa cíti umenšené.
"Byť prvý" je potreba jedine krehkého falošného ja. Byť "posledný" nemá pre
pravé Ja či dušu žiadny skutočný význam. Ako môžete byť posledný, keď patríte
k celému telu? "Pokiaľ by ucho povedalo: "Nie som oko, a preto nepatrím k telu"
skutočne by to znamenalo, že by prestalo byť súčasťou tela?" V skutočnosti sú to
tie takzvané najslabšie časti tela, ktoré sú najnepostrádatelnejšie/1Kor12,15-22/.
Pravé Ja vidí všetko v celku - a teda v rozpore s tým, ako na veci pozerá svet,
kde sa nam teraz všetko zdá postavené na hlavu. Falošné já vidí všetko v častiach,
hierarchizované a vo vzťahu k sebe, a teda nevidí vôbec dobre.
Pred premenou je hriechom akýkoľvek druh morálnej chyby; po premene je hriechom
chyba v presvedčení o tom, kto sme a komu prináležíme. Jedine falošné ja tak v tomto
zmysle môže a tiež bude hrešiť. Falošné ja klame, pretože ono samo je v istom zmysle
lož. Kradne, pretože sa nechalo ukradnúť. Ako Ježiš povedal tým, ktorý ho viedli na
smrť, falošné ja "nevedia, čo robia"/Lk 23,34/. Pravé Ja je vedomé, falošné ja je
väčšinou nevedomé, a i my konáme zlo jedine vtedy, keď sme nevedomí.
Skrátka povedané, falošné ja je dom postavený na piesku /Mt 7,26/. Našťastie
je Boh ochotný pracovať s pieskom, a piesok tiež stvoril. Pieskami života sa ako tunelom
stále prekopávame, aby sme sa dostali k nesmrteľnému diamantu. Môžeme, a tiež vždy budeme,
robiť chyby, i keď našou základňou bude pravé Ja, ale teraz ich uvidíme také, aké v skutočnosti
sú, - ako chyby - a budeme schopní sa ospravedlniť a zmeniť.
Je veľmi dôležité vedieť, že pravé Ja nie je ani morálna dokonalosť, ani psychologická celosť.
Mnohí masochistickí svätci, excentrickí proroci a neurotickí mystici sú viac než trochu podivní
a temer vždy sa u nich nájdu vážne slepé miesta; ale vedeli kým sú v Bohu, a vedeli ako sa tam
vracať. To je ich tajomstvo. Pravé Ja vidí pravdu, nič si nenahovára a rozpozná svoje vlastné hry,
ak nie okamžite, tak aspoň postupne. Je to preto dom, ktorý bol postavený na skale/Mt 7,25/,
čo ovšem neznamená, že by nepotreboval žiadnu údržbu, upratovanie a drobné opravy. Pravé Ja
nie je dokonalé ja. Len má spoluúčasť na Tom, ktorý je dokonalý. Svätosť nie je vždy celosť;
v skutočnosti ňou nie je nikdy. Iba Boh sám je úplný a "dobrý", ako hovorí Ježiš - keď ho nazvali
"dobrým"/Mk 10,18/. Dúfam, že vás oslobodí od posudzovania druhých a dá vám to viac trpezlivosti
so sebou samými.
Pieseň pravého Ja
xxxxxxxxxxxxxxxxx
Vo vnútri nás je vnútorná prirodzená dôstojnosť. /Často ju vidíme u starších ľudí./
Vrodená hodnota, ktorá už vie a teší sa z toho. /Ako to vidíme u detí./
Je to nesmrteľný diamant, ktorý čaká, až bude vydolovaný, a ktorý nie je
nikdy objavený, ak po ňom netúžite.
Je to chvenie vo vašom vnútri, ktoré je potrebné rešpektovať.
Nazvime to dušou, nevedomím, hlbokým vedomím, prebývajúcim Duchom svätým.
Nenazývajme to nijak.
Nepotrebuje to správne meno ani správne vyznanie, aby sa to vyjavilo.
Nepotrebuje ani, aby mu bolo porozumené. Obvykle sa zaobíde bez slov.
Jednoducho len je a ukazuje sa len vtedy, keď sa stíšime alebo zamilujeme
alebo oboje.
Budem to tu nazývať pravé Ja.
Je to "Boh vo všetkom", a pritom nie je ničím popísatelným.
Je to zakúšané, pokiaľ je každá časť v jednote so všetkými ostatnými,
pretože len potom je v plnej pravde.
Raz za čas to pravé Ja zažiari a zviditeľní sa na niejakom nám milom
mieste alebo osobe.
Zažiari tak, aby všetci videli, v tele zmŕtvych vstalého Krista.
A pamätajte, že som povedal: "v tele". Začína to tu a teraz, v našom
vtelení, v tomto svete. A tak Kristovo Tajomstvo putuje po chodníkoch času.
Akonáhle raz stretnete toto pravé Ja - a raz je viac než dosť -,
falošné ja samo postupne odpadne.
To človeku zaberie väčšinu života, nič menej s Ježišom to bolo rovnako.
ČO UMIERA A KTO ŽIJE? 1.č.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
V srdci človek necíti, že umiera, cíti len ľútosť kvôli človeku,
ktorý stoji vedľa neho.
ERNEST BECKER, THE DENIAL OF DEATH
"Môj Boh nie je predsa Bohom mŕtvych, ale živých, pretože pred ním
sú všetci živí," povedal Ježiš "tým, ktorí neverili vo vzkriesenie".
Lk 20;38 a 27
Všetky náboženstva v určitom zmysle hovoria, že človek musí zomrieť skôr,
než zomrie, a potom bude vedieť, čo znamená umierať - a taktiež,
čo to neznamená! Východisko, z ktorého obvykle pozorujeme svet,
je úplne nevhodné k rozlíšeniu toho, čo je skutočné. Je väčšinou
nezmyselné hovoriť o úplnom základe nášho bytia, našom pravom Ja
alebo našej najhlbšej duši, pokiaľ sme sa s nimi aspoň raz skutočne
nestretli. To si vyžaduje, aby zanikla tá stará pozorovateľňa nášho mentálneho
ega a falošného ja. Nedá sa to obísť. Pokiaľ s tým človek raz prišiel
do styku, už navždy bude vedieť, že existuje niečo, na čo sa dá spoľahnúť
a čomu môžeme hlboko dôverovať. Posunieme sa od náboženstva iba viery
k náboženstvu nového spôsobu vedenia.
Od tejto chvíle vieme, že máme dušu a naša duša sa stane primárnou
prijímacou stanicou. Mnoho duší je od počiatku "nespasených" v tom zmysle,
že si nevedia predstaviť, že by mohli byť zajedno s Bohom-Realitou-Univerzom.
Toto je lož falošného ja, ktoré pomaly a iba po množstve našich pokusov umiera.
Mnoho kňazov ma napáda za to, že hovorím o reálnej jednote /zjednotení/ sa s Bohom.
Akoby neverili vo svoj vlastný produkt. Nie je zvláštne, že tak málo ľudí
prijíma ich vlažnú správu.
Len naša duša môže poznať dušu ostatných vecí. Len časť dokáže rozpoznať
celok, z ktorého pochádza. Ale najskôr musi niečo vo vnútri nás - naše pravé Ja -
ožiť. Tí, ktorý sa nestretli so svojou dušou, si budú myslieť, že len hlúpo kecáme,
keď hovoríme o duchovných veciach /1Kor 2;10-16/, a vo svojej obmedzenej skúsenosti
to budú myslieť celkom úprimne. A naopak, mnoho náboženských ľudí bude obhajovať
svoj vlastný nedostatok skúsenosti s Bohom tým, že vás budú označovať za "heretikov",
pretože vy hovoríte o veciach, ktoré presahujú ich obmedzenú skúsenosť. Aj oni sú
autentickí, i keď im chýba pokora a nie sú práve najmilší /najdrsnejšie dopisy
dostávam od náboženských ľudí/. To je presne dôvod, prečo Ježiš povedal:
"Všetci vás budú nenávidieť kvôli mne"/Lk 21;17/, a dokonca: "Blažený ste, keď vás
budú pre mňa nenávidieť"/Lk 6;22/. Chcel, aby sme boli na toto časté prekvapenie
pripravení.
No ovšem existuje niečo ako hereza, a ja som vycvičený v ortodoxii a verím v ňu
/aj napriek tomu, že také slovo v Písme nenájdete/. Lenže Ježišová životná dráma
jasne ukazuje, že práve najväčší heretici majú často navrch. Môžeme snáď čítať správy
o nepriateľstve, prenasledovaní, utrpení a smrti Ježiša niejak ináč? Náboženské
falošné ja je tým najlepším a najviac obhajovaním ja zo všetkých. Keď sa Boh stal
našim osobným a skupinovým sluhom potom môžeme celkom beztrestne nenávidieť,
utlačovať, mučiť a zabíjať druhých. Náboženské falošné ja môže dokonca obhajovať
rasizmus, otroctvo, vojnu a úplné zapieranie alebo klam a necíti žiadnu vinu,
pretože "si myslí, že tým uctieva Boha /plní svätú povinnosť voči Bohu/"/Jan 16;2/.
Ego si našlo svoju obhajobu, takže vo veciach zbožnosti radím byť veľmi opatrnými!
Pokiaľ vaše náboženstvo nevedie k premene vašeho vedomia, aby sa stalo súcitným,
je skôr časťou problému než jeho riešením.
Dôvod, prečo musíme zomrieť skôr, než zomrieme, výslovne vyjadrila Kathleen
Dowling Singhová, žena, ktorá strávila svoj život hospicovou starostlivosťou:
"Obyčajná myseľ /falošne ja/ a jej sebaklamy umierajú pri "skúsenosti blízkej smrti".
Keď nás odnáša smrť nie je možné ďalej predstierať, že tým, čim sme, je naše ego.
Ego je transformované v samotnom odchode."
Niejaka forma smrti - psychologická, duchovná, vzťahová alebo fyzická - je jedinou
cestou, ako uvolniť putá nášho malého a oddeleného falošného ja. Jedine potom
sa vráti v novej podobe, ktorú nazývam vzkriesený Kristus, duša alebo pravé Ja.
Čo umiera a kto žije? 2.č.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Egoické ja je ja pred touto smrťou; duša je skutočná iba vtedy,
keď sme prešli smrťou nášho vždy slabnúceho falošného ja a vyšli
sme na druhej strane väčší a jasnejší. Háfiz, perzský mystický básnik
štrnásteho storočia, svojim neopakovateľným spôsobom hovorí:
"Boh sa snaží ti niečo predať, ale ty to nechceš kúpiť. V tom spočíva
tvoje utrpenie: v tvojom pošetilom dohadovaní, šialenom licitovaní
o cene!"
Čokoľvek menšie než smrť falošného ja je v náboženstve zbytočné.
Falošné ja musí zomrieť, aby mohlo pravé Ja žiť, alebo ako hovorí
sám Ježiš: "Dokiaľ ja neodídem, nemôže Duch prísť"/Jan 16,7/.
To je celkom jasná, ale zároveň ohromujúca správa. Teologicky sa to dá
povedať i takto: Ježiš /dobrý človek/ musel zomrieť, aby mohol povstať
Kristus /univerzálna prítomnosť/. To je vzorec premeny. Ale opustenie
onoho pôvodného "dobrého človeka" je vždy obrovský skok viery práve
preto, že sa považuje za tak "dobrého". Biblicky je to naznačené
v zabíjaní veľkonočného baránka, ktorý je bez vady, ktorého priniesli
do domu a pravdepodobne mu už deti dali meno /Ex 12,5-6/.
To, čo má zomrieť, nie je obvykle špatné; v skutočnosti sa to často
zdá dobré a nutné.
Naše pravé Ja je tá časť nás samotných, ktorá bude žiť navždy
a bude vidieť pravdivo. Je to Boží dych, ktorý nami prechádza. Naše
nepravé ja je tá naša časť, ktorá sa stále mení a časom aj tak zomrie.
Nachádza sa vo svete premenlivých foriem a rozhliada sa okolo seba,
pričom samu seba chápe ako centrálny referenčný bod - čo nie je nikdy
pravda. Falošné ja je pomýjavé, dočasné, a ako hinduisti a budhisti
hovoria, "prázdne". Zrelé náboženstvo nám pomáha urýchliť tento proces
umierania falošného ja - alebo aspoň zastaviť boj proti jeho zrejmému
odchádzaniu. Preto svätí žijú tak, že idú proti prúdu. Ako by nám
odkazovali, že tak či tak ide o voľný pád, takže prečo nenaskočiť
a nespolupracovať? Je omnoho jednoduchšie ponúknuť dopredu svoje
slobodné "ano", než byť k nemu prinútený na smrteľnej posteli alebo pri
niejakej tragédií. Svätý František celý svoj život hovoril:
"Vitaj, sestra Smrť!"
Naše falošné ja nie je špatné ani zlé; je len smrteľné. Je relatívne,
nie absolútne. Je pomíňavé, nie podstatné, je to prevážne mentálny
a kultúrny konštrukt. Zomrie, keď vy zomriete. Z niejakého dôvodu
je pre nás jednoduchšie zamilovať sa do toho, čo zomrie a umiera,
než do toho, čo žije a bude žiť večne. Možno, že je naša láska
k nášmu falošnému ja určitý druh sympatie k tomu, čo je krehké
a potrebné, pochopiteľná náklonnosť k dočasným veciam, než odídu
- ak aspoň podvedome vieme, že odídu. To nie je špatné a v skutočnosti
tým celý proces začína. Rastieme vo vnútri obmedzeného priestoru
a v obmedzených situáciách, aj keď to nikto z nás nechce priznať.
Ktosi povedal, že keby sme vedeli, že budeme žiť natrvalo v tomto svete,
nikdy by sme nevyrástli. Mám dojem, že to je pravda.
Naše falošné ja je naša nutná zahrievacia fáza, časť ega v nás
samých, ktorá buduje našu oddelenú identitu, obzvlášť v prvej
polovici života. V zásade je to naše neuplné ja, ktoré sa snaží o to,
aby bolo pokladané za naše celé ja. Zamilovávame sa do tejto časti
tak veľmi, že odmietame celok. Boh to určite chápe a je bez pochýb rád,
že sme zamilovaní aspoň do niečoho. Takáto láska nás naštartuje -
a nakoniec zistíme, že "láska vytrvá naveky" /1Kor 13,13/
a že ona je tou jedinou vecou, s ktorou môžeme navždy počítať
a ktorou navždy sme.
Ale uvedomme si: zakaždým, keď sa rozhodnete milovať, zvolili
ste si tiež zomrieť. Zakaždým, keď naozaj milujete, opúšťate
sami seba ako autonomnú jednotku a odovzdali ste časť seba
niečomu alebo niekomu inému, a nedá sa to tak ľahko získať späť -
pokiaľ sa nerozhodnete prestať milovať, čo tiež mnohí urobia.
Tieto prvé chvíle extatického oslobodenia z uväznenia v sebe
sú nádherné, zmyslové a úžasne životodarné. Lenže keď chce potom
toto rozšírené ja ustúpiť späť do seba, zistí, že je teraz chytené
v omnoho širšej pravde. Musí urobiť rozhodnutie: buď sa ešte viac
rozšíri - umierajúc svojmu pôvodnému malému ja -, alebo sa znova
zavinie do seba, čo je len iný a horší spôsob umierania. V každom
prípade ale zomrie. T.S. Eliot to hovorí vo svojich Štyroch kvartetách
omnoho dramatickejšie:
Jediná nádej, alebo inak zúfalstvo,
leží vo voľbe hranice, alebo hranice -
byť zachránený pred ohňom.
Preskupenie našich ja z dvoch v Jedno prostrednictvom lásky
a celoživotných ťahanic je práve tento tanec premeny. Je to cesta
dôvery, nepretržité testovanie spoľahlivosti lásky a Boha / čo je,
ako časom zistíme, to isté/, ktoré nám nakoniec dovoli padnúť
v dôvere späť do nášho pravého Ja. Potom sme opäť jedným.
Len nezabudnite, že my skúšame Boha omnoho viac, než
nakoľko Boh kedy skúšal nás. Naša obyčajná, dualistická, buď-alebo
myseľ, naše sebaochraňujúce ego bude odmietať túto "závratnú
zmenu perspektívy" a všemožne sa jej bude vyhýbať. Takže to vyjadrime
rázne a jasne:
Čo umiera: naše falošné ja - a je len otázkou KEDY , nie ČI.
Kto žije? Božské Ja, ktoré vždy žilo, ale teraz zahrňuje NÁS.
A všimnime si, že tým, čo umiera, je ČO, a tým, kto žije, je KTO.
Ostrie skúsenosti. 1.č.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Krása sveta je Kristov úsmev pre nás, prichádzajúci cez hmotu.
SIMONE WEILOVÁ
Po väčšinu života sa snažíme spojovať určité body, aby sme prenikli do srdca reality,
aby sme videli, čo je pre nás dobré, pravdivé a krásne. Chceme niečo trvalé a transcendentné.
Bohužiaľ často hľadáme v plytkých vodách. Od osvietenectva sedemnásteho a osemnásteho storočia
sme sa uspokojili s faktami, jasnými dôkazmi, objektívnou vedou alebo vecami, ktoré nám
poskytuje tá úžasná disciplína či metóda nazývaná veda. Dúfame, že nám veda dá objektívnu
pravdu; náboženstvo nám viacmenej dáva osobný zmysel a osobnú pravdu. Nemali by sme ich
považovať za protiklady.
Lenže to, ako hľadáme, určuje i to, čo nájdeme, alebo dokonca čo chceme nájsť. Doporučujem
hľadať v prvej rade v univerzálnych a mudrich hlbinách opakujúcich sa symbolov, metafor
a posvätných príbehov, v ktorých môžu ľudia nájsť hlboký a trvalý zmysel - alebo osobnú pravdu.
To je pre nás význam pojmu "večná tradícia" a dôvod, prečo George Bernard Shaw povedal:
"Je len jedno náboženstvo, a potom existuje tisíc jeho foriem." Najlepšie náboženské metafory,
ako vzkriesenie, vyjadrujú nielen pravdu uchovávanú kresťanstvom /1Kor 15/, ale tiež pravdu
univerzálnu.
++++++
Metafora je jediný možný jazyk použiteľný v náboženstve, pretože len ona sama sa úprimne
vyslovuje o Tajomstve. Základné správy, ktoré rôzne náboženstvá a denominácie používajú,
sa často výrazne zhodujú, ale používajú rozdielne obrazy, aby odovzdali svoju vlastnú skúsenosť
jednoty s Bohom. To by nemalo nikoho šokovať alebo sklamať, pokiaľ už nie je dieťa, čo len
kričí: "To je moja hračka a nik z vás sa jej nesmie ani dotknúť!" Ježiš, ktorý vždy používal
metafory, hovorí napríklad: "Mám i iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. I tie musím
priviesť. Tiež počúvajú môj hlas" /Jan10,16a/. Hovorí očividne obrazným spôsobom, keď nazýva
ľudí ovcami.Taktiež hovorí, že niekedy ľudia mimo "stádo" počujú rovnako ako tí vo vnútri.
Ba dokonca hovorí, že sa stará i o tie "iné ovce" a rešpektuje ich, čo znamená, že my by sme
mali robiť to isté. Toto sú kľúčové body a tí, ktorí odmietajú metaforu vysvetľovať, minú ju.
Ježišov zámer, aby bol "len jeden ovčinec" /Jan 10;16b/, a jeho neskoršia modlitba,
"aby boli všetci jedno" /Jan 17,21-23/, sa môže splniť len vďaka prekonaniu všetkých
inakostí. Tak Ježiš hovorí o "iných ovciach". Cieľom nikdy nie je prekonať všetky rozdiely,
pretože Boh do nás vtlačil stotisíc rozdielov. Rozdiely nie sú to isté ako inakosť, alebo
aspoň nemusia byť. Vďaka chytrým metaforám ako ovce a stádo, jednota, a pritom odlišnosť,
vyriešil Ježiš komplexní filozofický problém "jednoty a mnohosti". Používa dômyselné metafory,
aby učil nejasným duchovným pravdám. On sám ich nazýva podobenstvami, a Marek dokonca hovorí:
"Nehovoril k nim inak než v podobenstvách" /Mk 4,34/, čo znamená, že bol ochotný riskovať
nedorozumenia v nádeji, že tým niekto získa omnoho hlbšie pochopenie /Mk 4,33/.
Nie je možné pochopiť jeho silné a dôležité posolstvo, pokiaľ nevidíme hodnotu metafor.
Možno , že práve toho dôvodu sme nepochopili veľkú časť jeho hlavnej zvesti - odohráva sa
práve opak toho, čoho sa boja fundamentalisti. Metafora dáva vždy viac významov ako menej.
Doslovnosť je najnižšia a najchudobnejšia úroveň výkladu zmyslu.
Nikdy nesmieme byť príliš zviazaní s našimi vlastnými metaforami ako s jediným možným
spôsobom, ako hovoriť pravdu, a zároveň potrebujeme dobré metafory, aby sme mohli ísť
do hĺbky. V tom je ono vnútorné napätie a konflikt: iba správny symbol sa ponorí hlboko
do dobra, pravdy a krásy a získa ich späť ako perli z hlbočín oceánu. Správny symbol
nám v správnu chvíľu dovolí preniknúť za zložitosť a ilúzie. Často je práve to, čo vyzerá
ako obyčajný symbol, bránou ku všetkému, čo sme skutočne potrebovali vedieť - pokiaľ
k nemu pristupujeme pokorne a s úctou. Ako inak by mohol byť vždy prístupný Boh vždy
prístupný? Nemôže to závisieť na vysokoškolskom vzdelaní, ani na základnom vzdelaní,
ale na jednoduchej schopnosti čítať symbolické univerzum, čo, ako sa zdá, niektoré staroveké
národy robili omnoho lepšie než my dnes.
voľný preklad
Richard Rohr
krátené
+++++
Dobro, pravda a jedno sa nazývali "transcendentálie" a boli považované za podstatné
kvality samotného súcna. Vo františkánskej teologickej škole hovoríme o všetkom súcnom
univočne /doslova "jednohlasne"/, od Boha až po ľudí, zvieratá, stromy či vodu. Všetci
a všetko sa v rôznych stupňoch podieľajú na absolútnom bytí. Františkán Jan Donus Scotus
učil, že opakom dobra nie je zlo, ale nebyť samým sebou. Opakom pravdy nie je lož, ale
nebytie sebou samým. A opakom jednoty nie je mnohosť, ale nebytie sebou samím. Všetky
protiklady sa držia a udržujú vo vnútri číreho bytia, a to i konečno a nekonečno, hmota
a duch, muž a žena atď. Táto harmónia medzi vecmi sa nazýva krása, ktorú niektorí považujú
za štvrtú z transcendentálií. Tento náhľad na svet vytvára veľmi pozitívnu teológiu
a antropológiu založenú na prvotnom požehnaní, namiesto prvotnom hriechu. Rovnako tak
vytvára filozofický základ pre nedualne myslenie a pojem zla: zlo je nebytie a nevedomie;
krása je plnosť bytia a plnosť vedomia.
Ostrie skúsenosti. 2.č.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Nezamieňajme si ale "pokorne a s úctou" s ľahkovážnosťou, roztomilosťou alebo ledabolosťou.
Učitelia múdrosti by povedali, že práve opak je pravdou. Vidieť takým spôsobom je tvrdá práca,
kde človek udržuje celý vnútorný priestor naraz otvorený: myseľ, srdce i telo. Je to stredobod
každej autentickej spirituality a nie je to jednoduché alebo bez toho aby sme tomu venovali
úctivú a nie-sbastrednú pozornosť-čo je postup, ktorý by som ja nazval modlitbou. Takáto
modlitba je pravdepodobne vzácna, aj keď ja dúfam, že nie tak celkom.
To musel mať na mysli cisterciansky mních Thomas Merton, keď takmer na konci svojho
života uvidel usmievajúceho sa a odpočivajúceho Buddhu na Srí Lance a napísal: "Teraz som
nazrel a prenikol pod povrch a dostal sa za tieň a pretvárku." My všetci sa snažíme dostať
za tieň a prevlek každej metafory, každého symbolu, každej slovnej formulácie, aby sme narazili
na tvrdú a pravdivú-a nádhernu-realitu, ktorá je za obyčajnými slovami. Rovnako ako
Mertonovi i nám to trvá väčšinu života a nejedná sa len o sekundovú reakciu na to či ono.
To je moja hlboká túžba. Nie som zástancom dekonštrukcie, ale rekonštrukcie. Veľmi rád
ľuďom hovorím, že opakom kontemplácie nie je akcia - je to reakcia. Predčasná a príliš
rychlá reakcia je temer vždy egocentrická a seba-vzťažná.
Ateisti i fundamentalisti podľa všetkého stále zostávajú na tejto strane tieňa a pretvárky.
Tí aj oni sústavne odkazujú k zúženému a doslovnému pohľadu na realitu a málokedy chápu metaforu.
Myslia si, že symboly neobsahujú podstatu, a tak odmietajú náboženské symboly ako zlé, povrchné,
nepravdivé, nevedecké, alebo ako "iba symboly". Ich naprostá vernosť faktom demontuje realitu
na úzke dosky, po ktorých chcú chodiť a cítiť sa isto, ale už to nie je naleštený tanečný parket,
na ktorom by bolo dosť miesta, aby sa každý mohol pridať do tanca.
Žijeme a pohybujeme sa v celkom symbolickom univerze. Symboly sú v skutočnosti jediným poriadnym
spôsobom, ako zažiť podstatu /grécky koreň slova sym-bolon znamená "spojovať/hádzať dohromady"/.
Pravé symboly sú akosi samé tím "niečím". Naša myseľ spojuje dohromady významy do značnej miery,
bez toho aby sme zaznamenali, že to vôbec robíme. Básnici, umelci a rozprávači príbehov to vždy
vedeli a dnes sú i vedci dostatočne úprimní, aby si všimli, že i oni potrebujú metafory,
aby poukázali na realitu /npr. pojmy ako čierne diery, teoria strún a veľký tresk/. Bez nových
symbolov, ktorými sú niekedy tiež slová, podvedomí známi symbol vecí nikdy neprenikne do vedomia
a neviditeľné nemá žiadnu šancu stať sa viditeľným. Budeme ďalej znudení a nudní. Nezakusujeme
svoju skúsenosť - a neexistuje žiadné ostrie našej skúsenosti, ktoré by nás jedným rezom otvorilo,
prerazilo naše rany a rozjasnilo naše šťastie.
Symboly nám dovoľujú stále znovu nanovo koncipovať, reorganizovať a prednastavovať to najdôleži-
tejšie v našom živote, čo niečo znamená. Mnohí náš postmoderní svet spojovali s "krízou zmyslu"
a hovorili o svete, kde veciam chýba zmysel. V takom svete sa žije veľmi osamelo. Ľudia nemôžu žiť
šťastne bez zmyslu - a bez stále hlbšieho zmyslu. Symboly majú silu dať zmysel - zmysel, pre
ktorý sa každé ráno prebúdzame. Náboženstvo by malo byť majstrom v takomto nachádzaní zmyslu.
Prečo inak čítame romány, vedieme siahodlhé rozhovory, chodíme do kina, milujeme sa? Nie snáď
preto, že hľadáme odpoveď na onú najväčšiu ľudskú otázku: "Aký zmysel má to, čomu hovoríme
"môj život"?" Alebo:"Aký má toto všetko zmysel?" Naše odpovede sú dané tým, pre čo práve žijeme
a umierame /rodina, manžel či manželka, vlasť, Boh, verné priateľstvo, láska, peniaze/. Bez
zmyslu sme iste niečim menej než človekom a sme hlboko nespokojní. Zmysel je poväčšinou značne
mimopojmová záležitosť, nie je to predmet, ktorý by sme mohli vtesnať do slov, a teda je v tomto
zmysle taktiež "iracionálna". Ale zmysel len čaká na to, aby sa mohol prejaviť a chopiť sa
v správnu chvíľu toho správneho symbolu. Pozorujeme západ slnka, a on zrkadlí čosi, čo je už
kdesi v nás a len čaká, aby sa mohol rozžiariť. Pozeráme na Picassovu Guernicu, a chápeme a cítime
nezmyselnosť a hrôzu vojny.
V takej chvíli sa obvykle cítime viac živí, viac spojení a skutoční, dokonca i keď to,
čo pociťujeme, je zármutok. Vnútorné ja je vyjadrené, vnútorný duch je vydychnutý a vnútorný
a vonkajší svet sa stretli. Univerzálna reakcia je úľava a uspokojenie. Gréci tomu hovorili
katharsis alebo emocionálne očistenie. Katolíci to nazývajú sviatosť. Svet má opäť zmysel,
aspoň na chvíľu.
Ostrie skúsenosti. 3.č.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Ako rastie naša schopnosť vidieť, všetko dostáva podobu symbolov: človek chce písať poéziu
alebo namaľovať obraz, ktorý by ukázal to, čo sami vidíme, čo je vždy hlbšie než samotný vonkajší
zážitok. Ježišove slová k pochybujucemu Tomášovi tak dostávajú celkom nový význam:
"Šťastní sú tí, ktorí vedia viac, než čo môžu vidieť" /moja parafráza Jána 20; 29/.
Prírodné symboly ako stromy, voda, živočíchy alebo ľudská nahota sú tak niejak univerzálnymi
metaforami a dokonca i keď fungujú rôzne. Takéto metafory nás "prenášajú za", čo je doslovný význam
gréckeho slova meta-fora. Dobré náboženstvo by malo byť majstrom metafor, malo by nás prenášať
"cez" a "za". Vieme tiež, že Boh nie je "osoba" v tom zmysle, ako chápeme ľudskú osobu, a predsa
toto slovo umožňuje hovoriť o "osobnom" dávaní a prijímaní vo vzťahu k Bohu.Predpokladám, že Boh
nemá ľudské telesné emócie - ale keď hovorím, že Boh sa "teší" zo stvorenia, je to jediný spôsob,
ako môžem zaznamenať Boží pozitívny "vzťah k svetu vecí a stvorení."Osoba" a "potešenie" sú dobré
a potrebné metafory, aby sme poodkryli realitu, ktorú mnohí z nás nazývajú Bohom. Symboly zvýrazňujú
veci zo skrytého nevedomia do vedomia, kde môžu pôsobiť. Hovoriť, že symboly nie sú skutočné alebo
že metafory nie sú "reálne", je jednoducho hlúpe. Ospravedlňujem sa, keď to znie veľmi tvrdo!
Žijeme a umierame pre svoje symboly, pretože duševná realita je tiež realita!
Náboženstvo poznalo pravdu metafór a symbolov vo väčšine histórie až do posledných niekoľkých
storočí, zvlášť potom do nevhodne pomenovaného "osvietenectva" sedemnásteho a osemnásteho storočia.
Vtedy sme si začali zamieňať racionálne a dokazateľné s reálnym. V skutočnosti sme sa skôr otočili
naspäť. V snahe brániť svoju pozíciu tvarou v tvár racionalizmu a vedeckosti snažilo sa i nábožen-
stvo samo stať "racionálnym" a stratilo svoje alternatívne vedomie, ktorému mnohí z nás hovoria
kontemplácia. Ako keby sme sa snažili vysporiadať s Tajomstvom pomocou úplne nesprávneho "softvéru".
Stratili sme prístup k najvyššej úrovni vedomia, transracionálnemu, transpersonálnemu a transcedentnému.
Najtragickejšie je, že sme v našom vlastnom vonkajšom systéme viery stratili veľkú časť našej
vnútornej skúsenosti. To je dnes jadrom problému náboženstva, a je to naozaj hlboký a vážna problém
pre prichádzajúce generácie. Moja generácia brala symboly veľmi doslovne, a teraz ich následujúca
generácia jednoducho všetky vyhadzuje ako nepotrebné. Oboje znamená stratu.
Možno vás to prekvapí, ale náboženský fundamentalizmus i ateizmus sa sebe navzájom podobajú v tom,
že sú to sebestačné racionálne systémy. Takýto systém, pokiaľ zostanete vo vnútri, funguje
vo svojej vybratej logike a teritóriu. Fundamentálni kresťania nemôžu opustiť "Texas", fundamentálni
moslimovia nemôžu opustiť "Irak", fundamentálni židia nemôžu opustiť "Sión", a ateisti nemôžu opustiť
svoje vlastné inštitúcie a akadémie. Moja vlastná katolícka tradícia podľa všetkého nezaznamenala,
že pojmy rímska a katolícka /tj. "všeobecná"/ sú v skutočnosti protikladov. Dokiaľ nieaký systém
zostáva vo vnútri svojich vlastných hraníc, všetko funguje. Väčšinou ale nie v tej veľkej nádobe,
ktorú Ježiš nazýva "kráľovstvom Božím", alebo v onom globálnom svete, ktorý dnes obývame.
Vyzerá to, že žiadne ego /individuálne ani skupinové/ nikdy nemieni opustiť svoj domov.
Akákoľvek predtucha účasti na univerzálnom mi berie moju zvláštnosť, moju nadradenosť a moju
samostatnosť, čo sú presne známky mentálneho ega. Vždy radšej kalkuluje, než aby sa spojilo.
Teraz viete, prečo ľudia bojovali proti Ježišovi, a dokonca ho zabili, a prečo ľudia omnoho
radšej vytvárajú spory, než aby hľadali svoje pravé Já.
Jána 20; 29
Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“
Vzkriesenie - univerzálny vzor prekonania smrti
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Najviac pôsobiaci symbol, ktorý predstavujem v tejto knihe, by mohol byť tým najväčším a najkrajším,
aké ľudské srdce hľadá a po ktorom túži. Je to vzkriesenie - univerzálny vzor prekonania smrti. Tri
abrahamovské náboženstva ponímajú Boha ako toho, "kto privádza k životu mŕtvych a povoláva k bytiu to,
čo neexistuje" /Rim 4;17/.
Pre kresťanov je tento vzor vtelenia, smrti a vzkriesenia, ktorý sa zjavil v "tajomstve Krista",
pravdivý dávno pred Ježišom z Nazareta - od samotného zrodenia a smrti hviezd až po celkový cyklus
života na tejto planéte. Jediný Ježiš, ktorého dnes poznáme, je vzkriese